Tento vtip koloval o Leonidovi Iľjičovi Brežnevovi v časoch, keď ovládal jadrovú veľmoc, rozhodoval o osude takmer 300miliónov sovietskych občanov a pritom si už nič nepamätal. Od jeho narodenia uplynulo 100 rokov.
Starecká demencia, únava a choroby premenili jedného z najmocnejších mužov na svete na symbol vládnucej gerontokracie. Keby v roku 1982 nezomrel prirodzenou smrťou, museli by mu sovietski komunisti do hrobu na Červenom námestí, kde spočíva, pomôcť. Nič tak nediskreditovalo komunistickú ideu ako jeho husté obočie, huhňavý hlas a zábudlivosť.
Málokto by v rokoch 80. uveril, že to bol kedysi švárny šuhaj, ctižiadostivý, nie úplne tupý, cieľavedomý a pracovitý. V mladosti ho považovali za zábavného, spoločenského a medzi podriadenými obľúbeného vedúceho pracovníka.
Narodil sa ešte za cára. Devätnásteho decembra 1906 v dedinke Kamenskoje v Dnepropetrovskej oblasti. Do strany vstúpil v čase najstrašnejších stalinských represií, v roku 1931. Potom už len menil kreslá tajomníka okresného výboru strany za kreslo na kraji, v oblasti, až sa v roku 1950 vyšplhal do funkcie 1. tajomníka komunistickej strany sovietskeho Moldavska. O štyri roky ho poslali viesť Kazachstan, kde zúrivo zúrodňoval celiny a staval Kazachov do pozoru.
Jeho účasť v kolektívnom intrigovaní, ktoré v roku 1964 vrcholilo odchodom Chruščova do núteného dôchodku, svedčí o tom, že nie vždy mu to myslelo tak slabo ako v rokoch 70. a 80. V roku 1964 bol ešte celkom svieži. Bol po chuti konzervatívcom aj progresívnejšiemu krídlu. A tak prostý muž usadol do kresla najvyššieho straníckeho vodcu a ovešal sa neuveriteľným množstvom medailí a snažil sa dosiahnuť slávu Stalina či Lenina. Chýbali mu však vôľa i tvrdosť.
Bez hanby sa pýšil autorstvom trilógie Malá krajina, Obroda a Celina vydaných v pätnásťmiliónovom náklade, ktorú nielenže nenapísal, ale možno ani neprečítal. To však nebol najväčší prehrešok. Brežnevovo meno bude navždy spojené s okupáciou Československa v roku 1968 a s krvavou inváziou do Afganistanu o 11 rokov neskôr. K Československu mal zvláštny vzťah - koniec vojny ho zastihol v Prahe vo funkcii generálmajora.
Na druhej strane sa vďaka slabosti za Brežneva podarilo podpísať mnoho dohôd zaväzujúcich USA i ZSSR obmedziť zbrojenie. V roku 1973 sa v ZSSR začala predávať Pepsi Cola. To bola ozajstná revolúcia. Rok po zavedení perlivého symbolu západnej civilizácie nechal Brežnev exportovať do zahraničia Alexandra Solženicyna za jeho Súostrovie Gulag. O päť rokov neskôr posiela ďalšieho nositeľa Nobelovej ceny Andreja Sacharova do vyhnanstva do mesta Gorkij a v Afganistane necháva vypaľovať jednu dedinu za druhou. Zahraničnú politiku ZSSR charakterizovala militantná snaha rozšíriť vplyv dodávaním zbraní pochybným režimom.
Len ťažko vysvetliť, prečo dnes 61 percent Rusov smúti po epoche Brežneva. Snáď preto, že jeho hlavným úsilím bola chudobná stabilita, nijaké konflikty a zmeny.
Za Brežneva došlo k pomalej obnove stalinských metód, ekonomika sa militarizovala, rozdiely medzi blahobytom funkcionárov a chudobou občanov rástli a skorumpovanosť nadobudla obludné rozmery. Vedenie ZSSR mohlo byť dobrým predmetom štúdia pre gerontológov.
Od polovice 70. rokov strácala „chodiaca mŕtvola“ orientáciu v čase i priestore, najobľúbenejšou činnosťou bolo zbieranie medailí a ich porovnávanie podľa veľkosti a tvaru. Rozvášniť ho dokázali už len autá zahraničných značiek. Chcel sa stať legendou, ale podarilo sa mu byť živým vtipom s príchuťou čierneho humoru. Tento vtip sa rozpráva dodnes: „ÚV KSSZ, Politbyro a Rada ministrov s ľútosťou oznamujú, že po ťažkej, dlhej chorobe, bez toho, aby sa vrátil k vedomiu, sa k práci nad dokumentmi vrátil náš drahý Leonid Iľjič Brežnev.
