Režisér Peter Kršák. Treba investovať do múdrosti, nie do blbosti

Stál pri zrode českej Novy. Plán jej vzniku vypracoval s psychiatrom Péterom Hunčíkom z maďarského juhu Slovenska, vtedy zneuznaným politikom Fedorom Gálom, Josefom Alanom a Vlastimilom Venclíkom. Bolo to v januári 1993, keď rada ČR pre rozhlasové a telev

ízne vysielanie udelila licenciu spoločnosti CET 21, ktorá sa deklarovala ako stredoeurópska televízia (Central European Television) pre 21. storočie. Bývalý hovorca Občianskeho fóra, Vladimír Železný, sa pripojil neskôr, keď bola licencia vo vrecku - tak znela dohoda - v spoločnosti získal rovnocenný podiel a vymenovanie za riaditeľa. Po vstupe amerického investora však prišla nepokrytá komercionalizácia programu. Na pozadí aplauzu vďačných divákov sa vyprofilovala televízia Nova, z ktorej vzdelanejšia časť českej verejnosti dodnes dostáva ‚koprivku'. Nove sa však darí, zarába peniaze, o ktoré sa sporia na medzinárodnej úrovni viacerí zahraniční investori, Železný a pôvodní zakladatelia. Štyria z nich v roku 1997 odpredali Vladimírovi Železnému svoj podiel. Kršák bol jediným zakladateľom, ktorý od roku 1993 odmietal odpredať čo i len časť svojho podielu, ktorého hodnota pri podávaní žiadosti o pridelenie licencie bola 27-tisíc Kčs. Svojou zaťatosťou po celé tie roky maril komplikované plány väčšinových partnerov a vraj prerábal milióny. Vyslúžil si tým povesť "ujetého podivína". Napokon, na jar tohto roku svoj takmer 17-percentný podiel z televízie speňažil. Dostal zaň jeden a pol miliardy v slovenských korunách. Slovák, čo väčšinu života prežil v Prahe, no svoj domov iba hľadá - režisér Peter Kršák.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Každý zo spoluzakladeľov Novy tvrdí, že bol zásadným tvorcom jej vzniku. Aj vy?
Celý projekt som vymyslel ja a ostatných som prizval na spoluprácu. Pojal som to ako režijné obsadenie - psychiater Péter Hunčík bol vtedy poradcom prezidenta Václava Havla pre národnostné menšiny, čo bolo dosť dôležité. Rok pred vznikom Novy sme predložili na Slovensku spoločný projekt televízie TaTri. Vtedy tu bol ministrom kultúry Ladislav Snopko, ale po nástupe Mečiara z toho nič nebolo. Dnes tu máte spravodajskú televíziu s rovnakým názvom. Potom som pribral Fedora Gála, lebo „vy, Slováci" ste ho nechceli...

Hovoríte to, akoby ste neboli Slovák!
Ale som, preboha! Dodnes hovorím v Prahe výhradne po slovensky.

Je to váš imidž v českom umeleckom prostredí?
Keby ste mali ako profesora češtiny profesora Radovana Lukavského, tak by ste si nedovolili vstupovať do tohto krásneho bohatého jazyka len tak. Aj roduverný Čech by si dával veľký pozor, aby ho nekazil.

SkryťVypnúť reklamu

Fedora Gála ste zavolali len preto, že odišiel zo Slovenska?
Fedor Gál prišiel do Prahy ako odvrhnutý Slovák a odmietnutý politik. Poriadne som ho nepoznal, len som vedel, že pracoval vo VPN, stál na námestí, a sociológovia počuli na jeho meno. Zhodou okolností býval oproti mne vo vládnej vile - bolo mi ho ľúto, tak k nám občas chodil na kávu a na „zelňačku". S mojou vtedajšou partnerkou sme robili pre Artcentrum, kde sme realizovali rôzne kultúrne projekty - napríklad veľký medzinárodný projekt pre Farah Páhlaví. Bol som na túto prácu zvyknutý. Inšpirátorom bol pre mňa profesor Jaroslav Frič, génius svetových výstav. Naučil som sa realizovať rôzne projekty, hlavne obsadiť ľudí. Založil som s. r. o., oslovil som Vlastimila Venclíka, výkonného tajomníka Filmového a televízneho zväzu a Fedor Gál si zavolal svojho kolegu a priateľa Josefa Alána - prezidenta nadácie Film a sociológia. Oni však rozumeli televízii asi toľko, ako keď si dieťa myslí, že mliekareň dáva mlieko.

