„Slovensko v 20. až 40. rokoch minulého storočia zobrazil na veľkoplošných čiernobielych fotografiách,“ uviedla Beáta Mihalkovičová z múzea v Modre. Jeho návštevník môže obdivovať prírodu a krajinu v rôznych regiónoch, Trenčiansky hrad, Devín a iné pamiatky či spracovanie ľanu alebo sena. Nechýba ani človek, tvorca i nositeľ tradičnej kultúry, a to od detstva až po starobu. Plicka ho zvečnil v portrétnej podobe vo sviatočnom odeve i pri rôznej činnosti.“

Podľa autorky výstavy Dáše Ferklovej zo Slovenského národného múzea v Martine Plicka charakterizoval svoju tvorbu ako umenie devätoro remesiel. Rovnakou mierou bol filmárom, režisérom, kameramanom i scenáristom v jednej osobe, fotografom obrazových publikácií, folkloristom, zberateľom hudobných i slovesných ľudových prejavov, etnomuzikológom, organizátorom prvých folklórnych festivalov, pedagógom, dirigentom speváckych zborov i husľovým virtuózom. Spoločnými menovateľmi jeho profesií boli hudba a obraz, ktoré ho sprevádzali po celý život.

Plicka sa narodil vo Viedni českým rodičom. Keď mal šesť rokov, rodina sa presťahovala do Čiech. Prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1919. Očarený folklórom zanechal v roku 1924 lákavú kariéru hudobníka a vstúpil do služieb Matice slovenskej v Martine ako zberateľ ľudových piesní. Ich zápisy robil v autentickom prostredí a zaznamenával z úst najlepších interpretov.

Od začiatku zberateľských ciest Plicka ako hudobník zaznamenáva pieseň a ako výtvarník zachytáva to, čo s piesňou súvisí: krajinu, prostredie a človeka. Fotografie nesledujú iba etnograficko-dokumentačné ciele. Podľa autorky výstavy je jeho fotografické dielo oslavou zeme, úctivým obdivom ducha dejín a vyznaním lásky k človeku.

Z rovnakých pohnútok a s rovnakým cieľom začal Plicka od roku 1926 na svojich cestách používať filmovú kameru a stal sa tak zakladateľom národnej kinematografie. Jeho dokument Po horách, po dolách (1929) ocenili na medzinárodnom festivale fotografického umenia vo Florencii Zlatou medailou a na prvom filmovom festivale v Benátkach (1932). Hneď ďalší, už zvukový film Zem spieva (1933) patrí k avantgardným prúdom na začiatku 30. rokov minulého storočia.

V roku 1939 Plicka odchádza zo Slovenska do Prahy. Po druhej svetovej vojne sa vrátil vo funkcii riaditeľa Slovenského filmu. V roku 1946 sa stal spoluzakladateľom Akademie múzických umění v Prahe a jej prvým dekanom. V roku 1950 zanechal pedagogickú činnosť a venoval sa len tvorbe antológií folklóru a fotografických publikácií.

Výstava diel Karola Plicku v priestoroch modranského Múzea Ľudovíta Štúra potrvá do 28. februára 2007.