Štvrtok, 4. marec, 2021 | Meniny má KazimírKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR

s básnikom Jánom Štrasserom: Poza zmätok sa dajú robiť svinstvá

Jeho kabaretné šľahy ako slávne "babky-demokratky" z televíznych Markovičových večerov zľudoveli, ale radšej prekladá Puškina, Babeľa a Brechta. Dnes politickú satiru nepestuje. "Stačí" mu práca na muzikáloch, rozhovory so spisovateľmi pri počítači, keď i

Jeho kabaretné šľahy ako slávne "babky-demokratky" z televíznych Markovičových večerov zľudoveli, ale radšej prekladá Puškina, Babeľa a Brechta. Dnes politickú satiru nepestuje. "Stačí" mu práca na muzikáloch, rozhovory so spisovateľmi pri počítači, keď ich prekladá, písanie vlastných básní a textov piesní. Pred dvadsiatimi rokmi vložil Marike Gombitovej do úst slová k melódiám v hudobnom filme Neberte nám princeznú. Spievajúcemu chlapcovi z predmestia zas cyranovský verš. Pätnásť rokov písal kriticky štipľavú politickú publicistiku, no dnes už na ňu akosi nemá chuť. Vraj politici sú viac-menej stále rovnakí. Básnik, textár, prekladateľ Ján Štrasser.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako ste to mysleli, keď ste raz povedali, že do publicistiky ste sa pustili z donútenia?
Z vlastného rozhodnutia a donútenia. Ozajstnú publicistiku som začal robiť až po novembri 1989. Pocítil som sklamanie, keď neopadla len eufória z námestí, ale začali upadať aj hodnoty, ktoré novembrová revolúcia priniesla. Naštartovalo ma to verejne sa vyjadrovať, keď sa začali prvé prejavy slovenského nacionalizmu a keď staré štruktúry začali presviedčať občanov, že celá revolúcia bol iba humbug. Písal som dosť o politike, keď začalo byť jasné, že to, čo sa v novembri vybojovalo, na Slovensku nebude platiť, lebo ľudia budú voliť Mečiara a slovenský nacionalizmus, v ktorom budeme žiť všetci. Pokladal som za potrebné o tom písať. A robil som to pätnásť rokov.

Skryť Vypnúť reklamu

Keď ste ešte pred Domino fórom písali pravidelné stĺpčeky do Lidových novín, nenapadli vás Slováci, že vynášate naše problémy do zahraničia?
To Slovensko, ktoré ma považovalo za nepriateľa, nečítalo Lidové noviny. Za nepriateľa ma považovali skôr pre satirické texty, ktoré som písal pre Večery Milana Markoviča. Vtedy som si našiel v schránke nejaké listy, v ktorých ma anonymovia varovali, že ma pozorne sledujú a aby som s tým prestal.

Dnes sa humor načisto vytratil z politiky, keď podobné programy už nemajú úspech?
Politickej satire sa najviac darí vtedy, keď vládnu ľudia s autokratickými a diktátorskými manierami, ale ešte nezatvárajú humoristov. Za Mečiara nás vyhodili z STV. Ale po víťazstve tých síl, pre ktoré sme aj my s Milanom Markovičom robili dosť, aby v roku 1998 vyhrali voľby, sa zasa tí stali vďačným objektom satirického pohľadu. Politická satira musí prichytávať tých, čo vládnu, obrazne povedané, so spustenými nohavicami alebo keď mľaskajú pri válove. Dnešná garnitúra robí prešľapy kultivovanejšie, ako to robil Mečiar, ale tém by bolo dosť. Strata záujmu o satirický kabaret je daná tým, že sa zmenilo publikum. Dnes ťahá reality šou. S Markovičom sme mali úspech v časoch, keď sa veľa demokraticky zmýšľajúcich ľudí z rôznych príčin - strach, ostych, neschopnosť formulovať - neprejavovalo. No boli veľmi radi, že mali niekoho, kto to za nich povedal. Fandili nám.

Skryť Vypnúť reklamu

Práve vy ste autorom sloganu babky-demokratky. Ako vám zišiel na um?
Bola to reakcia na situáciu, keď rozvášnený dav, v ktorom dominovali Mečiarove fanúšičky, staršie panie v pletených čiapkach, napadol na námestí novinárov. Na ten slogan som dosť pyšný, lebo zľudovel. Dovtedy som si totiž myslel, že zľudovieť môže len to, čo vytvoril sám pospolitý ľud.