SkryťVypnúť reklamu

A preto ste napokon zavolali Vladimíra Železného?
Železný bol môj asistent. Mal som s ním vynikajúce skúsenosti - bol to pracovitý človek, mal encyklopedický rozhľad, ale nevedel, ako má využiť svoje hlboké znalosti.

Boli ste to však práve vy, čo ste ho odvolávali...
Vladimír je zvláštna figúrka. V malom hrnci to veľmi vrie - mal úžasné ambície. Ja som nikdy nechcel manipulovať, ale on to v sebe mal. S Vovkom je to tak, ako s ohňom - dobrý sluha, ale zlý pán. Ak investor Lauder nepochopil túto jeho vlastnosť a vytvoril mu celé to podhubie, je to jeho problém. Vladimír je pracovitý podobne ako váš Vladimír Mečiar. Fedorovi Gálovi sa vlastne podarilo inštalovať dvoch Vladov - na Slovensku Mečiara a v Prahe Železného, lebo sa svojho času postavil zaňho na valnom zhromaždení, kde ma prehlasovali.

SkryťVypnúť reklamu

Ako ste vnímali, že vaši bývalí spoločníci predali svoje akcie už v 90. rokoch?
Zámer bol urobiť televíziu a získať priestor na reinvestíciu týchto peňazí, ktoré sa v nej nakumulujú, do málo ziskových projektov. Werich hovoril, ‚že treba investovať do múdrosti, a nie do blbosti'. V tomto sme sa rozchádzali, lebo ja som bol na strane Wericha.

Myslíte, že po tom, ako sa tejto idey vzdali a Novu opustili, investovali svoje peniaze zle?
Neviem, a ich peniaze ma ani nezaujímajú. A dúfam, že ani ich nebudú zaujímať tie moje.

Napriek tomu Fedor Gál svoje peniaze investuje do vydávania neziskových titulov a sociologických výskumov, Péter Hunčík organizuje komunikačné programy. Čo budete robiť vy?
Už mám hotový celý plán. Zatiaľ som stihol vydať dvojdielne dvojjazyčné vydanie Ľudových rozprávok Pavla Dobšinského, ktoré ilustroval môj nebohý priateľ Karol Ondreička. Slovenčina v Čechách veľmi chýba. Teraz pripravujem veľký encyklopedický slovník Dejiny sebavedomia - o významných osobnostiach zo stredoeurópskeho regiónu, ktoré nejako pohli svetom. Ide asi o 300 - 400 mien, medzi ktorými sú napríklad Antonín Dvořák, Ludvík Kundera alebo Andy Warhol...

SkryťVypnúť reklamu

Viete, že sa nám ľudia vo svete smejú, keď sa obraciame na pôvodnú národnosť veľkých osobností, ako spomínaný Warhol, ktoré sa tu ani nenarodili?
Ale Otto Wichterle, autor patentu na kontaktné šošovky, sa narodil v Čechách, však? To nie je podstatné. Encyklopédia bude mať časti, ktoré budú viac-menej raritné, ale v základe ide o serióznu a rozsiahlu publikáciu, na ktorej spolupracujeme s Českým rozhlasom a Českým národným múzeom.

V týchto dňoch na čom pracujete?
Plánujem dopísať muzikál Casanova.

Prečo práve muzikál?
Nemám rád súčasný reinkarnačný proces v muzikáloch, ktorý vychádza z českej dramaturgie a je úplne nahlúply. Keď sa zinscenuje a odspieva Kleopatra bez akejkoľvek historickej erudície, je to hrozné. Odspievať šansón môže iba človek, ktorý o tomto živote niečo vie. Aj preto bude Casanova náročnejšou hudobnou feériou.

SkryťVypnúť reklamu

Českí manažéri úspešne rozbehli priemysel v novodobom muzikálovom žánri a vy použijete svoje peniaze, aby ste im to kazili?
Aký žáner?! Všetci hovoria o akomsi žánri a pritom je to len skladačka populárnych pesničiek. Kedysi som režíroval balet na motívy rómskych rozprávok a mal veľký úspech. Robil som aj iné nonverbálne predstavenia, mám k tomu jednoducho vzťah. A Casanova... táto osobnosť ma skutočne veľmi zaujíma. Bola to komplikovaná, renesančná a nešťastná postava. Našiel som kľúč na jeho stvárnenie, a skvelého skladateľa - Pavla Vaculíka.

