 Pohľad spredu na inštaláciu Márie Čorejovej. Je hlboká 13 metrov a pri lepších technických podmienkach by sa v nej medzi jednotlivými rámami mohol pohybovať divák. FOTO – MÁRIA ČOREJOVÁ |
z neho čerpá.
Monumentálny objekt vdýchol synagóge riadnu dávku sakrálna a ekumenizmu. Dielo nazvané Uhol pohľadu nie je podmanivé len tým, že kresťanský motív je v priestoroch židovskej synagógy. „Chcela som do starého diela vniesť nové svetlo,“ vysvetľuje Mária Čorejová. Známy obraz je v totálne novej situácii, je to 3D objekt.
Hľadanie je súčasťou hry
Ak vás klasika nudí, oceníte akčnosť diela. Ak sú pre vás súčasné umelecké prístupy nezrozumiteľné, príliš abstraktné či neúnosne koncepčné, oceníte jeden uhol, z ktorého uvidíte klasický námet v dôverne známom stvárnení, len tento je hmatateľnejší.
Obraz Anna samotretia rozložila Čorejová na 500 pixelov digitálnej reprodukcie. Hĺbka inštalácie je až 13 metrov. Objekt tvoria jednotlivé rámy, ktoré sa na seba vrstvia, čo vytvára dojem priestoru. Tieto rámy sa skladajú z približne 700 častí obrazu upevenených na silone. Architekt Ľubo Nosko vyrátal, aké rozmery majú mať jednotlivé roviny, aby sa pri jednom uhle pohľadu spojili do jednoliatej plochy.
Na objavovani e pohľadov, na prešľapovani e v synagóge inštalácia nenásilne vyzýva. Na prvý dojem ohúri jej veľkosť, no vzápätí sa prichytíte, ako skúšate, ktorý smer a ktorý krok vás privedie k správnemu uhlu pohľadu. „Je dôležité ho nájsť, ale nie to je to prvoradé. Nie každý ho musí hľadať. Je to súčasť hry.“
Pri tejto hre je jedno jasné. Autorka inštalácie odmieta dogmatiku, jednu pravdu, jeden uhol pohľadu, ktorý je v našej spoločnosti stále prítomný. „Často rozmýšľam nad problematickosťou cirkvi v našom štáte, nad jej zákazmi a príkazmi. Nedovoľujú šírky pohľadov, ktoré tu sú a sú veľmi potrebné,“ uvažuje Mária Čorejová.
Rôzne reakcie na materstvo
Obraz Anny samotretej je zaujímavý aj sám osebe. „Páči sa mi, že je ambivalentný. Existujú interpretácie, že to nie je svätá Anna, ale anjel. Maľba je síce známa, ale nie úplne. Je to kresťanský obraz, ale na kresťanskú vieru neexistuje len jeden správny pohľad. Správny pohľad môže byť akýkoľvek. Nie je len jeden. Buď nie je, alebo sú ním všetky.“
Bohužiaľ, inštalácia nie je technicky dokonalá, čo znižuje silu zážitku. Pôvodne sa rámy mali prekrývať presne na milimeter. Lenže, klasický problém - málo financií - spôsobil, že použité materiály nie sú také, aké zamýšľala umelkyňa. Keby nebolo tohto háčika, návštevník synagógy by sa mohol prechádzať aj medzi jednotlivými rovinami, vstúpiť do obrazu. Pri súčasnom technickom stvárnení sa to príliš neodporúča.
Okrem Čorejovej objektu je súčasťou výstavy aj softwérová inštalácia Dušana Baroka a maľba Michaely Rázusovej Nociarovej. Na podlahe na prvom poschodí synagógy zachytila pohľad na svoju izbu v určitom čase z miesta, kde trinásť mesiacov dojčila svoje prvé dieťa. Obe umelkyne spolu tvoria už dlhšie. „Tento raz sme reagovali na materstvo. Michaela stvárnila to, čo prežívala. Ja som stvárnila matku očami iného maliara,“ hovorí Čorejová.
Výstava Uhol pohľadu sa možno presunie aj do Umeleckej besedy v Bratislave a najmä do ďalších synagóg. Tam sa jej významy nielen množia, ale evokujú dojem, že je v správnom čase na správnom mieste. A nemyslíme pritom na davinciho mániu.