Ako ste si vysvetľovali, že zaútočili práve na novinárov?
Možno aj preto, že novinári sa stali spoločenskou vrstvou, ktorá sa vtedy vyvíjala najrýchlejšie. Pred novembrom 1989 slobodní a nezávislí novinári vo verejnom priestore neexistovali, ale krátko po revolúcii sa zjavilo pomerne dosť mladých novinárov, ktorí sa v tom najlepšom zmysel slova stali „strážnymi psami demokracie". Celkom prirodzene vzali na seba úlohu pravdivo a objektívne informovať, nebyť poplatnými establishmentu, byť aj etickým zrkadlom politiky. Škoda, že dnes to opäť upadá.

Skryť Vypnúť reklamu

Zaujíma vás ešte politika?
Politika ma už bude zaujímať do konca života. Chápem, čo sa dnes na Slovensku deje, keď sú ľudia otrávení a znechutení. Nie z politiky, ale z politikov. Občania majú oprávnený pocit, že politici sú viac-menej všetci rovnakí. Vyžívajú sa v osobnom egoizme, v úsilí vnímať politiku ako priestor na svoje výhody a spoločenskú prestíž, ako súboj rôznych skupín a zoskupení v boji o moc a o peniaze. Politika na Slovensku málo slúži verejnému záujmu, a to znechucuje aj mňa. Nemám momentálne chuť o tom písať. S ľútosťou vnímam, že písané slovo na Slovensku má veľmi malú spoločenskú váhu. Nemá schopnosť vyburcovať verejnosť k razantnejším činom. A tá veľká časť vrstvy politikov, ktorá robí politiku záujmov, nie politiku služby verejnosti, si nerobí ťažkú hlavu z novinárskeho písania, nech je ono akokoľvek kritické. Vie totiž, že čím viac problémov médiá otvoria, tým v tom má občan väčší zmätok. A poza ten zmätok sa dajú robiť ďalšie svinstvá. Novinári robia chybu, že často medializujú maličkosti a veľké kauzy s rovnakým nasadením. A máločo dovedú do konca.

Skryť Vypnúť reklamu

Vydali ste niekoľko zbierok básní a otextovali množstvo piesní. Čo vás priviedlo ku komentovaniu politiky?
Keď som v roku 1987 nastúpil do Slovenských pohľadov, literárny život sa začal politizovať. V Sovietskom zväze bola v plnom prúde Gorbačovova perestrojka a ja som si spolu s Rudolfom Chmelom, Petrom Zajacom, Ladislavom Ballekom, Valérom Mikulom, Dušanom Dušekom a ďalšími myslel, že by mala konečne prísť aj ku nám. Pokúšali sme sa aspoň sčasti roztlačiť mantinely vtedajších ideologických dogiem vo verejnom priestore slovenskej literatúry a umenia. Niečo sa nám aj podarilo, hoci sme neboli disidenti, to naozaj nie.

Boli ste šéfredaktorom Slovenských pohľadov, keď už po novembri '89 vám exminister Slobodník zrušil dotáciu a nárok na časopis si uplatnila Matica slovenská. Dnes si Slovenské pohľady niekedy prečítate?
Dnešné Slovenské pohľady naozaj nie sú môj problém.

Skryť Vypnúť reklamu

Čo je váš problém?
Na prahu šesťdesiatky by som si chcel ešte užiť v zdraví zaujímavú prácu - sústrediť sa na oblasť umeleckého prekladu, preložiť s Petrom Zajacom Goetheho Fausta, občas napísať nejakú báseň, nejaký piesňový text, byť prítomný pri tvorbe a produkovaní muzikálov. To by ma naozaj bavilo.