Nezabudli ste ešte na svoje pôvodné povolanie filmára?
Mám rozpracovanú spoluprácu so spisovateľom a scenáristom Vladimírom Körnerom. Azda vo mne ešte filmárik nezomrel. Toho sa bojím. Prinajmenšom pri filme ostanem ako producent. V 90. rokoch som nakrútil pár dokumentárnych filmov, medziiným aj najúspešnejší dokument televízie Nova ‚Jak se kalil samet'. Priznám sa však, že neviem, či je to až také hodnotné, keď človek niečo dokončí, a zrazu vidí nepomer medzi tým, koľko úsilia do toho vložil - väčšinou ide o život - a výsledkom... Pri tvorbe nestačí len talent. Musí z nej čnieť pevný hodnotový systém, ktorý vám dáva rodinné zázemie, kultúra a vzdelanie, základom ktorého je zvedavosť... Ale ja som bol celý život veľmi zvedavý.

SkryťVypnúť reklamu

Stáli ste pri zrode mimoriadneho projektu nonstop čítania svetovej poézie a prózy, ktorý prišiel aj na Slovensko. Ako vám zišiel na um?
Sme obklopení mŕtvymi, ktorí stále žijú vo svojom diele. Architektúra, v ktorej bývame, hudba, ktorú počúvame, knihy ktoré čítame - sú to živé myšlienky, slová, výtvory ľudí, ktorí tu už nie sú. V roku 1969 som v bratislavskom vysokoškolskom klube režíroval Ferlinghettiho Smutnú malú jazdkyňu s vynikajúcim jazzovým muzikantom Františkom Tugendliebom. Keď sme sa vtedy stretli s týmto pocitom sveta, už sme ho nevedeli opustiť. A preto prvý ročník nonstop čítania bol práve poctou Ferlinghettimu. Keď čítam knihu, zamyslím sa, a nemôžem ju dočítať, často si ju „doobláčikujem" sám vlastným spôsobom. Nová myšlienka ma odvedie úplne inam. Čítanie kníh mi pripomína prístup k životu Járy Cimrmana - začnete tu a skončíte tam. A princípom každého tvorcu nie je rozdať sa, ale podeliť sa s ostatnými.

SkryťVypnúť reklamu

O to, čo vie?
Nie, o to, čo cíti. Keby to bolo o vedomostiach, bol by som učiteľ, a ja by som bol veľmi zlým učiteľom. Chcel som sa podeliť o citovú výpoveď našej doby - o pocity beat generation.
Vstaňme a hýbme sa za kopec, kde to robia psy,
poznávať kurvy z tretej ruky...
(ospravedlňujem sa, ale to je Ferlinghetti a pocit mladých ľudí, ktorí vtedy verili, že všetci máme v sebe more lásky)
...No sex bez lásky je len veselá lož,
a lož - ani veselú - nemám rád...
Bola to pocta ľuďom, čo niečo vedia. Každý, kto čítal, si našiel kapitolku a prehovoril slovami autora, ale svojimi očami... Neskôr sa našli takí, čo si z tejto akcie začali robiť politickú prestíž, potom som od toho musel odstúpiť.

Do Prahy ste prišli študovať réžiu na FAMU v prvej polovici 70. rokov a už ste odtiaľ neodišli. Ako ste prežívali za socializmu svoje najtvorivejšie roky?
S priateľmi. Okrem iného som sa stal napríklad prezidentom Spolku vzájomne sa obsadzujúcich režisérov, a tak som účinkoval v pár filmoch svojich kolegov. Stretávali sme sa vo vinárni U rarášků na Národní třídě, kam chodievali režiséri František Vláčil, Jiří Krejčík, Věra Chytilová, Jaromil Jireš, alebo Pavel Juráček, s ktorým som bol veľmi dobrý priateľ.

