Streda, 12. december, 2018 | Meniny má Otília
ROZHOVOR

milionár Andrej Kiska: Dobro treba robiť z princípu

Andrej Kiska je slovenský milionár z Popradu, ktorý sa rozhodol predať svoje úspešné finančné spoločnosti veľkej banke, aby sa slobodne mohol venovať filantropii. V roku 1990 odišiel na zárobky do Ameriky, no keď vrátil domov, prišiel o všetky úspory. Nap

riek tomu sa stal úspešným podnikateľom a so svojím priateľom Igorom Brossmannom, ktorý tiež predal svoje podiely v úspešnej reklamnej agentúre, čo sám založil a bol jej šéfom, vytvorili ojedinelý projekt - Systém finančnej pomoci Dobrý anjel. Rodinám, v ktorých žije pacient s diagnózou rakovina, chcú pomôcť, aby našli darcov ochotných podporovať ich každý mesiac. Okrem svojich logistických a marketingových skúseností vloží Andrej Kiska do tohto projektu aj vlastných 30 miliónov korún. Bilbordy s logom Dobrého anjela, ktoré sa objavili po celom Slovensku, možno avizujú novú éru - ľudia, čo si už zarobili dosť, začnú pomáhať iným. "Tí, čo majú viac šťastia, sa musia postarať aj o tých, čo majú veľké starosti, za ktoré nemôžu. Vďaka priaznivým okolnostiam a podpore ostatných som sa k niečomu dopracoval. A myslím si, že by sa to malo vracať naspäť, " hovorí Andrej Kiska.

Koľko stojí 1900 bilbordov, ktoré olemovali celé Slovensko?
Stálo by nás to asi 13 miliónov, ale Asociácia vonkajšej reklamy vyhlásila projekt na meranie účinnosti svojich bilbordov. Vypísala tender so zadaním, že pre výhercu to bude zadarmo. A vyhrali sme to my. Asi preto, že ide o dobrú vec. Istá reklamná agentúra navrhla análny otvor. Teraz si predstavte celé Slovensko oblepené takýmto niečím... Bolo by to účinné, každý by si to všimol. Ale čo s tým ďalej?

Prečo je názov práve Dobrý anjel?
Keď Igor Brossmann prišiel s týmto návrhom, bol som ostražitý. Na náboženskú symboliku som dosť citlivý, ale keď som videl, ako je náš anjel nakreslený, okamžite som súhlasil.

Prečo ste citlivý na náboženskú tému?
Lebo je otázkou slobodného rozhodnutia, či chce človek náboženstvo prijať, alebo nie. A ak áno, tak aké? Anjel je symbolom kresťanského náboženstva, ale keď sme mu dali náš vizuál, oslobodili sme ho od akéhosi područia cirkevného symbolu.

Podľa vás veriaci rodičia vnucujú deťom svoje náboženstvo?
Je dobré, keď rodičia vychovávajú svoje deti nábožensky, ale vnucovať sa asi nemá nič. Inak si však myslím, že keď človek niečomu verí, tak je šťastnejší a spokojnejší, ako keď neverí v nič, takže náboženskú výchovu podporujem.

Opustili ste biznis, aby ste sa venovali charitatívnej činnosti. Čo sa musí odohrať v živote muža ako ste vy, aby ustúpil od aktívnej pozície úspešného podnikateľa?
Považujem za šťastie, že som mal príležitosť vypracovať sa k istému množstvu finančných prostriedkov. Keď som zabezpečil rodinu, mohol som si povedať - teraz si už môžem dovoliť prestať podnikať bez toho, aby som sa musel strachovať o živobytie svojej rodiny. Je to štádium, keď človek môže slobodne pokračovať v niečom inom. Pravdaže, aj iní majú túto možnosť, ale po získaní určitých finančných prostriedkov si kladú pred seba stále ďalšie méty - už mám toľko, ale niektorí majú viac ako ja, tak budem zarábať ďalej. Je to nekonečný príbeh, ak si nedokážete v istom momente povedať - mám dosť, stačí. Ja už nechcem zarábať viac, a chcem vyskúšať spraviť niečo pre ostatných. Myslím si, že by malo byť morálnou povinnosťou každého, kto dostal od života viac, pomáhať tým, s ktorými sa niekedy život kruto zahral. Tí, čo majú viac šťastia, viac talentu, príležitostí, čohokoľvek, sa musia postarať aj o tých, čo majú veľké starosti, za ktoré nemôžu. Vďaka šťastiu, priaznivým okolnostiam a podpore ostatných som sa k niečomu dopracoval. A myslím si, že by sa to malo vracať naspäť.

