MILAN KŇAŽKO hovorí, že už povedal všetko. Samozrejme, myslí to zo žartu, lebo hneď sa zasmeje a začne rozprávať. Slovami nešetrí a kladie na ne zvláštny, hlboký dôraz. Jeho prejav pozná hádam každý - ak nie z divadla a filmu, tak určite z revolučných tribún spred sedemnástich rokov a neskôr z viacerých politických postov. Politiku, pre ktorú na dlhší čas prestal hrať, už opustil, ale vie, že ho vždy možno spájať s dobrým aj zlým, čo sa v nej kedy ukulo. Ostala mu z nej vášeň ku golfu. Na herectvo, ktoré je jeho pôvodnou profesiou, nie je ako riaditeľ komerčnej televízie odkázaný, napriek tomu sa k divadlu a filmu vracia čoraz častejšie. Má šťastie, že je dobrý herec. A človek, ktorý má napriek rozchodom stále rád stretnutia.

Najprv trocha nostalgie. Ako ste prežívali tento rok spomienku na novembrovú revolúciu?

Zhodou okolností som bol práve v Prahe, mal som tam predstavenia. Ak hovoríme o spomienkach, môžem povedať, že sú stále živé. Dúfam, že silnejšie zážitky, ako bola okupácia Československa v roku 1968 a novembrové udalosti v roku 1989, už mať nebudem. Bohužiaľ, je veľký rozdiel v tom, ako si ich pripomínajú ľudia v Česku a ako na Slovensku.

V čom?

Hlavne v účasti verejnoprávnej televízie. Je obdivuhodné, koľko toho česká televízia spracovala, koľko stihla nakrútiť, aké rôzne uhly pohľadu zachytila. Nejde o to, aby sme si spomínali, čo sa odohralo v Novembri, ale aby sme hovorili o tom, čo tu bolo štyridsať rokov predtým. Podobne ako hovoríme o holokauste a fašizme.

Myslíte, že komunizmus v ľuďoch prežíva preto, že o ňom mále vieme?

Pozrite si mladých dvadsaťročných komunistov. Obhajujú túto ideológiu, a pritom nie sú hlúpi. Ale keby vedeli, čo znamená komunistický režim dovedený do dôsledkov, zrejme by sa nemohli angažovať za ideológiu, ktorá terorizovala vlastné obyvateľstvo. Nehovoriac o tom, ako sa po sedemnástich rokoch od novembrových udalostí historické fakty posúvajú.

Prečo si to myslíte?

Nedávno sa v istej televíznej relácii rozoberalo, kto v roku 1989 oznámil Alexandrovi Dubčekovi, že prezidentom nebude on, ale Václav Havel. Najprv povedal jeden prítommný, že to bol on, potom iný, že on, a keď sa ozval tretí, že nikto z VPN sa k tomu nemal, a tak to musel oznámiť on, zavolal som Janovi Budajovi, či mi pamäť zlyháva, lebo si presne pamätám, ako sme túto správu Dubčekovi oznámili my dvaja. Tie slzy, o ktorých všetci tak dôverne hovorili, sme videli iba my. To je len jeden z príkladov, ako sa dejiny znovu vytvárajú.

Nemohol Dubček plakať aj pred inými?

Možno, ale som si istý, že my sme boli prví.

Čo s tým, keď človek túži byť súčasťou dôležitých vecí?

Rozumiem tomu. Je celkom prirodzené mať pocit, že tam, kde človek práve je, prebieha život. Lebo prebieha práve jeho život, v ktorom sa dejú veci, čo sa ho dotýkajú. Práve preto treba o minulosti hovoriť. Len tak môže dôjsť k objektivizácii. Koniec koncov, o tej komunistickej existujú záznamy. Je tu aj archív VPN, lenže z neznámych príčin stále nie je spracovaný a sprístupnený verejnosti.

Prečo nerozširuje chýbajúce vedomosti napríklad televízia, ktorej šéfujete?

Niečo urobiť môže, no je odkázaná na príjmy z reklám. A môj osobný záujem musí ísť bokom.

Necítite sa v takejto funkcii neslobodný?

Dnes môžem do veľkej miery ovplyvňovať svoj osobný život bez toho, aby som bol podrobený spochybňovaniu a ponižovaniu. A môžem cestovať. To nie je úplná samozrejmosť, to je prejav osobnej slobody - najdôležitejšia vec, ktorú zmena v osemdesiatom deviatom každému z nás priniesla.

Po roku 1968 ste istý čas študovali vo Francúzsku. Veľmi vás to ovplyvnilo?

Žil som ako slobodný človek v krajine, kde ľudia považujú za prirodzené, že sú tu predovšetkým oni, a až od nich sa odvíja akákoľvek moc. Dva roky v Paríži vo mne zostali ako skúsenosť, ktorá spôsobila, že ďalších dvadsať rokov normalizácie v Československu som žil akýsi dvojitý život.

Myslíte si, že bez takejto skúsenosti človek nenadobudne odpor k režimu? Alebo je to v povahe človeka?

Ľudia, ktorí nemajú možnosť pobudnúť za hranicami, možno ľahšie stravujú dennodennú manipuláciu. Hádam to ani nie je otázka povahy, skôr toho, že každý z nás má zápasiť o svoju slobodu každý deň. Aj v najdemokratickejších krajinách funguje boj o moc, či už o politickú, ekonomickú alebo inú.

Zápas o osobnú slobodu, to sú konkrétne činy, ktoré sa časom ukážu buď ako správne, alebo nesprávne kroky. Ako hodnotíte spätne tie svoje v politike?

Ako kompromisy. Kompromis sa však ľahko môže vydávať za niečo, čo už je hrubým zásahom do integrity človeka. Práve gumové kritériá mi v politike prekážali a do veľkej miery sa stali aj dôvodom, prečo som sa rozhodol z nej odísť. Nechcel som byť obchodníkom s dažďom.

Ste človekom dobrých alebo zlých kompromisov?

Môžete si myslieť, čo chcete. Stále som demokrat a liberál. Moje smerovanie je také, aký som. Ale nebudem sa charakterizovať ako ideál najsprávnejšieho.

Nehovoríte si niekedy, že by bolo bývalo lepšie zostať pri divadle, pri filme?

Divadlo a film mi k životu stačili. Nebyť toho, že som mal zásadný problém, odkedy som sa vrátil z Francúzska, asi by som nebol podpísal v júni '89 Několik vět. Keby som ich nebol podpísal, tak by som v auguste 89 asi nepodpísal ani petíciu za prepustenie politických väzňov. Keby som tieto dve veci nebol urobil, pravdepodobne by mi neboli bránili v účasti na festivale československého filmu v Barcelone a Madride, kde som mal dva filmy - Dobří holubi se vracejí a Papilio. Keby ma tam boli pustili, asi by som v októbri '89 nevrátil titul zaslúžilého umelca. A keby som ho nebol vrátil, asi by som sa nebol dostal do epicentra revolučného diania v Prahe a potom aj v Bratislave. Chcem tým povedať, že som sa nepachtil, aby som sa dostal do politiky. Ale vyplynuli z toho isté záväzky. A trvalo to trinásť rokov.

Prečo ste vlastne po roku 1968 nezostali vo Francúzsku?

Chcel som. Mal som tam angažmán na rok aj svojho impresária. Ako čašník som pracoval v jednej dobrej reštaurácii, aby som si zarobil na letenku do Ameriky. Tesne pred odchodom sa mi dokonca podarilo vymeniť podkrovnú izbietku za dvojizbový byt. Bola to šanca usadiť sa tam. Lenže jeden brat emigroval do Austrálie, druhý do Ameriky, mama sa ocitla v nemocnici, chodili mi listy z domu a aj od režiséra Vladislava Pavloviča, s ktorým som v roku 1969 cez prázdniny nakrútil film o boxerovi Ring voľný. Na nešťastie, alebo našťastie, dostal som v ňom cenu za najlepší herecký výkon na festivale Zlatá Praha. Listy ma bombardovali každý deň: musím sa vrátiť, bude sa všeličo nakrúcať.

Čo vás nakoniec donútilo vrátiť sa?

Mal som nastúpiť na vojenské sústredenie. Čas sa neúprosne míňal. Výsledkom bolo, že som ešte v nedeľu večer sedel pri káve v latinskej štvrti v Paríži s vlasmi na ramenách, a v pondelok na obed mi ich na dvore levických kasární strihali. Plukovník mi tykal a reval, čo si to dovoľujem. A ja som tam tak sedel, držal som sa stoličky a hovoril som si - Milan, hlavne neodpovedaj, buď ticho, lebo si to skomplikuješ ešte viac.

Bolo to zlé rozhodnutie?

Mame to možno pomohlo, ešte si požila čosi vyše dvadsať rokov. Ale režisér Pavlovič napriek tomu, že film ešte dostal cenu za réžiu aj za kameru, dostal poslednú šancu v roku 1973 s tým, že ak bude film vyhovovať, tak okej, ale ak nie, tak je jeho posledný. Ťažko sa nakrúca v takejto atmosfére, navyše to bol človek, ktorý sa nikdy nestotožnil s okupáciou, a dosť to aj prejavoval, bol na čiernej listine. Skrátim to, obesil sa na pľaci na šnúrke od topánok. A ja som pochopil, že som asi urobil chybu, keď som sa vrátil. Potom som mal také sny, že v kufri auta prechádzam znova cez hranice. Ale nakoniec som to prekonal.

Pomohlo vám v tom herectvo?

Pravda je, že som dostal dosť veľa príležitostí, napríklad v Divadle na korze, ktoré potom zlúčili s Novou scénou, aj v televízii. Mal som však problém znova sa adaptovať. Navyše prišla za mnou Michéle z Francúzska, s ktorou sme už vtedy istý čas spolu žili a chceli sme sa tu vziať. Nechceli ma púšťať za ňou, jej nechceli dať súhlas na pobyt tu, nútili ma na spoluprácu s ŠtB, a tak ďalej.

Ako sa odolávalo politickému tlaku v hereckom prostredí?

Možno bude nepopulárne, čo poviem, pretože osobnosť Miroslava Válka, vtedajšieho ministra, sa môže vnímať ako kontroverzná. Ale prijal ma, zasiahol a pomohol mi. Minister Pavol Koyš ma ani neprijal. Aj preto som nakoniec titul zaslúžilého umelca odmietol. Samozrejme, bolo tu riešenie opustiť republiku, to však boli posledné dvere.

Bolo to búrlivé obdobie. Ako ovplyvnilo vašu hereckú osobnosť?

To keby som vedel. Čokoľvek, čo herec prežije, v ňom niečo môže zanechať. A nemusí plánovať, ono to príde. Život vie byť dobrý režisér. Vzostupy aj pády môžu byť komplikované, ale zaujímavé.

Týka sa to aj vašich manželstiev?

Štatisticky vzaté, môj rodinný život je ako každý iný, aj keď manželstvo nebolo iba jedno. Záver je taký, že mám troch synov - dvoch Čechov a jedného Slováka, výborne spolu vychádzame. Som vlastne tridsať rokov šťastne ženatý.

Z politiky ste išli riaditeľovať televízii. Prečo ste prijali tento post, keď tu bolo aj divadlo?

Dostal som ponuku, zvážil som ju, dohodol som sa na istých pravidlách a prijal som ju. Myslím si, že za tie takmer štyri roky sme sa dostali na trh ako celkom seriózny partner.

Ale sledovanosť je stále nižšia než u konkurencie.

Súboj o diváka je aj bude. Hádam by som mohol povedať, že od júna tohto roku nám pribudol výkonný riaditeľ. Preto mám aj viac času na hranie. Mohol som nakrútiť film o Goethem, naštudovať Picassa. No a potom je tu druhý diel Hostelu.

Picasso v českom divadle Ungelt vám sadol. Ako sa v ňom cítite?

Teším sa, že to nie je ,prúser', hrám ho v češtine. Prehĺbil som si vedomosti o veľkom maliarovi, o jeho súkromnom živote, o tvorbe, o jeho názoroch. Hra je však fikciou, i keď je postavená na reálnych základoch.

V americkom horore Hostel ste prijali úlohu šéfa ruskej mafie. Prvý diel filmu narobil u nás rozruch, lebo Slovensko z neho nevyšlo v najlepšom svetle. Neprekážalo vám to?

Ak vnímame Hostel ako film o Slovensku, tak je to problém. Ale to nie je treba. Je to horor, špecifický žáner, a príbeh vôbec nesúvisí s reálnym životom na Slovensku. Nehrám v ňom Slováka, hrám šéfa ruskej mafie hovoriaceho po anglicky. Odohráva sa akože na Slovensku, lebo niekde sa odohrávať musí, ale ani meter filmu sa nenakrúcal na Slovensku. Je to fikcia o zvrhlej krutosti.

Bude to dobrý film?

To je v rukách režiséra. V scénach, ktoré som mal, kládol dosť veľký dôraz na jemné vzťahové prepojenia medzi hereckými partnermi. S prekvapením som zisťoval, že má na to, aby sa venoval aj takýmto rovinám, nielen rezať pílou ručičky a nožičky.

Na herectvo ako na zamestnanie nie ste odkázaný, žijete v podstate z reprezentatívnych funkcií. Je niečo, čo vás dnes znepokojuje?

Minule som si v novinách prečítal, že nejaká slečna so šiestimi kameramanmi ide na Kubu, aby dokázala, že Fidel Castro nie je diktátor. Zaujímalo by ma, kto sa pod takýto projekt podpísal. A kto to, preboha, platí. Klobúk dolu.