SkryťVypnúť reklamu

Ako si spomínate na Pavla Juráčka, ktorého normalizácia úplne odstavila od filmovania?
S Juráčkom a akademickým maliarom Josefom Vyleťalom sme tvorili stabilnú trojku, ktorá mala aj vlastné meno - JURAVYLK. S Pavlom som občas chodieval aj do Bratislavy. Veľmi zle sa s ním vychádzalo, nie každý to zvládal, ale bol to skutočný génius. V 80. rokoch, po svojom návrate zemigrácie, rozpredával svoj majetok, a keď mu prišla posledná splátka za predaj akejsi nehnuteľnosti, vtedy žil opustený v byte nad Hospůdkou U Šnelů, dočerpal ju a krátko na to zomrel. Po ňom zomrel aj Vyleťal... Ja som v tom čase bol vo Vyšných Hágoch hospitalizovaný pre tuberkulózu. Chudoba si choroby nevyberá.

Pred revolúciou ste stratili obdivovaných priateľov. Spojilo sa vám to s prežívaním reality režimu?
Obidvom som bol na pohrebe. Najsmutnejšia bola skúsenosť s Václavom Havlom. Nepoznal som ho osobne, ale Pavel Juráček sa s ním priatelil. Po tom, ako sa vrátil z Nemecka, sa im nepodarilo stretnúť. Havel prišiel Juráčkovi na pohreb a stál tam úplne opustený a sám. Všetci sa mu báli prihovoriť... Teda okrem jediného človeka, scenáristu a dramatika Jiřího Křižana, autora filmov Signum Laudis, ‚Stíny horkého léta' alebo ‚Je třeba zabít Sekala', ktorý sa po revolúcii stal námestníkom ministra vnútra. Je to taký zvláštny osud dramatikov - sú väčšími prognostikmi ako samotní prognostici.

SkryťVypnúť reklamu

Ako ste vnímali dokument podľa denníkov Pavla Juráčka, ktorý pre ČT nakrútil slovenský režisér Martin Šulík?
Považujem ho za necitlivý. Pavel bol veľmi nekompromisný, asi by sa so Šulíkom aj pobil.

Ale Šulík ho nakrúcal v spolupráci s Juráčkovým synom...
Synovia nepoznajú svojich otcov. Ani syn režiséra Františka Vláčila sa v tomto smere nevyznamenal.

Sám ste filmár. Máte pocit, že ste v tomto smere povedali všetko?
Nič som nepovedal.

Prečo?
Do roku 1989 roku som nemohol nakrúcať, lebo môj otec, ktorý bol renesančný človek, od 6 rokov sirota, ovládal 13 jazykov a bol lodným kapitánom, v 50. rokoch musel ísť do výroby. V roku 1984 som bol vyšetrovaný, a nebol som ani v Ľudových milíciách, ani v strane.

Ale absolvovali ste vysokú školu v Prahe...
Filmová akadémia bola exkluzívna škola, kde prijímali ľudí aj bez maturity, lebo boli výrazne talentovaní. Fungovalo to tam, a ani marxizmus-leninizmus, či MRH (medzinárodné robotnícke hnutie - pozn. red.) nás nijako nezasiahli. Škola nadväzovala ešte na 60. roky, keď vznikol československý filmový zázrak, ktorý otvoril Štefan Uher filmom Slnko v sieti. V našom ročníku sa stretol úplne absurdný spolok - Emir Kusturica, Saša Popovič, Jan Kubišta - každý z nás išiel svojím svetom a zároveň sme akosi patrili dokopy. Zrejme filozofia tých, čo nás prijímali, bola taká - čo keby sa raz zišiel talent, ktorý by sa dal využiť ako pri vzniku československého filmového zázraku, keď nechali nakrúcať Havettu, Jakubiska, Menzla, Formana, Passera, Papouška, Jireša, Juráčka a dokonca aj Kádara a Klosa. To sú veci, ktoré už dnes nevieme posúdiť.

SkryťVypnúť reklamu

Napriek tomu, ako si vysvetľujete, že sa vám oproti rovnako talentovaným spolužiakom nepodarilo nakrútiť aspoň niečo z toho, o čom ste snívali?
Filmár rovnako ako maliar chce dať niečo na čisté plátno, ale kým maliarovi stačí obyčajná ceruzka, filmár potrebuje mať okolo seba celú fabriku.

V projekte televízie Nova ste si stvorili vlastnú fabriku?
Áno, vymyslel som si Novu.

S kapitálom stojíte pred novou životnou etapou. Zmenili vás nejako vaše peniaze?
Dnes som si musel požičať, aby som mohol ísť do bratislavskej kaviarne.