Prečo ste si zvolili práve boj proti rakovine?
Uvažovali sme o viacerých možnostiach - o týraných ženách, o deťoch v detských domovoch, či rôznych iných sociálnych problémoch. Napokon sme ostali pri rakovine, lebo v rodine som mal s tým osobnú skúsenosť, rovnako ako Igor Brossmann. Navyše, na Slovensku okolo 25 percent ľudí zomiera na následky rakoviny. Každý z nás osobne pozná niekoho, kto túto chorobu má.

Na svojej internetovej stránke hovoríte, že by ste rodinám, kde je takto postihnutý človek, sprostredkovali tisíc korún mesačne. Nie je tisíc korún málo?
Aby jeden človek dostal tisíc korún, musíme preňho nájsť desať darcov. Verím, že suma, ktorú budú napokon rodiny s onkologickým pacientom dostávať, bude trochu vyššia, všetko závisí od darcov. Uvediem konkrétny prípad hodnoty 1000 korún. Rozprával som sa s jedným onkológom, ktorý predpísal pacientovi liek, čo stojí 30-tisíc korún. Chorý muž si recept odmietol prevziať, lebo mal doplatiť 150 korún, ktoré jednoducho nemal. Druhý príklad - v Spišskej Belej poznám jednu chorú pani, ktorá má päť detí. Jej manžel odišiel, veď väčšinou je to tak, že keď sa to sype, tak už sa sype všetko naraz. Táto pani má príjem 12-tisíc, za byt zaplatí polovicu, z druhej sa musí spolu s deťmi uživiť. Keď som sa jej pýtal, čo by pre ňu znamenalo tisíc korún navyše, povedala, že obrovský prínos. Opýtal som sa jej, na čo by to minula, lebo nechceme túto sumu obmedzovať napríklad na nákup liekov. Odpovedala, že keď chodí na chemoterapiu, potrebovala by niekomu dať pár korún, aby jej postrážil deti. A ak by jej niečo ostalo, kupovala by deťom ovocie, aby nedostali rakovinu ako ona. Pre týchto ľudí je to veľký peniaz, a možno je aj dobre, že suma nie je prehnane vysoká, lebo obmedzuje istú skupinu ľudí, ktorí majú pocit, že o nich nikdy nie je dostatočne postarané. Nezávisle od toho, koľko peňazí dostanú. Suma tisíc korún je teda len pre ľudí, čo skutočne tieto peniaze potrebujú, a neprovokuje k nejakému falšovaniu a zneužívaniu. Je to pomoc a selektuje skupinu ľudí, čo v tej núdzi skutočne sú.

Čo si myslíte o slovenskom zdravotníctve?
Napĺňa ma smútkom.

Myslíte si, že zmenou vlády sa niečo zmení?
Nie som natoľko informovaný, aby som mohol posúdiť, či kroky, ktoré pripravuje súčasná vláda, budú správne, alebo nie. Uvidíme neskôr.

Poznáte mnohých lekárov. Boli ste na ich strane, keď protestovali proti Zajacovej reforme?
Z môjho pohľadu podnikateľa zdravotníctvo určite potrebuje systémové zmeny a reformy, ale či boli správne zmeny, ktoré priniesol Zajac, to neviem posúdiť. Lekárov mi je pravdaže ľúto - veď po dvoch atestáciách dostávajú 18-tisíc korún. Na jednej strane majú v rukách to najcennejšie - naše zdravie, na druhej strane sa cítia zle ohodnotení a objektívne sú na nesprávnom sociálnom piedestáli. Porovnajme si to napríklad s programátormi... Vyvoláva to potom priestor pre rôzne korupcie a nedôveru verejnosti.