Keď ste písali texty k slávnemu Cyranovi z predmestia, predpokladali ste taký veľký úspech, aký nasledoval po jeho uvedení v roku 1977?
Cyrana sme napísali piati - Alta Vášová libreto, Pavol Hammel a Marián Varga hudbu, Kamil Peteraj a ja texty. Na napísanie pôvodného muzikálu inšpiroval Vášovú Peteraj, ktorý bol vtedy dramaturgom spevohry Novej scény. Vášová si z mojej knižnice požičala Rostandovho Cyrana z Bergeracu, nevedel som, prečo, ale čoskoro som sa to dozvedel, keď urobila z historického Cyrana súčasného Cyrana z predmestia. Bol to geniálny nápad. Verili sme v ten projekt najmä preto, že mal kvalitné libreto so skvelou hudbou od prvotriednych slovenských rockových skladateľov. Aj tak však trvalo tri roky, kým sa Cyrano dostal na scénu. Nakoniec v Bratislave uspel absolútne, hral sa aj v Čechách a v niekdajšej NDR, bol oň veľký záujem aj v západných krajinách, ale vtedajšie ministerstvo kultúry urobilo všetko pre to, aby sa ta nedostal.

Skryť Vypnúť reklamu

Boli ste odrazu populárny. Prejavila sa vaša popularita v úspechu u žien?
Nestúpla mi do hlavy. Prví v poradí sú tí, čo stoja na javisku, druhí sú skladatelia a až potom idú textári. Netajím sa tým, že ma teší úspech, ale vzhľadom na povahu mojej práce mi popularita až tak veľmi nehrozí.

S Altou Vášovou ste vytvorili ďalšie dva muzikály - Neberte nám princeznú a Niekto ako ja, pre ktoré už zložil hudbu Dežo Ursiny. Ako si spomínate na Ursinyho, ktorý sa považuje za zakladateľa slovenského big beatu?
Tri muzikály. Posledným naším spoločným dielom s Dežom a Altou Vášovou je rockový muzikál P + L, čiže Peter a Lucia, žiaľ, dodnes nerealizovaný. Dežovým textárskym dvojčaťom bol Ivan Štrpka, ktorého básne sú na trinástich Ursinyho LP platniach. Druhým a tuším posledným, kto s Dežom za ten čas intenzívne spolupracoval najmä na muzikáloch a samostatných pesničkách som bol ja. V osemdesiatych rokoch sme dokonca spolu napísali takmer celé LP pre Janu Kociánovú a robili sme aj pesničky pre filmy. Odovzdať Dežovi text znamenalo, že po čase vznikne hotová pieseň, na ktorej netreba vôbec nič meniť. To sa mi stávalo len s ním a ešte s Jarom Filipom. Dežo ma fascinoval aj ako spevák. S Pavlom Daněkom sme mu napísali pieseň Tvár v zrkadle. Z Dežovho spevu v tej piesni ide taká sila a nostalgia, že by som to hádam s istou licenciou prirovnal k starej maďarskej piesni Szomorú vasárnap, pri ktorej sa údajne strieľali sklamaní milenci. V Dežových starých veciach vždy nachádzam niečo nové. Keď sme písali muzikál Neberte nám princeznú, mal som trošku obavy, lebo Dežo zvykol byť skladateľom jednej témy, ale dodnes som fascinovaný z toho, ako vytvoril veľké hity. Spolupráca s Altou Vášovou a Dežom Ursinym bola pre mňa vždy veľkým zážitkom a dobrodružstvom.

Skryť Vypnúť reklamu

Tieto muzikály vznikali na prelome 70. a 80. rokov, čo bol pokročilý čas normalizácie. Znamená to, že pre ľudí, ako ste boli vy traja, to bol žičlivý čas na tvorbu?
Neviem, či by som použil slovo „žičlivý", ale faktom je, že vtedy na Slovensku fungovala rocková muzika. Okrem Deža Ursinyho tu bol Paľo Hammel, Marián Varga a jeho Collegium musicum, Fermáta, Elán, Modus... Ľudia si hľadali slobodné cestičky v tom priestore neslobody. Cyrano z predmestia je muzikál o práve na život v pravde a na slobodu tvorby - mladý rocker chce žiť a hrať vlastnú muziku tak, ako mu ju robiť nedovolia. Ani sme priveľmi neuvažovali o tom, ako to zamaskovať, aby to moc pustila, ale podarilo sa. No a Neberte nám princeznú je vlastne na motívy rozprávky Snehulienka a sedem trpaslíkov, ktorú Alta Vášová prerozprávala tak, aby divák vnímal, že ľudské šťastie nespočíva v tom - niečo alebo niekoho mať, ale dať niečo zo seba tým druhým. Bola to téma, ktorú totalita nepotláčala. Niekto ju však robil plagátovo a agitačne, ale nám sa to zrejme podarilo spraviť ľudsky citlivo.

Skryť Vypnúť reklamu

Do komunistickej strany ste v roku 1980 vstúpili, aby ste mali otvorené príležitosti na písanie?
Prakticky všetci, čo sme sa v šesťdesiatych rokoch pohybovali okolo literárneho časopisu Mladá tvorba, sme si v sedemdesiatych rokoch preskákali vlnu politickej nepriazne. Mladá tvorba sa nenechala znormalizovať, a tak ju zrušili. Dvanásť rokov som nevydal básnickú zbierku a bol som spolu s Julom Satinským, ktorý sa istý čas živil prekladmi z maďarčiny, jedným z posledných prekladateľov, čo dostali povolenie prekladať pre štátne vydavateľstvá. V roku 1976 som „dobrovoľne" odišiel z Poetickej scény a podarilo sa mi zamestnať sa ako dramaturg vo Vojenskom umeleckom súbore. Išlo o teleso ČSĽA a v armáde sa o ideológii nediskutovalo. Keď mi povedali, že pozícia dramaturga by mala byť spojená s členstvom v strane, mohol som odmietnuť a zrejme odísť, a to som si netrúfol. Nie je to nič, na čo by som spomínal s hrdosťou. Keď som v roku 1985 z VUS-u odišiel do Štúdia S, a neskôr do Slovenských pohľadov, usiloval som sa správať slobodnejšie. Napokon, na prstoch jednej ruky sa dali spočítať tí, čo v lete 1989 vyzvali štátne orgány na prepustenie z väzenia Miroslava Kusého a Jána Čarnogurského. Keď sa tá výzva dostala ku mne, podpísal som ju.

Skryť Vypnúť reklamu

Dodala vám odvahu ruská glasnosť?
Vtedy sa v Rusku diskutovalo o tom, čo u nás bolo prísne tabu. A keď sa v Československu 40 rokov vykrikovalo, že ZSSR je náš vzor, tak som chcel, aby to tak bolo v čase, keď to malo nejaký zmysel.

V týchto dňoch vyšiel váš preklad knihy Dobrý Stalin od Viktora Jerofejeva, ktorý je súčasným autorom ruskej ponurej skepsy. Tvrdí, že v Rusku je návrat k normálnym hodnotám nemožný a že v tejto krajine svedomie len sníva svoje choré sny. Vidíte to teraz takto aj vy?
Nedovolím si Rusko posudzovať, na to ho naozaj poznám dosť málo. Ale práve som dočítal zaujímavú knihu historika Orlanda Figesa Lidská tragedie, čo sú vlastne dejiny Ruska v rokoch 1891 - 1924, a zistil som, čo všetko som o tomto období nevedel alebo vedel zle. Rusko malo len veľmi krátke a nevyspelé obdobie buržoáznej demokracie, no boľševici by nikdy v Rusku nezvíťazili, keby vtedajší ruskí liberáli lepšie chápali mentalitu vidieckej a roľníckej pospolitosti. Októbrová revolúcia, ktorú Lenin nakoniec predsa len uskutočnil, mohla byť počas prvých troch rokov zničená - ruský ľud nedôveroval boľševikom, hoci sme sa učili, že sa spontánne pridal k revolúcii. Revolúcia mohla byť niekoľkokrát porazená. To, že zvíťazila a stala sa totalitným terorom, spôsobila aj politická neschopnosť ruských liberálnych elít.

Skryť Vypnúť reklamu

Akú mentalitu ste vystopovali v ruských knihách vy?
Neviem to zovšeobecniť. Jedno však viem, že ruská slovesná kultúra je veľká, hodnotná, neprehliadnuteľná. Som rád, že sa na Slovensku kyvadlo záujmu o ňu už konečne vracia do stredu. Vlani sa ma v Rusku často pýtali, prečo sa naše kultúrne vzťahy, ktoré sme pestovali vyše 40 rokov, tak veľmi pokazili. A že či naozaj nemáme radi ruskú literatúru. Odpovedal som im, že nás 40 rokov nútili prekladať a vydávať, čo nám diktovali oni a zakazovali prekladať a vydávať - najmä zo západných literatúr - to, čo nepokladali za vhodné. Keď ten diktát padol, kyvadlo sa logicky vychýlilo do opačnej krajnej polohy. Potrebujeme si dohnať množstvo prekladov zo svetových literatúr, ale ignorovať ruskú literatúru je nemúdre. Som presvedčený, že na Slovensku bude mať svoje dôstojné miesto, a teší ma, že je o ňu čitateľský záujem už teraz.