Čiže vaše peniaze akosi samostatne virtuálne žijú a vy ani neviete, že ich máte?
Je to paradox, ale tie peniaze skôr pôsobia na moje okolie, ako na mňa.

Presne to isté hovoril aj váš bývalý spoločník Péter Hunčík, a navyše sa priznal, že stratil priateľov a pocítil osamelosť s výčitkami svedomia...
Priateľstvá mám vybudované zjavne na inom princípe ako psychiater Péter Hunčík.

SkryťVypnúť reklamu

Nie ste pod tlakom očakávaní okolia?
Je to zaujímavý súbor tlakov. V roku 1982 som dostal honorár 250-tisíc korún, čo boli v mojom živote prvé veľké peniaze. Vtedy ste si za to mohli kúpiť dom na Nerudovke. Myslel som si, že sa celý svet nejako zmení. Mal som však stále len dve flanelové košele, tri svetre a nič sa nezmenilo. Marek Eben sa v relácii ‚Na plovárně' opýtal Billa Gatesa, či si môže všetko kúpiť, keď preňho nič nie je drahé, a Gates odpovedal, že rozhodne nemôže. Nechcem sa s ním rovnať, ale dlhý čas som žil z 2,60 na deň a mám svoj hodnotový systém. Za biftek by som nedal 2-tisíc korún, ani keby som sa predvádzal pred najkrajšou dámou sveta. A sú hodnoty, bez ktorých sa nedá autenticky žiť, ktoré sa jednoducho nedajú získať za peniaze.

SkryťVypnúť reklamu

Vo filme ‚Jak se kalil samet' Vladimír Körner povedal, že musíme súcitiť s víťazmi rovnako ako s porazenými. Neplatí to aj o vás?
Sama ste postrehli, že peniaze sú virtuálne papiere. Zhmotňujú sa a nadobúdajú zmysel, až keď dostanú dušu, keď s ich pomocou môžete ľudom zachrániť život, alebo keď opravíte zničenú kinosálu, v ktorej znovu začnú premietať, a vrátite jej divákov. Rothschild to jasne povedal - ja som mal ten talent a to šťastie, že som zarobil peniaze, tak sa musím podeliť.

Uvažujete aj nad projektmi na Slovensku?
Slováci sú si s Čechmi veľmi blízki, máme spoločný trh, rád by som preto zreštauroval československý filmový priemysel, ale zatiaľ som nenašiel partnerov. Navyše, slovenskí filmári sa musia naučiť zabojovať - ísť do sveta, do konkurzov. O tomto pocite sú moje Dejiny sebavedomia. Ja pôjdem s kýmkoľvek do konkurzu - nech ten druhý dokáže, že je lepší.

SkryťVypnúť reklamu

V českej tlači o vás nedávno napísali, že svoj podiel si zaslúžite užiť si naplno, lebo za 11 rokov sporov ste z Novy nič nemali. Ako ste to tak dlho vydržali?
Televízia nebol môj svet. Žil som v inom.

Čo bolo vaším svetom?
Stále som si pripravoval nové a nové projekty, niečo som aj písal... A vymyslel som nový literárny žáner - Úryvok z pripravovaného románu.

Odkiaľ ste mali silu ignorovať väčšinovú mienku, že ste ‚podivín' a čudák?
Dnes plno ľudí nevie uniesť to, že odrazu majú veľký majetok. Napríklad novodobí reštituenti dedili po majetných predkoch, ktorí mali vytvorenú vlastnú gramatiku a prahové minimum - pokiaľ dosť - a súčasní dediči to nie sú schopní pochopiť. Novozbohatlíci nedokážu so svojimi peniazmi komunikovať, sú sebadeštruktívni a čo je šialené, nevedia, čo majú ráno robiť. Ja som sa nevedel dočkať, kým prejde 5 hodín spánku, aby už bolo ráno a mohol som pokračovať v tom, čo robím. Mám ľudí, čo sa mi starajú o peniaze, a zhruba viem, čo chcem a ako s tým musím nakladať, ale to je všetko.