Dnes ešte spravujete finančný projekt Slovenská požičovňa. Keď ste rozbiehali svoje podniky, museli ste si požičiavať aj vy. Aký je to pocit - byť dlžníkom?
Do určitej výšky je to veľmi ťaživý pocit, lebo sa s ním budíte aj zaspávate, ale keď vidíte, že ste rozumne investovali, že biznis funguje, tak časť strachu automaticky odpadá. Nikdy nemáte istotu, ale čím je človek skúsenejší a čím viac dokázal v obchode, tým väčšmi sa zmenšujú aj obavy. Pocit, že žijete na dlh, sa stratí, lebo to, čo ste spravili, má istú hodnotu. A podarilo sa mi, našťastie, vyhnúť aj tomu, čo spravili mnohí podnikatelia na začiatku, keď si z prvých úverov hneď kúpili drahé autá a išli na luxusnú dovolenku. Keď potom bolo treba splácať úver a úroky a firma nepracovala tak, ako si predstavovali, bolo zle.

Čo ste vy urobili s prvou pôžičkou od banky?
Investovali sme do kúpy nehnuteľnosti v Kežmarku. Bola to pekná historická budova, v ktorej bola predajňa Klenoty. Druhý a tretí úver sme už dostali na zásoby šperkov.

Takže pekná budova pre kanceláriu vás donútila venovať sa zlatníctvu?
Tak akosi. Vrátil som sa z Ameriky, chcel som podnikať a môj bratranec rovnako. Vedel od kamaráta o tomto priestore s Klenotami... Vtedy sa to ešte dalo, dnes by náš vtedajší podnikateľský zámer určite neprešiel. Ťažko by sme ho vysvetľovali. (Smiech.)

Čo ste vlastne očakávali od svojho odchodu do USA?
Očakával som, že zabezpečím pre svoje deti a rodinu slušné podmienky pre život. Mal som už syna, dcéra sa narodila, keď už som bol dva mesiace v USA. Uvidel som ju, až keď mala rok a tri mesiace. Bol to ťažké obdobie môjho života.

Posielali ste domov peniaze, ako sa to robilo voľakedy?
Iste, ale obálky z USA sa vykrádali, tak som ich posielal cez známych. Na začiatku sa mi nedarilo, nevedel som si nájsť prácu, a tak som začal stavať domy s robotníkmi z Poľska. V malej izbe sme boli piati chlapi, v celom dome bez klimatizácie nás bolo 12, a mali sme len maličké umývadlo a jeden záchod. Nikdy som nebol manuálne zručný... Raz som natieral miestnosť po požiari a prišlo mi veľmi zle. Zistil som, že farba, ktorou som robil náter, sa nemala používať na vnútorné nátery. A keď som odmietol pokračovať v práci, hneď ma vyrazili. Potom som si našiel prácu na benzínovej pumpe, neskôr v obchode so sendvičmi.

Mali ste možnosť vidieť niečo z celej krajiny?
Nie, vtedy som pokladal za svoju povinnosť pracovať, lebo som sa tam neprišiel flákať. Zarábal som a usiloval som sa urobiť všetko pre to, by som získal zelenú kartu.

Dopriali by ste takúto tvrdú školu svojim deťom?
Áno, ale nie až takú tvrdú! Rozhodne je dobré, keď človek vyskúša život aj z tej ťažšej stránky, ale neviem, ako by som to spravil. Keď má človek väčší príjem, kladie si otázku, ako má vychovať deti, aby z nich vyrástli správni ľudia. Na jednej strane je to tak, že im dáva, čo potrebujú bez problémov, na druhej strane sa obáva, aby nevstupovali do života s prehnanými nárokmi, aby si vážili peniaze a vedeli, aké úsilie treba vynaložiť, keď chce človek niečo v živote získať. Nie je to jednoduché, ale syn aj dcéra z prvého manželstva zatiaľ veľmi svedomito študujú, snažia sa. Verím, že z nich vyrastú dobrí ľudia.

Vraj ste budhista. Ako ste sa k tomu dostali?
V prvom rade si myslím, že myšlienky odpúšťania, lásky, pochopenia, súcitu tvoria základ všetkých svetových náboženstiev. Je vlastne jedno, či je človek kresťan, moslim alebo budhista, základom je, aby bol dobrý človek. Myslím si ale, že je to myseľ samotného človeka, ktorá ovplyvňuje to, či je šťastný alebo nešťastný, ako sám vníma vlastnú životnú situáciu. Tiež verím, že keď človek robí dobro, tak sa mu to vráti, a keď robí zlo, tak sa mu vráti zlo. Ak je toto charakteristikou budhistu, tak ním som. Snažím sa udržiavať si čistú a pozitívnu myseľ. Je krásne vidieť Dalajlámu, ktorý má v sebe hlboký pokoj a šťastie aj po tom všetkom, čím prešiel.

Dalajlámu ste vyhľadali, keď vám bolo ťažko?
Na strednej a vysokej škole som mal problém s vnímaním kresťanskej cirkvi ako takej. Nedokázal som uveriť v niečo, čo sa nedá hmatateľne poznať. Vychovávali ma v kresťanskom duchu a chodil som aj do kostola, napriek tomu mi pocit veriť bez dôkazov nevyhovoval, hoci som cítil, že duchovno, niečo, čo sa nedá vysvetliť len vedeckým rozumom, určite je. V USA som pracoval u ruského Žida a veľmi ma prekvapilo, akí sú Židia k sebe solidárni, ako spolu držia. Bola to zaujímavá pospolitosť. A tak, keď som sa vrátil domov, začal som sa zaujímať o židovstvo. Pochopil som však, že sa s ním neviem stotožniť. Vtedy sa mi náhodou dostala do rúk kniha od Dalajlámu, začal som čítať, a zrazu som si povedal - aha! Toto je človek, ktorý nehovorí, že mám veriť v Budhu, ale že sa musím v prvom rade pozrieť na to, ako mi funguje myseľ, či mám pozitívne alebo negatívne myšlienky, že zomrieť môžem aj zajtra a že s týmto vedomím by som mal žiť každý deň. A pomaly som sa dostal od Dalajlámu k samotnému budhizmu.

Dnes súhlasíte aj s reinkarnáciou?
Nemyslím si, že by sa vysoká hodnota človeka po smrti stratila a nič by z nej neostalo... Keď človek príde na tento svet, nie je to nepopísaná tabuľa. Každý z nás akoby už mal svoju pečať a niečo so sebou prinášal. Je zaujímavé, že časť svojej osobnosti človek získava výchovou, ďalšiu časť tvoria dedičné znaky po predkoch, ale má aj niečo, čo ani jedna z týchto kategórií nedokáže vysvetliť. Preto som veľmi blízko toho v reinkarnáciu veriť.

Takže napokon ste aj tak skončili pri viere?
Asi áno.

Nie je to tak, že človek chce byť dobrý, aby bol za to neskôr odmenený?
Ak robíme dobro v očakávaní, že sa kvôli tomu dožijeme 90 rokov, je to hlboký omyl. Tak to určite nefunguje. Dobro jednoducho treba robiť z princípu. Vždy ma pobavia prezentácie, keď nejaký človek reprezentujúci väčšiu firmu stojí pred kamerou s obrovským šekom cez celú obrazovku so sumou 350-tisíc. Tak to asi nie je správna motivácia, aj keď i toto gesto obdarovaní istotne radi príjmu.

Súhlasíte s myšlienkou, že súčasná vláda mohla vzniknúť preto, že tá predchádzajúca nebola dosť solidárna s občanmi?
Predchádzajúcej vláde do určitého času chýbala ľudská tvár nedostatočne komunikovala, že jej záleží na ľuďoch... Postupovala technokraticky - najprv vytvoríme dobré prostredie, ktoré neskôr vygeneruje pracovné príležitosti a zvýši životnú úroveň. Koncepčne s tým plne súhlasím, ale s neempatickým postojom k ľuďom, čo sú dolu, môžem súhlasiť len ťažko.

Rozumejú vaši kolegovia podnikatelia tomu, prečo chcete minúť takú veľkú sumu na charitu?
Myslím si, že podnikatelia chcú pomáhať a chápu, že sa tomu chce niekto venovať celou svojou osobou. Aj so svojimi financiami. Keď som potreboval ich pomoc na podporu projektu, nikdy ma neodmietli. Myslím si, že v každom človeku je pevný základ dobra. A hoci sa mnohí z nich v živote popálili, keď im vysvetlím čistotu svojho projektu, poskytnú mi pomoc, pretože mi veria. Títo ľudia radi pomôžu, ale sú opatrnejší v tom, komu majú svoje peniaze dať, pretože si preskákali aj zneužívanie.

Nepodozrievajú vás, že si budujete imidž?
Veľa sme diskutovali, či sa má zverejniť suma, ktorou chcem k rozbehnutiu projektu prispieť, a či sa vôbec majú objaviť naše mená. Najprv som chcel, aby sme stáli v úzadí, ale keď prišli podozrievania a otázky Ako to robíte, máte nejakú maržu? Z čoho to financujete? Čo za tým je? pochopil som, že to musíme ľudom objasniť. Keď napríklad Bill Gates z miliardy dolárov niekam daruje sto miliónov, nikto sa tomu nečuduje. Ľudia veria, že to spravil s čistým úmyslom. Pravdaže, oproti Gatesovi sme nulou, ale všetko sme zverejnili, aby sme aspoň trochu odstránili bariéru nedôvery.

Ste lokálpatriot?
Som Popradčan, mám rád tento kraj, a okrem času na vysokej škole a pobytu v USA, som ho vlastne ani neopustil. No dokážem si predstaviť, že by som viedol šťastný a spokojný život aj na inom mieste sveta.

Láka vás niečo konkrétne?
Vždy po dovolenke pri mori zatúžim žiť v jeho blízkosti, ale keď sa vrátim domov, poviem si - doma je doma. Na Slovensku máme šťastie, že je tu zo všetkého trochu. Máme jar, leto, jeseň, sneh, a teraz v únii, akoby sa aj to more ku nám priblížilo. Keď človek chodí po svete, uvedomí si, že sme šťastná krajina.

Keď ste sa vrátili z USA, vzápätí ste prišli o to, čo ste tam zarobili, lebo vaši poľskí spoločníci skrachovali. Aké to bolo?
V situácii, keď som bol živiteľom rodiny, to bolo veľmi zlé. Prišiel som v jednom okamihu o prevažnú väčšinu úspor, ktoré som nadobudol tvrdou drinou a na Slovensku som bol bez práce. No asi naozaj platí - čo človeka nezabije, to ho posilní. Napriek všetkému, čo sa mi stalo, som nezmenil svoj názor, ktorým som nasiakol v Amerike, že chcem stáť na vlastných nohách. Už som nechcel znovu nastúpiť do zamestnania. Mal som pocit, že v Spojených štátoch každý, kto vie zatĺkať klince, sa snaží založiť si vlastnú firmu na zatĺkanie klincov. Ovládalo ma nadšenie vytvoriť vlastný funkčný podnik, aj keď je pravda, že v tom čase som bol nesvoj z charakteru niektorých ľudí, ktorí sa vtedy pustili do podnikania, pretože sa im podarilo niečo sprivatizovať. Obával som sa, že práve oni budú tvoriť budúcu podnikateľskú základňu Slovenska. Napokon sa to utriaslo - buď podnikanie opustili, alebo zbankrotovali.

Charakter spoločnosti určujú strední podnikatelia. Ako dnes hodnotíte túto vrstvu vo vašom okolí?
V porovnaní s minulosťou v biznise ostali ľudia, ktorí na to majú predpoklady a sú charakterovo na väčšej výške. Mnohí z nich však svojho času prešli platobnou neschopnosťou, rôznymi bankrotmi a inými nepríjemnosťami, a preto sú opatrní, otrlí a boja sa otvoriť verejnosti. Ešte sa vezieme v tom, čím sme museli prejsť a z čoho sme vyrástli. Asi potrvá celé roky, kým sa staneme normálne fungujúcou spoločnosťou. Ale ide to k lepšiemu.

Cítite tu v Poprade centrizmus Bratislavy?
Hlavné mesto niekde sídliť musí. Neviem, ktoré iné mesto na Slovensku by na seba mohlo zobrať túto zodpovednosť. Je však pravda, že väčšina najziskovejších firiem sídli tam a mám pocit, že aj rôzne nadácie a ich pomoc je sústredená hlavne na centrum. Napríklad na východ akoby sa zabúdalo. Primár istého onkologického ústavu z Bratislavy mi nedávno povedal, aby sme sa sústredili hlavne na tie chudobnejšie a zaostalé regióny - Orava, Čadca či východné Slovensko, lebo v Bratislave je pomoci relatívne dosť - aj keď tej pomoci asi nikdy nie je dosť, vždy by sa dalo dať viac... V určitom zmysle má pravdu, aj keď si nemyslím, že by sme mali pomoc selektovať podľa miesta bydliska.

Predpokladám, že určovať, kam napokon pôjdu peniaze, nebudete vy sám. Kto to bude?
V žiadnom prípade to nesmieme byť my, lebo nám neprináleží toto právo. Na druhej strane to vôbec nebude jednoduché. Najprirodzenejším sa nám zdalo osloviť onkológov, lebo sa so svojimi pacientmi denne stretávajú a poznajú ich životné príbehy. No stretli sme sa aj s názorom, že je to etická otázka, ako môže lekár rozhodovať, komu pomoc patrí a komu nie. Ale veď vždy, keď ľudia trpia, je problém určiť, komu pomôcť, ak nemôžete pomôcť všetkým. Je azda lepšie nepomáhať pre istotu nikomu? Keď nemôžeme pomôcť všetkým, tak musíme na seba zobrať zodpovednosť a rozhodnúť, komu pomôcť. Etická otázka teda je, čo je lepšie, či pomáhať a vedieť, že sa nedá pomáhať všetkým, alebo nepomáhať kvôli tomuto problému nikomu. Je pravda, že onkológovia sú tu na to, aby nás liečili, nie sú to sociálni pracovníci. Niektorí z nich si vytvárajú ochranný štít, aby sa na nich neprenieslo väčšie utrpenie, ako zvládnu. Chcú sa venovať pacientovi po stránke lekárskej, odbornej a nechcú byť zatiahnutí do ďalších osobných problémov pacienta. Plne tomu rozumiem. No nedávno som sa v Košiciach zhováral s dvomi onkologičkami, ktoré za svojich pacientov, čo kvôli rôznym nedobrým krokom posledného obdobia stratili podpory, stále bojujú. Tieto dve lekárky mi povedali, že im dávame do rúk fantastický nástroj, ako sa dá reálne pomôcť ich bezradným chorým.

Cestou Budhu bolo úsilie zbaviť ľudí utrpenia, ktoré spôsobuje pozemská existencia. Cítite to podobne?
Necítim sa ako Budha! (Smiech.) Konať dobro a pomáhať je cesta každého normálneho človeka. Takže my sa jednoducho snažíme pomáhať. Verím, že sa nám to podarí. Je to dlhodobý projekt a dúfam, že za pár rokov naplno nadobudne takú silu, akú si myslíme, že v sebe skrýva.

A keď sa minie váš osobný vklad?
Som podnikateľ a túto otázku som si položil hneď na začiatku, lebo 30 miliónov napokon vôbec nie je veľa - keby som sám financoval súčasnú bilbordovú kampaň a ešte by som spustil dve ďalšie, bolo by po peniazoch. Som však pripravený znovu investovať, keď to bude potrebné. No tento „môj" zdroj sa raz určite minie minimálne jedného dňa zomriem, a bude koniec. My sa však snažíme vybudovať projekt, ktorý bude pokračovať ďalej. Keď sa rozprávam s úspešnými podnikateľmi, cítim, že mi rozumejú, veria nášmu čitateľnému projektu a majú chuť sa pridať. Takže ak sa minie môj kapitál, verím, že tento projekt si svojou čistotou získa iného investora, ktorý bude mať rovnaký zámer ako my s Igorom. Navyše, pokúsime sa z Dobrého anjela urobiť uznávanú značku. Ak máte dobré meno, môžete požiadať podnikateľský subjekt, aby vás podporil - možno sa jeho výrobky budú vďaka vám lepšie predávať. Úspešné nadácie dokážu fungovať tak, že neminú na réžiu viac ako deväť percent z toho, čo získajú. V každom prípade sa budeme usilovať dostať pod túto hranicu.

Čo pre vás znamenajú peniaze?
Poskytujú slobodu - umožňujú mi cestovať do krajín, ktoré chcem spoznať, a uskutočniť veci, ktoré považujem za potrebné. Zdá sa mi však, že mnohým ľuďom sa často stáva, že sa sami posunú do polohy výrobcov peňazí, robia peniaze pre peniaze, a zabudnú na to, aký zmysel, a či vôbec nejaký, má ich činnosť pre ostatných. Veľakrát peniaze preceňujeme, keď cez ich prizmu hodnotíme svet, ale peniaze zďaleka nedávajú späť tú hodnotu, ktorú im pripisujeme. V mojom okruhu je veľa bohatých ľudí, čo vôbec nie sú šťastní - trápia sa, sú osamelí, podozrievaví, nespokojní. Na druhej strane vidím množstvo chudobnejších ľudí, ktorí žijú vyrovnaný a krásny život. Samé o sebe peniaze šťastie neprinášajú.

Andrej Kiska (1963) ukončil Elektrotechnickú fakultu, špecializácia Mikroelektronika na SVŠT v Bratislave. Do revolúcie pracoval v popradskom Naftoprojekte. V roku 1992 založil firmu, obchodujúcu so zlatými šperkami. V roku 1996 založil spolu s bratom a bratrancom splátkový predaj Triangel a o dva roky neskôr splátkový systém Quatro. Tieto spoločnosti sa rozrástli o ďalšie finančné spoločnosti, ako napríklad Slovenská požičovňa. V roku 2005 všetky finančné spoločnosti odpredal VÚB. V roku 2006 spolu s bývalým riaditeľom a zakladateľom reklamnej agentúry Wiktor Leo Burnett, Igorom Brossmannom založil neziskovú organizáciu Dobrý anjel.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Platbami kartou míňame viac. Čo by obchodníci mali vedieť o zákazníkoch
  2. Čo majú študovať naše deti, aby si v budúcnosti našli prácu?
  3. Hovoriaci prekladač reči do vrecka Langie - až 52 jazykov!
  4. Slovenské ovocie a zelenina - máme ich v obchodoch dostatok?
  5. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie
  6. Mobil banking VÚB opäť bližšie k najlepšej bankovej aplikácii
  7. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre
  8. Objavte novinku s duálnym účinkom proti starnutiu pleti
  9. Na čo dbať pri výbere nehnuteľnosti? Tu je niekoľko rád
  10. First moment za skvelú cenu: Neapol, Capri, Pompeje, Ischia
  1. Slovenské ovocie a zelenina - máme ich v obchodoch dostatok?
  2. Pracoval som v mekáči a vydržal tri dni. Hranolky sú prekliatie
  3. Kartou míňame viac. Čo by obchodníci mali vedieť o zákazníkoch
  4. Autokamery Mio a navigace teď s 3letou záruční dobou
  5. Move in immediately, if you feel like it
  6. Predaj poistenia motorových vozidiel cez web rastie a bude rásť
  7. Slováci sa pripravujú o stovky až tisícky eur
  8. Mobil banking VÚB opäť bližšie k najlepšej bankovej aplikácii
  9. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre
  10. Na čo dbať pri výbere nehnuteľnosti? Tu je niekoľko rád
  1. Nový cestovný poriadok ŽSR z vášho regiónu v denníku SME 20 603
  2. First moment za skvelú cenu: Neapol, Capri, Pompeje, Ischia 14 937
  3. Takto vyzerá miesto, odkiaľ k nám putuje slovenské hovädzie 10 282
  4. Prehrieva sa vám mobil? Môžete prísť o peniaze 7 942
  5. Na školách potrebujeme kontroverznejšie témy. Byť ticho nepomáha 7 847
  6. Tip na výlet: Prechádzka tokajskými vinicami a biele tigre 7 208
  7. Liek na obezitu v reklamách nenájdete 6 578
  8. Geológ: recykláciu umelého kopca v Slnečniciach sledujeme denne 5 831
  9. Slováci sa pripravujú o stovky až tisícky eur 5 705
  10. Volkswagen radí: ako svietiť a čo s hmlovkami? 5 473

Neprehliadnite tiež

Kľúčová postava Gorily reportérom SME: Nemôžete sa pýtať

Malchárek je v jednej z akcioviek s finančníkom Siekelom, ktorý je považovaný za sponzora SNS.

Na trhoch v Štrasburgu zahynuli štyria ľudia, strelec uniká

Prokuratúra vyšetruje streľbu ako teroristický čin.

Dobré ráno

Dobré ráno: V Británii je chaos, brexit sa zasekol

Ako vládni poslanci prestali odporovať vládu.

Komentár Petra Schutza

Jadro problému je skutočne vo Westminsteri

Chaos ohľadom brexitu sa nekončí, ale graduje.