Arvo Pärt a Gija Kančeli patria medzi kľúčové osobnosti klasickej hudby. Diela oboch vydáva prestížne nemecké vydavateľstvo ECM. Fakt, že k nim teraz pribudlo aj meno Vladimíra Godára, je najväčšou udalosťou minimálne tohto roka.
V správnom čase na správnom mieste
V podstate ide o logický krok. Godár, podobne ako Pärt a Kančeli, dokázal hudbu vrátiť interpretom aj publiku, ktorí často majú k súčasným autorom mierne povedané platonický vzťah. Jeho skladby neohurujú vonkajším efektom ani neprovokujú experimentmi. Oslovujú vrúcne hrejivými melódiami, priznanými vplyvmi starých klasikov a nadžánrovosťou. A to je presne priestor, ktorý už vyše 30 rokov mapuje práve ECM.
Vladimíra Godára väčšinou ľudia poznajú najmä ako „dvorného“ autora hudby k filmom Martina Šulíka. Práve vďaka tomu sa pred piatimi rokmi zoznámil s Ivou Bittovou a zrodila sa zriedkavá symbióza autora a interpreta.
Po albume zostavenom z úprav klavírnych skladieb Leoša Janáčka (2005) spolu nahrali album s názvom Mater. Sú tu výlučne Godárove staršie i novšie kompozície, prepojené témou Matky, ktorá sa v nich skloňuje rôznymi spôsobmi.
Pôsobivosť hudby ešte umocňuje, že si ju interpreti (okrem Bittovej sú tu výrazne podpísaní aj dirigent Marek Štryncl, súbor Solamente Naturali a zbor bratislavského konzervatória) niekoľkokrát prehrali na koncertoch, až potom zaznamenali na CD.
To bol presne problém albumu Elida, ktorý Iva Bittová vlani nahrala s renomovaným súborom Bang On Can All Stars – americkí hudobníci nemali skladby dokonale zažité a výsledok znie z prehrávača trochu chladne.
Keď sa Mater s graficky výpravným bookletom dostala do rúk šéfa ECM, producenta Manfreda Eichera, rýchlo sa zrodila dohoda, že album prevezme do katalógu a postará sa o distribúciu všade okrem Slovenska a Čiech. Tridsaťpäťtisícový náklad, vybraná spoločnosť exkluzívnych mien a zastrešenie zvučnou značkou tvoria dohromady azda najvýraznejší úspech, aký v poslednom čase dosiahla naša hudba v zahraničí.
Skladateľ, pedagóg, historik, esejista a úradník
Predvčerom zaznelo CD Mater naživo v nemeckom Ludwigshafene, na jar 2007 sa ešte chystá séria koncertov v zahraničí. I doma, hoci tu v najbližších dňoch Vladimíra Godára najviac zamestná festival Epoché.
Už zajtra sa na rôznych miestach Bratislavy začína veľká prehliadka hudby, ktorá vznikala na našom území od renesancie až po súčasnosť. Do 19. novembra je pripravených 22 koncertov, zostavených z diel 80 autorov vrátane niekoľkých premiér.
Na plagátoch však Godárovo meno nenájdete. Je totiž dramaturgom celého festivalu a musel by do programu zaradiť sám seba. Trošku to prekvapuje, lebo tu by bola jeho prítomnosť menej problematickejšia, ako vlani na Bratislavských hudobných slávnostiach.
O čo išlo? Godár je členom výboru aj na tomto festivale, ktorý vždy objednáva a uvedie jedno nové dielo slovenského autora. Pôsobí však trochu čudne, keď ide o človeka patriaceho do organizátorského tímu. Navyše práve tento fakt sám Godár v minulosti ostro kritizoval na iných akciách.
A práve tu narážame na typický paradox. Slovensko je malé, všetci sa poznáme a schopných ľudí nie je veľa. Godár dlho pôsobil ako redaktor v OPUS–e, začal písať pozoruhodné eseje a zaoberať sa hudobnou históriou. Jeho texty už niekoľkokrát vyšli knižne, najnovšie len nedávno, s názvom Rozhovory a úvahy.
A aby toho nebolo dosť, okrem písania nových skladieb a učenia na vysokej škole sa začal venovať aj práci predsedu komisie na ministerstve kultúry, ktorá rozhoduje o grantoch pre hudobné projekty. Že medzi tými, ktoré získali štátnu podporu, bolo aj CD Mater, vyvolalo ďalšie zbytočné otázniky.
Vladimíra Godára bolo tento rok všade plno, čo súvisí aj s tým, že oslávil päťdesiatiny. Len škoda, že svoje zaujímavé aktivity nechal zatieniť konfliktom záujmov.