SkryťVypnúť reklamu

Čo máte ešte v pláne?
Pripravujem projekt geriatrických ústavov. Hlavná myšlienka tohto projektu je to, že pokiaľ sme svojprávni, mali by sme v pokoji a dôstojne dožiť tak, aby sme neboli odkázaní na reformné zdravotníctva. Človek musí byť sebestačný. Myslíte, že všetky deti sú schopné postarať sa o rodičov? Musím sa postarať o seba sám. Keď som študoval, býval som v internáte. Tento životný štýl dobre poznám, ostal mi a môže ostať aj v budúcnosti. Mal som vzácnych cenných priateľov, ktorí ostali pri mne a ja chcem byť s nimi.

Ako si spomínate na priateľstvo s Emirom Kusturicom?
Naučil ma hrozne nadávať! (Smiech.) Keď sme prišli do školy, obaja sme mali vybité predné zuby.

Boli ste bitkári?
Asi áno. On prišiel zo Sarajeva, ja z Horehronia. Keď nás spolužiaci brali na pivo, nedokázali sme vypiť viac ako jedno, lebo sme naň neboli zvyknutí. Vtedy naši kamaráti založili Spolok na kontrolu nečeskej činnosti. Šetrili sme, kde sa dalo. Keď sme cestovali domov - Emir išiel cez Bratislavu - objednali sme si spoločné kupé, do ponožiek sme si vložili nejaký dobrý plesnivý syr a už pri Kolíne sa z nášho kupé stala lôžková úprava. No, a potom sme meditovali...

Celý aktívny život ste prežili v Prahe a teraz ste si kúpili nehnuteľnosť aj v Bratislave. Chcete sa vrátiť?
Kúpil som si tu dom, lebo v Bratislave žije moja mama s bratom. A ďalší brat je lekárom na Orave.

Kde sa vlastne cítite doma?
Nikde. Bojím sa založiť si domov. Predstava, že ma odnesú nohami napred z akéhosi môjho domova, je strašná.

Už ste to viackrát spomenuli - prečo sa tak veľmi bojíte konca?
Ešte som nič neurobil. Za posledných päť rokov som nemal žiadny cieľ. Som taký Ahasver - večne hľadajúci Žid.

Čo sa oplatí hľadať?
Skutočná hodnota je v intenzite prežitku. Napríklad Michal Horáček, ktorý je mimoriadne bohatý, stále dokáže napísať jedny z najkrajších textov v Európe. Je to o jeho poznaní s harmóniou jazykového majstrovstva - a je to rovnako večné hľadanie. Hierarchie hodnôt sa s vekom veľmi menia. V 16 rokoch sme chceli mať všetky dievčatá, neskôr sa rodili deti a dnes - je to nepochopiteľné, ako sa to mení - zázrakom sa stala neha a vrúcnosť.

Peter Kršák (1949) - slovenský režisér žijúci v Prahe. V roku 1980 ukončil štúdium na FAMU absolventskou inscenáciou podľa Anatola Francea "Craimqudille", kde účinkovali slovenskí herci a režiséri T. Trón, I. Mistrík, K. Spišák, M. Gogálová a iní. Jeho inscenácia Šukšinových poviedok Príhody z hotelových reštaurácií získala mnoho ocenení. Pre ČT nakrútil film ‚Velké velikonoce na Malé Straně', pre STV dokument Čiernohronská železnička, pre TV NOVA - snímku ‚Jak se kalil samet'. Je spoluautorom scenárov k filmom Zmenšenina a Nátisk - na motívy R. Slobodu a V. Šikulu. V pražskom Artcentre realizoval edukatívne a kultúrne projekty. V roku 1991 sa stal spoluautorom projektu šesťjazyčnej televízie TaTri, ktorá získala licenciu na Slovensku, ale nikdy sa realizovala. V roku 1992 sa stal spoluautorom projektu CET21 v Čechách, z ktorého vznikla televízia Nova. Tento rok v nej predal svoj podiel ako posledný z jej pôvodných zakladateľov.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Špičkové pokrytie v záhrade či v pivnici? Takto internet rozšírite do každého kúta
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  6. Do ZWIRN OFFICE sa sťahuje špičková zubná klinika 3SDent
  7. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  8. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  1. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  2. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  3. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  4. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  5. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  7. Dobrovoľníci z MetLife vysadili nové stromy a kríky
  8. MISSia splnená. Projekt Kesselbauer ožíva spokojnými majiteľmi
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 706
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 16 598
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 533
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 811
  5. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 013
  6. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 9 968
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 641
  8. McDonald's reštaurácia Košice Jazero ukončuje svoju prevádzku 6 505
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu