Z diela Ladislava Mednyánszkeho, uhorského maliara, ktorý sa narodil a striedavo žil na Slovensku.

Bol nesmierne citlivý a hĺbavý, od detstva si kládol všemožné otázky a zrazu objavil teóriu, ktorá na ne odpovedala. O tom je presvedčený režisér Vlado Štric, napokon, na tom postavil svoj dokument Mednyánszky.

Ešte sa vraj nestretol s tým, aby o tom detailne rozprával nejaký kunsthistorik. Vraví, že vedeckých teórií si prečítal veľmi veľa - potom sa pokúsil zabudnúť na všetky a do filmového komentára napísal len to, ako vidí Mednyánszkeho on: "Ten príklon k budhizmu som postrehol v jeho denníkoch, zápiskoch i maľbách. Mednyánszky používal techniky impresionizmu i expresionizmu, ani jeden z týchto prúdov mu však nestačil úplne. Sledoval svoje vlastné nálady, do portrétov i krajiniek projektoval vlastnú osobnosť. V tom všetkom dominovalo svetlo. A to svetlo možno vnímať ako osvietenie."

Dokument Mednyánszky je poskladaný najmä z fotografií a maliarových diel. Obrazovo je teda v podstate statický, o dynamiku sa stará veľmi prístupne napísaný komentár a v prvom rade to, že život uhorského umelca bol plný zaujímavostí.

Mednyánszky sa napríklad veľmi snažil, aby sa cez prvú svetovú vojnu dostal na front. Štric hovorí: "Vždy mal sklon ku katastrofám a až existenciálny záujem o osud ľudstva. Rád chodieval (vždy pešo!) na miesta, kde mohol vidieť stopy po povodniach a zemetrasení, vyhľadával demonštrácie, lebo tie zas ukrývali silné dramatické osudy jednotlivcov. V prvej svetovej vojne videl nekonečný zmar, a zároveň v nej cítil koniec jedného sveta. Vravel: Hľadám nový svet na troskách starého."

Umenie bolo pre Mednyánszkeho nevyhnutnou terapiou. Štric si myslí, že trpel extrémnymi psychickými výkyvmi - raz ho prepadla depresia a na dva týždne sa vytratil, potom bol zas zábavný spoločník. Hneď, ako sa narodil, začal byť chorľavý, ale nezvykol tým zaťažovať iných: "Bol opakom hypochondra. Keď povedal, že ho pobolieva hlava, mal neznesiteľné bolesti, a keď sa sťažoval, že mu je trošku zima, bol už zrejme na pokraji zamrznutia," hovorí Štric.

Uvažuje, že práve budhizmus mu pomáhal prekonávať utrpenie: "Pri vlastnom utrpení uvažoval nad všeobecným, ľudským. Najmä poslednú časť svojho života venoval kontemplácii, rozdával svoje peniaze aj oblečenie. Jeden jeho priateľ si raz zaspomínal na šľachtické stretnutie v Tatranskej Lomnici. Aj Mednyánszky bol barón, ale prišiel v otrhaných šatách. Motúzom mal zviazané nohavice, tie vzal asi z nejakého strašiaka, topánky mal deravé, vyzeral otrasne, a zrejme opäť robil hanbu. Dali mu sto korún, nech si kúpi niečo poriadne. Vybral sa teda do Spišskej Novej Vsi, cestou stretol ľudí na poli a vždy dal niekomu po desať korún. Ostalo mu len päť a za tie si kúpil nejaké obnosené šaty. Prišiel sa s nimi pochváliť späť do Lomnice, no a priatelia šľachtici sa definitívne rozhodli, že už mu nikdy peniaze nedajú."

Ladislav Mednyánszky zomrel v roku 1919, mal 67 rokov. Cena jeho diela stále stúpa. Hoci namaľoval niekoľkotisíc obrazov, bohužiaľ, mnohé z nich sú nevedno kde aj "vďaka" jeho životnému štýlu.

Dokument Mednyánszky vysiela Dvojka dnes večer o ôsmej hodine.