Opozícia tvrdo kritizuje premiéra Fica, že chce navštíviť krajiny ako Líbya či Venezuela. Aká je pozícia ministerstva zahraničných vecí?

Zahraničné cesty sa konzultujú aj na úrovni ministerstva. Dávame odporúčania, kam áno, kam nie. Niektoré návštevy sú však recipročné, napríklad Čína. Bývalý premiér Dzurinda tam bol v roku 2005, teraz tam pôjde Robert Fico. Tu nezačíname od nuly.

Odporučíte premiérovi, aby hovoril o stave ľudských práv v krajine?

Dáme mu to do podkladov.

Myslíte, že sa ich bude pridržiavať?

To neviem. Ale poviem mu, aby túto otázku adekvátne otvoril.

Aká je prax? Rešpektuje Fico odporúčania ministerstva?

Môžem povedať, že premiér rýchlo číta a rýchlo si osvojuje veci. Videl som ho na niekoľkých rokovaniach, veľmi dobre si zapamätal veci, ktoré mu pripravilo ministerstvo.

Takže predpokladáte, že otvorí aj ľudské práva v Číne?

Bude to v podkladoch, doteraz ich pri svojich rokovaniach reflektoval.

Čia iniciatíva je Líbya?

Ide síce o pozvanie líbyjskej strany, ministerstvo ju však podporilo. Idem tam aj ja, budem hovoriť s rezortným kolegom.

O čom?

O vývoji na africkom kontinente, o deblokácii nášho dlhu, čo sú desiatky miliónov dolárov. Chceme tiež zistiť, či tam môžu naši podnikatelia investovať, podieľať sa na obnove krajiny.

Nevidíte problém v Kaddáfího minulosti?

Vidím, ale ten problém prekročili a budú prekračovať mnohé krajiny.

Otvoríte kauzu väznených bulharských sestričiek?

Určite, bude to aj v podkladoch pre premiéra Fica. Hovoril som s bulharským rezortným kolegom Kalfinom, budem mať čerstvé materiály.

Fico sa údajne chystá aj do Venezuely. Je to v poriadku?

Otázku Venezuely vnímam ako vysoko špekulatívnu. Prekvapuje ma, ako intenzívne sa o nej hovorí.

Je pravda, že ide o osobnú iniciatíva premiéra?

Kým sa táto záležitosť nevyrieši, sa k tomu nebudem vyjadrovať.

Odporúčate mu, aby tam nešiel?

Kým nepadne rozhodnutie, nebudem o tom hovoriť. Môj postoj je nemenný, vyjadrím sa vo vhodnom čase.

Vy by ste išli do Venezuely?

(Smiech.) Dnes na to nevidím dôvod.

Takže tá cesta nebude?

Nie je to vylúčené. Ešte nie je nič zafixované.

Nedávno bol Fico na kubánskej ambasáde, ktorá oslavovala výročie Castrovej revolúcie. Čo si o tom myslíte?

Nechcem to komentovať.

Prečo?

Nechcem priamo hodnotiť kroky pána premiéra. V dialógu s Kubou však otázka vývoja v tejto krajine určite neabsentuje. Pri nástupe nového kubánskeho veľvyslanca na Slovensku sa významná časť rozhovoru týkala nášho znepokojenia v otázka dodržiavania ľudských práv.

To však hovoríte za seba, nie za premiéra. Ten chodí na recepcie.

Hovorím to za ministerstvo zahraničných vecí. Ale opakujem, v dialógu Slovenskej republiky a Kuby táto otázka nechýba.

Vicepremiér Čaplovič povedal, že Castro nie je diktátor. Ako ho vnímate vy?

Ako autoritárskeho vodcu.

Nedávno ste sa s českým šéfom diplomacie Karlom Schwarzenbergom zastavili pri pamätníku Jána Langoša, hoci ste sa mohli po oficiálnej časti návštevy odpojiť. Prečo?

Prišlo mi to úplne prirodzené. Určite to nebola diplomatická zdvorilosť ani politické gesto. Pána ministra vnímam ako človeka, ktorý sa mimoriadne angažoval v otázkach ochrany ľudských práv a rozširovania pásma slobody. Navyše si myslím, že inštitúcia ako Ústav pamäti národa je v krajinách ako Slovensko potrebná. Naša minulosť je totiž zložitá a nejednoznačná, pestrú minulosť majú aj jednotlivci. Ani tá moja nie je priamočiara.

Myslíte svoje členstvo v strane?

Samozrejme. Už sa musíme pozerať pravde do očí. V minulosti ste to mohli urobiť len za cenu veľkého osobného rizika. Dnes je iná situácia, no napriek tomu sa mi zdá, akoby sme sa stále báli pomenovať veci. Som proti hrubým čiaram, každý by sa mal vyrovnať so svojou minulosťou.

Premiér naopak o Langošovi povedal, že mu nikdy neveril, vraj sa manipulovalo so zväzkami a podobne.

Nebudem sa k tomu vyjadrovať, môj postoj je čitateľný. Pre mňa je dôležité, aby mohol ÚPN existovať ako plnohodnotná inštitúcia.

Napriek tomu vás opozícia kritizuje, že ste zmenili kurz v zahraničnej politike. Dôkazom má byť práve orientácia na krajiny ako Kuba, Čína, Líbya či Venezuela.

Určite by bola chyba, keby to boli jediné krajiny, s ktorými udržiavame intenzívne styky. Premiér Fico však navštívil aj Taliansko, Belgicko, Írsko, Portugalsko, Poľsko, Českú republiku.

Nedávno ste sa vyjadrili, že chápete priority Roberta Fica v zahraničnej politike, keďže je ľavičiar. Vy sa cítite ako?

Necítim ako ľavicový politik, moje názorové spektrum je inde. Predovšetkým som však profesionál. V zahraničnej politike vychádzam z toho, že Slovensko je v hodnotových organizáciách ako EÚ a NATO. Toto je určujúce pri mojich postojoch ku konkrétnym bilaterálnym rokovaniam.