Názov hry Čaj u pána senátora je na bulletine napísaný aj Braillovým písmom. Ide však viac o symbolickú pripomienku než o nutnosť.
„V generácii tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí v inscenácii účinkujú, už niektorí toto písmo ani neovládajú. Moderné technológie dokážu prečítať v podstate akýkoľvek súbor,“ vraví režisér Pavol Viecha.
Že je Braillovo písmo jediný spôsob komunikácie, je jeden zo stereotypov, ktoré má väčšina ľudí o slabozrakých a nevidiacich. Tým najväčším je, že ľudia so zrakovým postihnutím nie sú schopní samostatného života alebo pohybu vo verejnom priestore.
Inscenácia Čaj u pána senátora, na ktorej spolupracovalo Divadlo Zrakáč s hercami Činohry Slovenského národného divadla Emíliou Vášáryovou a Jánom Gallovičom, ukazuje opak.
Pomáhali im silné svetlá aj rakva na javisku
„Bol som nekompromisný. Herci a herečky sa museli svoje časti naučiť a pri prvej čítacej skúške, ktorá sa konala niekedy v máji, už vedeli texty viac-menej spamäti,“ vraví Viecha o zrakovo postihnutých účinkujúcich.
Väčšina z nich pritom text študovala práve s pomocou moderných technológií a oproti práci s ľuďmi bez zrakového postihnutia ide o veľkú zmenu. Texty si totiž herci zvyčajne osvojujú až v priebehu skúšobného procesu.
