Ako sa cítite na Slovensku, keď sem teraz častejšie chodievate?

Dobre, pretože to trošku poznám. Hosťoval som tu už kedysi za komunizmu s divadlom. Počkajte, koľko je to rokov? Presne devätnásť. Vtedy sme v Esku hrali Smoking revue. Bez obáv, prosím! som bral ako nové dobrodružstvo a ono to dobrodružstvo skutočne je.

Relácia, ktorú moderujete pre televíziu JOJ, je obdobná ako Uvolněte se, prosím! pre Českú televíziu. V čom sú odlišné?

V tom, že jeden je v Česku s českým publikom, druhý na Slovensku so slovenským. Hostia sú na jednej strane výrazne slovenskí, na druhej zasa českí. Američania toto robia päťkrát do týždňa, Nemci štyrikrát. Samozrejme, že reláciu produkujú v jednej krajine s jedným tímom ľudí. Iné prostredie má na reláciu veľký vplyv. Potom má človek pocit, že je trochu iná, ale nie je.

Veľkosť tímu je tiež rovnaká?

Pravdaže. S iným tímom sa to nedá robiť. Dokonca postaviť správny tím je kľúčová vec. Keď ho nemáte, nič nezvládnete. V tom, ako vyberajú hostí, som úplne závislý od svojich spolupracovníkov. Ide o to, koho pozvať, ako hostí zosúladiť, aké dostanem rešerše, či sa na ne môžem spoľahnúť. Tím musí vedieť, kto mi sadne a kto nie, ako to vyzerá pred reláciou aj v rámci nej. Ide o režiséra aj o kameramana. Vyžadujem určitý štýl snímania, ktorý v Česku (netuším, ako je to na Slovensku) nevedia. Všetko strihajú podobne ako kedysi, keď vysielali kluby mladých a ukazovali, ako sa baví divák. Aby bolo vidieť, že pracujúci je spokojný. To je pre mňa neprijateľné. Dôležité sú aj veľkosti záberov, všetko spojené s formátom starým päťdesiat rokov.

Hoci Česi majú so Slovákmi mnoho spoločného, náš humor sa trocha odlišuje. Ako to pociťujete?

Aj v Česku nájdete ľudí so zmyslom pre taký aj onaký humor, rovnako ako na Slovensku. Preto všade lovím ľudí, čo majú radi podobný druh humoru ako ja. Nejde však vždy iba o humor. Náš formát by mal byť zaujímavý interesantným rozhovorom, aj keď nejde o zábavu. Malo by to zaujať vďaka hosťovi a tomu, že sa s ním zhováram inak, ako sa s ním rozprávajú v iných reláciách. V Čechách aj na Slovensku rozhovory vediem totožným štýlom.

Ako dlho ste sa pripravovali napríklad na českého ministra zdravotníctva, s ktorým ste debatovali tak zasvätene, akoby ste boli poradcom pre tento rezort?

Ách, to bol vtedy ten tieňový, pamätám sa. Samotná téma bola pálčivá. Keď vám ide o zdravie a závisí to od peňazí, (Však vy o tom na Slovensku viete viac. Máte svoje skúsenosti s reformami.) je to ohromne citlivá záležitosť. Človek sa dostane do fázy, že si môže kúpiť uzdravenie, prípadne život, alebo nemôže. To už je kľúčový moment ľudského strachu. A je to aj o určitej nespravodlivosti, lebo zrazu niekto má právo na zdravie a na život a ten druhý nie.

Život však nie je auto...

Práve o to ide. Preto som chcel dôkladne vedieť, čo pán minister prezentuje ako svoju koncepciu. Celkom ma vydesilo, že o tom nebol schopný rozprávať. Podstata však nebola pre mňa komplikovaná, lebo išlo o vec, ktorá vyplývala z Obchodného zákonníka a ja som si ho vďaka privatizácii naštudoval. Okrem toho som kedysi päť rokov pripravoval výstavy a veľtrhy, kde som sám pracoval s dosť veľkým rozpočtom. Takže nejako mimoriadne som sa pred reláciou v tomto prípade nemusel pripravovať. Zdesilo ma však, že vtedajší tieňový, dnešný skutočný minister zdravotníctva Tomáš Julínek mi naozaj nebol schopný odpovedať.

Stali ste sa kritikom politikov, ktorí sa vás obávajú pre vašu britkosť. Ste si toho vedomý?

Ale ja som taký nežný kritik politikov. A ich treba kritizovať, lebo kritiku by mali brať ako súčasť svojej práce. Druhá vec je, že niet väčšej chyby ako politikov nekritizovať. To by bolo, akoby ste nepleli pole a nechali ho zarásť burinou a púpavami. Z neznámych dôvodov v Česku všetky satirické relácie, bez ohľadu nato, či boli dobré, alebo nie, televízie prestali vysielať. Každé elektronické médium by však malo mať ambíciu uvádzať aspoň jednu satirickú reláciu. Radšej však chcú pohodlie, lebo sa boja telefonátov politikov a ich sťažností. Politici sa budú napriek tomu stále sťažovať. Silnému médiu by to malo byť jedno, pravdaže pokiaľ by to neprinášalo zákonné problémy. Fakt, že v Česku toto chýba, považujem za hanebný.

Stalo sa aj vám, že niekto pred reláciou alebo po nej zavolal a snažil sa vás korigovať?

Určitým honorárom za to, čo som na obrazovke navyvádzal, je, že takéto praktiky na mňa neskúšajú. Oni to neskúšajú priamo na mňa, ale na tých okolo. Preto treba mať silný tím ľudí, ktorý ich pošle do kelu. Volajú do novín a do rádií a je dôležité, aby médiá povedali - choď do čerta!

Aj v médiách treba mať pomyselné nepriestrelné vesty.

Keď im rádio či noviny korekcie párkrát odmietnu, politici s takýmito praktikami prestanú. Zistia, že ovplyvňovanie je zbytočné a budú to rešpektovať. Politici rozumejú iba sile. Ako sa občas hovorieva - s politikmi sa dá donekonečna diskutovať. Väčšinou to však k ničomu nevedie.

Ešte ste nemali taký prípad, že pán premiér telefonoval šéfovi spravodajstva verejnoprávnej televízie, aby zlepšil informovanie o jeho zahraničnej ceste v Taliansku?

Zažili sme podobné výstrelky. Rozlišoval by som to. Ak niekam politik zavolá, je dôležité povedať, že zavolal a zverejniť to. Horšie je, keď vám to televízia nepovie a pracuje podľa inštrukcií. Všade na svete sú politici presvedčení, že médiá o nich neinformujú dobre.

Do akej miery sa informácie podávajú ideologicky?

Nepoznám tak dobre pomery na Slovensku. V Česku to však je na katastrofálnej úrovni. Informácie sú na 90 percent ovplyvnené ideológiou. Noviny nie sú schopné povedať - na tejto stránke pertraktujeme naše názory a tu je priestor nato, aby ste vedeli, čo sa vlastne deje. Všetko je servírované tak, aby človeka názorovo manipulovali. Takto to berú všetky české noviny. Ani jedny nie sú schopné tváriť sa neutrálne. Denníky sa tvária akoby vyvážene, ale nie sú. Snažia sa aj podprahovými informáciami. Napríklad výberom fotiek. Pozrite sa, aké fotografie dávajú Paroubka a aké Topolánka. Topolánek je vždy pekný a Paroubek škaredý. To však nie je iba tým, že Paroubek je škaredší ako Topolánek.

Ale veď on naozaj je.

To áno. Počkajte, on je na záberoch zásadne mastný alebo má grimasu. Keď o vás budem pravidelne takto informovať, ľudia si po čase budú myslieť, že ste polozviera. V tom je niečo podlé. A novinár nemá jediný dôvod nato, aby bol podlý. Je to taká krásna a v niečom rytierska profesia, že každý novinár, ktorý má tendencie byť podlý, by mal ísť od toho.

Myslíte si, že toto je symptomatické pre všetky postsocialistické krajiny?

Dokazuje to kríza v Poľsku, Maďarsku, u nás aj u vás a všade volebné výsledky vychádzajú tesne. Dochádza k lámaniu chleba o tom, ako riešiť v spoločnosti vznikajúce problémy. V Poľsku je pravica, v Maďarsku ľavica a v podstate je to jedno. Maglajs na všetkých stranách. Vy urobíte reformy, potom príde absolútny protipól, a u nás? My sme proste bez vlády. Možno bez nej budeme štyri roky.

Nie je šokujúce, že ste síce bez vlády, no cena pohonných látok vám napriek tomu klesá?

Dá sa to vydržať, kým sa nič nedeje, ale keby nás niekto chcel napadnúť, povedali by sme mu: ‚Budeme sa brániť ako české levy, ale až po senátnych voľbách. Takže, zaútočte na nás tak o tri týždne.' Rovnako by to bolo s povodňami. Zatiaľ by sme sa sušili sami, svojpomocne.

O čom to svedčí?

Je to znak nejakej choroby, neschopnosti. Politici sú u nás takí ‚vyčúraní', že ústavu študujú nie v tom zmysle, ako ju naplniť, ale ako obísť.

Kto má z českých politikov zmysel pre humor?

Apriori sa môjmu publiku zdajú vtipy politikov protivné. Nedá sa však uprieť zmysel pre humor, bonmot a vtip pánu Zemanovi, hoci práve ja som ten, čo mu kedysi veľmi liezol na nervy. Často, keď sa politici pokúsia o vtip, je to katastrofa. Radšej nech nevtipkujú.