Skryť Vypnúť reklamu

Minulý rok vyšli vo vašom preklade poviedky Isaaka Babeľa, jedného z géniov ruskej literatúry, ktorého dal Stalin popraviť. Aký zážitok ste mali z tejto práce?
Isaak Babeľ je taký svojský autor, že nezapadá do žiadneho prúdu. Najviac ma uchvátila jeho práca s jazykom. Dokáže v rámci svojich poviedok, dokonca aj v rámci jedinej poviedky uplatniť viac štýlových rovín - vie byť povedzme turgenevovsky lyrický a vzápätí hemingwayovsky vecný. A vždy to drží dokopy. Je známy ako autor židovskej Odesy. Jeho poviedky o tomto meste, ktoré je samo osebe fenoménom, majú zvláštny tragický humor. Hovoria o čase, keď boli Židia často vystavovaní rôznym ústrkom, pogromom, no vo svojej komunite žili veľmi zaujímavo. Babeľovi židovskí hrdinovia sú zväčša malí obchodníčkovia, povozníci, kriminálnici, ale vanie z nich niečo ako nepoddajnosť židovského charakteru. Babeľ má aj poviedky, ktoré zachytávajú zmätok a chaos revolučných rokov. Písal pomaly a ťažko, no jeho dielo je neobyčajne sugestívne. Nepodriaďuje sa nijakej ideologickej norme. Možno aj preto sa stal pre stalinskú totalitu nepohodlným.

Skryť Vypnúť reklamu

Babeľ donekonečna prepisoval svoje texty. Prepisujete aj vy takto svoje vlastné básne?
Verše píšem málo a nie som s nimi priveľmi spokojný. Ťažko hľadám vhodné slová a v texte vhodné miesto pre ne. Možno aj preto som už šesť rokov nevydal básnickú zbierku. Ale ja nemám nutkanie stále v sebe potvrdzovať básnika.

O preklade sa hovorí, že je to nevďačná práca, na ktorej sa nedá priveľmi zarobiť. Čo vás na ňom láka?
Asi to, že je to tvorivá a dosť náročná komunikácia len dvoch ľudí - autora a prekladateľa. Prekladateľ je s textom pri počítači sám a háda sa len sám so sebou. Je vlastne úplne slobodný. Taký muzikál je oproti tomu vždy kompromis, lebo je kolektívnym dielom.

O čom ste sa v duchu pozhovárali s Puškinom, keď ste prekladali jeho Eugena Onegina?
Vyslovene som sa s ním vytešoval. Fascinoval ma najmä jeho odstup, s akým videl a posudzoval svoju dobu, svojich hrdinov i seba v nej. Jeho takpovediac žiletkovo ostrá irónia. A, samozrejme, jeho jazyk. Ruština už dvesto rokov stavia na Puškinovi. Práve preto je taká mnohovrstevná, bohatá a pestrá, lebo má na čom stavať. Keď Puškin písal Onegina, literárna slovenčina ešte neexistovala. Prvý kompletný slovenský preklad Eugena Onegina je z roku 1900. Keď si ho prečítate dnes, je vo svojej archaickosti až čarovný, no o sedemdesiat rokov staršia Puškinova ruština znie aj dnes celkom súčasne. Ale slovenčina sa za posledné storočie prudko vyvinula.

Skryť Vypnúť reklamu

V čom najviac vidíte jej vývoj?
Je to dynamický a pružný jazyk. A najmä rýchlo sa rozvíja vo svojej hovorovej vrstve a slangu. Až s tým mám určité problémy pri prekladaní mladých autorov. Keď som prekladal poviedky mladučkej ruskej autorky Iriny Denežkinovej v knižke Daj mi!, veľmi intenzívne som „vyťažoval" mladých ľudí. Michal Hvorecký by o tom vedel rozprávať. A celkom nedávno mi jedna mladá herečka povedala, že keď má v dabingu povedať slovo „kamoš" alebo „poliš", naskakuje jej husia koža. Vraj tieto slová dnešní mladí vôbec nepoznajú. Tak neviem... Na druhej strane mladí používajú slovo „haluz". Keď sa opýtam, čo to znamená, odpovedia, že „všetko". (Smiech.) Vraj všetko, čo sa odlišuje od normy.

Skryť Vypnúť reklamu

Zjavne vám hra so slovom spôsobuje pôžitok...
Hra so slovom, s jeho mnohovýznamovosťou ma od začiatku lákala vo vlastnej poézii, až som to miestami preháňal. Najmä som rád rozkladal a skladal rôzne frazeologické zrasty, aby som z nich vydoloval nové významy. Niekedy sa podarí, že slovo odrazu zažiari svojou dovtedy zatmenou stranou.

Čo vás okrem hry v poézii zaujíma?
Ľudská každodennosť, partnerstvo, vzťah. Báseň, ktorú píšem, je polovicou rozhovoru. Odpovede nepoznám, niekedy ich len tuším. Na druhej strane stola je partner, čitateľ. Každodennosť je poetická - ja pod slovom „poetické" rozumiem to, keď slová nečakane zasvietia pri pohľade z určitého uhla. Moja poézia nestojí ani tak na obraznom videní, skôr na hre významov, na paradoxe. A nemám rád pátos.

Máte vzory?
Keď sme s Petrom Zajacom prekladali Bertolta Brechta, zistil som, že tento typ poézie mi je blízky. O Brechtovi sa hovorí, že je „suchý", ale v skutočnosti je to veľmi šťavnatá poézia. Jej paradoxnosť, jej irónia veľmi presne pristihuje realitu in flagranti - intímnu, spoločenskú, napokon aj politickú. A veľa som sa naučil aj od Miroslava Válka. Je to jediný slovenský básnik, ktorý dokázal geniálne spojiť racionalitu s básnickou obraznosťou. To ešte nebol politikom...

Vie básnik o láske viac, ako iní ľudia?
A mal by?

Ján Štrasser (1946) - narodil sa v Košiciach, v Bratislave vyštudoval FiF UK v odbore slovenčina-ruština. V rokoch 1967 - 1970 bol redaktorom Mladej tvorby, neskôr divadelným dramaturgom na Poetickej scéne, vo Vojenskom umeleckom súbore a v Štúdiu S. V rokoch 1987 - 1990 pôsobil ako redaktor, a neskôr do roku 1993 ako šéfredaktor Slovenských pohľadov. Od roku 1997 pracoval pre týždenník Domino forum, v súčasnosti je v slobodnom povolaní. Je autorom viacerých básnických zbierok (Odriekanie 1968, Podmet 1980, Denne 1981, Priamy prenos 1986, Práca na ceste 1989, Mys dobre nádeje 1992, Očné pozadie 1999, Výber Stala sa nám láska 2003), textov populárnych a operetných piesní. Je autorom textov k piesňam v muzikáloch Cyrano z predmestia, Neberte nám princeznú, Niekto, ako ja. Napísal vyše 300 kabaretných textov do relácie Večery s Milanom Markovičom. Prekladá z nemeckej a ruskej literatúry (B. Brecht, G. Benn, G. Eich, I. Bachmannová, K. Kraus, A. S. Puškin, B. Pasternak, J. Brodskij, M. J. Lermontov, V. Chlebnikov, V. Jerofojev., I. Denežkinová, Isaak Babeľ). Minulý rok v deň osláv 205. výročia narodenia A. S. Puškina mu v Moskve udelili Puškinovu medailu - ruské štátne vyznamenanie z výnosu prezidenta V. Putina.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  2. Získaj náskok pred štartom
  3. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  4. Trnavská univerzita: 385 rokov akademickej excelentnosti
  5. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  6. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  7. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  8. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  9. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  10. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  1. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  2. BILLA má nový vernostný program pre deti – „SuperOsma“
  3. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  4. WESTech je distribútorom Dell Technologies na Slovensku
  5. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  6. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  7. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  8. FVT orientovaná na modernú výučbu prepojenú s praxou
  9. 26 years of providing you with essential information
  10. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  1. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 20 218
  2. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 15 320
  3. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 7 406
  4. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 7 395
  5. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť 7 038
  6. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 6 600
  7. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 6 460
  8. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 6 197
  9. Príbeh Patrika Tkáča a J&T, Lidl verzus Tesco a investičné tipy 6 165
  10. Séria dvoch príloh: Angličtina nielen pre maturantov 6 020
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu