Už 12 rokov prichádzam do styku s mladými ľuďmi. Majú od pätnásť do dvadsaťpäť rokov. Prichádzajú si k nám, do našej rodiny riešiť svoje problémy s drogami. Ich životné príbehy ma už tak neprekvapujú. Už som si na to nejako zvykla, aj keď veľmi ťažko. Najhoršiu prácu s nimi má aj tak môj manžel.

Som s nimi už dvanásť rokov, no stále sa neprestávam čudovať, keď mi mladá slečna povie, že nevie zametať. Na môj spýtavý pohľad odpovie s drzosťou petržalskej sedemnástky - som to ešte nikdy nerobila, né?!

Prečo sa čudujem, keď sa ma dievča - vyučená cukrárka - opýta, čo je to smetol a ako to vyzerá?

Prečo neviem, či sa mám smiať alebo plakať, keď také dievča nerozozná cesnak od cibule?

Prečo mi je ľúto mamy dvadsaťročného chlapca, ktorý u nás po prvýkrát v živote umýva riad? Alebo nevie zapnúť vysávač, lebo u nich to robí mama!

Prečo sa stále znova čudujem tomu, že skoro dospelá dcéra nevie, kedy má mama narodeniny a koľko má rokov? Pritom žijú v jednej domácnosti a mama nie je žiadna celebrita, aby to musela tajiť!

Prečo sa čuduje jej vlastná matka, že má upratanú izbu? "To im vy upratujete?"

Prečo mi je proti srsti, keď počujem od šestnásťročnej dievčinky, že jej rodičia oblečenie nemusia kupovať, lebo si sama našetrí z toho, čo jej dá frajer na kávu?

Prečo neviem, čo si mám pomyslieť, keď počúva celý deň Honzu Nedvěda, a ešte pred týždňom sa smiala, čo je to za blbosť!

Je mi smutno, keď sa dozviem, že niekto z nich ešte neprečítal žiadnu knihu.

Prečo neviem pochopiť, ak si dvadsaťročná dáma dva roky neočesala vlasy, lebo sa jej nechcelo?

Prečo sa čudujem veciam, ktoré sú pre iných normálne?

Zaspala som dobu? Uniklo mi niečo?

Možno by mi bolo ľahšie, keby som vedela, že nie som taká začudovaná sama. Niekedy si pripadám ako Alf - všetci sú normálni, iba ja som z Melmaku!