Vy ste pôvodným povolaním herec. Americká hviezda Shirley MacLane vo svojej autobiografii tvrdí, že z hercov sú najlepší politici. Aký máte na to názor?

Myslím si, že sa to celkom podarilo Reaganovi. Inak by som bol vtomto smere opatrný. Jedni - ako MacLane tvrdia, že z najlepších z nich sú výborní politici, a pre druhú skupinu ľudí sú herci prihlúple zvieratká. Pravda je niekde v strede: herec môže byť obdivuhodný hlupák, ale aj výborný politik. Musíme si povedať, že dobrý herec vôbec nemusí byť múdry. Talent nezávisí od inteligencie. To však neznamená, že každý herec je hlúpy.

Už ako dieťa ste pracovali v dabingu, potom ste hrali v množstve filmov malých grázlikov. Ako ste sa vlastne dostali k filmu?

Raz ma nejaká známa rodičov doviedla na konkurz. Oni ma potom šupli do adresára, stále ma volali na ďalšie konkurzy, až ma nakoniec vybrali. Najprv do dabingu a potom na samotné hranie.

Váš brat Ivan tvrdí, že ste vždy boli zo súrodencov najenergickejší. Všetko ste glosovali, mali ste posledné slovo. Ako to bolo u vás v rodine?

U nás bol vždy kopec zábavy. Keby som bol iný a nemal takýto podrezaný jazyk, nebol by som sa nikdy dostal k slovu. Však nás bolo päť. Vždy hovorievam - keby sme si vzájomne neskákali do reči, nič by sme si nepovedali.

Vy ste najmladší?

Nie predposledný. Moja najmladšia sestra sa väčšinou nikdy k slovu nedostala, chýbala jej dravosť. Keď sa zo zúfalstva hlásila, že chce niečo povedať, vždy jej niekto dal ruku dole, aby neobťažovala.

Zdá sa, že si debaty so svojimi hosťami na obrazovke užívate. Čím vás táto talkšou obohacuje?

Spoznávam ľudí, ktorých by som inak nemal šancu spoznať. To je ohromná hodnota. Navyše, môžem sa s nimi zoznamovať po svojom, tak ako ja chcem. Z toho potom vznikajú prekvapenia.

Ako reagujú na vašu hviezdnu mediálnu kariéru a popularitu vaši súrodenci?

Troška sú tým pobavení. Berú to ako rodinnú extravaganciu.

Stretávate sa pravidelne?

Aj často. Jeden americký brat je tu na rok, takže sa vidíme každý víkend, Ivan tu bol trištvrte roka. Máme vedľa seba chalupy a stretávame sa na nich všetci aj s našou maminkou a so všetkými deťmi.

Varíte si a hodujete?

Všetci veľa jeme, sme až takí žraví, že naše ženy by prevarili celý víkend. Preto sa chodievame najesť do reštaurácie.

Váš brat Ivan patrí medzi uznávaných českých spisovateľov. Ktorú jeho knižku máte osobitne rád?

Najradšej jeho prvú To na tebe uschne, ktorú písal v Nemecku a spomína si v nej na naše detstvo. Priniesla mu veľký úspech. Ivan opisuje všetko v štýle našej rodiny, o udalostiach rozpráva tak, ako sa patrí, a preto je to také čítavé.

Aj vy ste zrejme získali odstup a nadhľad od mnohých vecí práve vo vašej rodine.

Keby ho naši rodičia neboli mali, boli by sa mohli obesiť.

Máte nesplnený sen?

Ani by som nepovedal. Vždy som bol skromný človek. Kedysi som si hovoril, že by bolo dobré, keby som sa uživil. Potom, že by bolo ešte lepšie, keby som na živobytie nemusel stále myslieť. A tieto sny sa mi splnili, čo považujem za svoj životný úspech.

Čo vás čaká a čo neminie v budúcnosti?

Okrem televízie mám dvakrát do týždňa relácie v rádiu. K tomu dve predstavenia v divadle a zájazdy, ktoré som musel obmedziť. Nesmiem si hlavu veľmi unaviť. Odvykol som si učiť sa texty, a to som si uvedomil práve teraz, keď mám nakrúcať ďalšie diely Zdivočelej země. Musím sa nabifľovať nejaké vety. Takže s tým zápasím.

Nechceli by ste napísať knižku?

Kamoška Eva Holubová so mnou urobila dlhý rozhovor, ktorý čoskoro vyjde knižne. V Česku už rozhovory nedávam. Nikdy mi tam nedali časť, v ktorej hovorím o ich novinách, že sú hlúpe. A to ma naštvalo.

A čo potešilo?

Bilbordy popri cestách, na ktorých je napísané - Celebrity, traste sa! (Až milión korún za fotografiu.) Asi je to akcia, v rámci ktorej sľubujú peniaze za pikantné fotky. Tiež som sa rozhodol: noviny traste sa! Za rozhovor až milión korún!

Autor: Text: Barbora Laucká