Je skoro zázrak prírody, že v 70. rokoch sa na Slovensku urodili traja mimoriadni klaviristi, takmer rovesníci. Klaudius Kováč, Luboš Šrámek a Ondrej Krajňák si zahrali po prvýkrát spolu. Vystúpenie sa začalo pozvoľna – každý si zahral sám s rytmikou (Tomáš Baroš – kontrabas, Marián Ševčík – bicie). Potom hrali bez rytmiky systémom „každý s každým“, ale nevylučovalo sa, naopak.

Jonáš má nasledovníkov

Poslednú skladbu, Wonderovu You Are Sunshine Of My Life si zahrali všetci traja aj s bubnami a basou, Šrámek hral na elektrickom klavíri, ďalší dvaja na akustických. Každý má svoju špecifickú polohu, ale všetci znesú najvyššie kritériá. Gabo Jonáš má dobrých nasledovníkov.

Poľskú speváčku Annu Mariu Jopek poznajú v Európe aj v Amerike – svoj chýrečný album Upojenie dokonca nahrala s Patom Methenym a obsahuje aj Methenyho kompozície. Na džezákoch sme sa ich síce nedočkali, ale neprekáža, Jopek so svojimi hudobníkmi zaplavila sálu takými koncentrovanými emóciami, že občas sa zjavila hrča v hrdle a začali štípať oči.

Mimoriadnu speváčku podporovala mimoriadna kapela – gitarista Marek Napiorkowski, basista Robert Kubiszyn a špeciálny hosť z Francúzska – bubeník, perkusionista a spevák Mino Cinelu, ktorý hrával s najväčšími osobnosťami všetkých žánrov. Napríklad aj so Stingom a práve od neho tu odznela Tea In Sahara vo výnimočnej verzii.

Jopek pristupuje k spievaniu absolútne frontálne, vie pôsobiť krehko, ale aj extrovertne, a hoci niekomu by sa mohlo zdať, že menej kričania a jódlovania by bolo viac, je to len vec vkusu.

Matt Marshak je gitarista z New Yorku, ktorý sa zaraďuje do škatuľky smooth jazz. Zlé jazyky hovoria tejto príjemnej a ničím nerušiacej produkcii „výťahová hudba“, ale voziť sa v takom výťahu, kde hrá Marshak, je určite celkom príjemné. Škoda, že jeho spoluhráči boli skôr priemerní.

Na záver Matt Bianco

Keby sa k Marshakovi postavila skupina (napríklad) Juraj Griglák – basa, Martin Valihora – bicie a Peter Preložník – klávesy, určite by kvalita výrazne stúpla. Človek dostal neodbytný pocit, že týmto vystúpením sa mal celý večer začínať.

Končil sa však dobre, tancovačkou. Matt Bianco je skupina, ktorá toho povedala najviac v 80. rokoch a určite pre mnohých znamená to isté, čo pre iných napríklad Depeche Mode. V každom prípade má nasledovníkov a hudobníci, ktorí dnes robia nu jazz a pred desiatimi rokmi hrali acid jazz, vychádzali aj z nej. Zakladajúca speváčka Basia chýbala, ale šou to bola príjemná, najväčšie hity odzneli a maličký frontman – spevák Mark Reilly - v kostýme majiteľa pohrebnej služby sa tváril spokojne.

Je samozrejme vecou vkusu, čo považujeme za ten správny džez, tých „džezov“ je veľa. Zdá sa však, že dramaturgia uspokojila rôzne typy fanúšikov. Organizácia prebehla bez problémov, škoda len, že ľudia si nemohli ísť vyvetrať hlavu von – nerozdávali sa návratky, a tak sa dalo odísť len definitívne. V nedeľu paralelné podujatie šou Let’s Dance zablokovalo druhý trakt Parku kultúry, takže aj B javisko bolo v úplne malej sále, a tak francúzski Giansily Trio boli dostupní len hŕstke ľudí.