Dušan Taragel: Neriešim technológiu zločinu, zaujíma ma, ako žije ten, čo zločin spácha

Mafiánske balady sú knihou, pri ktorej sa síce budete uškŕňať nad suchým humorom, ale zároveň budete vnímať to, že Slovensko je stále krajinou zádumčivých balád, smútku a neistoty, či sa dožijete zajtrajšieho dňa.

Lebo nevieš dňa ani hodiny, kedy ťa dostanú.

Spisovateľ DUŠAN TARAGEL prináša svoje mafiánske historky. V rozhovore sa zamýšľa nad tým, ako náš osud plánujú iní ľudia a prečo je napriek tomu lepšie žiť v liberálnej demokracii.

Nehnevajte sa, ale zasa vykresľujete Slovensko ako krajinu, kde je zločin doma. To ste nikdy neboli na stráňach s ovečkami, kde po pažitiach behajú krásne devuchy, mať žne a kto to dieťa čičíka? Zasa mafiánske historky?

"Žiadne historky, ale balady. Každá poriadna balada sa končí primeranou smrťou, veď si len spomeňte na Bottovu Žltú ľaliu, tam si po hrdinku príde jej mŕtvy muž.

Moje Mafiánske balady sú čosi podobné, hoci nečakám, že ich raz budú recitovať deti v školách.

Kniha sa mala pôvodne volať Slovenské balady, napokon však zvíťazil názor, že čitatelia by mohli mať pocit, že ide o čosi veršované z 19. storočia.

Preto som zvolil názov, naznačujúci, že ide o román, ktorý sa odohráva v súčasnosti. Chápem to vaše „zasa“.

Mafiánov v názvoch kníh máme na Slovensku dosť, ale dôležitými postavami mojej knihy sú príslušníci organizovaného zločinu, takže pri hľadaní vhodného názvu sa napokon dostali aj do titulu knihy.

Lepší názov by bol Murder ballads, ale to sa nedá adekvátne preložiť."

Niektorí občania, o ktorých píšete, teda nespĺňajú predstavu o slušných občanoch, ktorí si plnia svoje povinnosti, majú ženu, deti a chodia do práce a volia vo voľbách najhlučnejších krikľúňov. Prečo si vyberáte práve také postavy, ktoré neukazujú obyvateľov Podtatranskej kotliny v najlepšom svetle?

"Možno Slováci a Slovenky túžia po tom, aby boli v literatúre vykreslení práve takto, že sú bohabojní, pracovití, pohostinní, že cudzie nechcú a svoje si nedajú.

Lenže keď im takýto príbeh poskytnete, odmenia sa vám nezáujmom, hodia rukou, že kto by už také čosi čítal, že je to nudné.

Zato si radi prečítajú príbehy, v ktorých sa vraždí a kradne, to ich poteší a najmä to, že po každom zločine napokon príde trest. To dostanú aj v mojej knihe.

A čo sa týka tých manželiek, detí a chodenia do práce. Podstatná časť mojej knihy sa zaoberá práve týmto, súkromným životom mafiánov.

Z filmov a literatúry o zločine často vzniká dojem, že zločinci neustále behajú s pištoľou v ruke a nemajú čas ani na to, aby si umyli zuby alebo vymenili spodnú bielizeň.

Pritom väčšina z nich má manželky alebo stabilné partnerky, dokonca aj deti, sú krytí nejakým legálnym podnikaním a vraždia len výnimočne.

Toto ma priťahovalo pri projektovaní knihy najviac: nie technológia zločinu, ale to, ako žije ten, čo ho spácha.

Sedem postáv poskytne sedem príbehov o svojom životnom štýle, od nezamestnaného obyvateľa obce Horná Sŕnia, cez bývalú miss Humenné až po šéfa mafiánskej skupiny, ktorý týra svojich podriadených rockovou hudbou."

Zločin a smrť sú prakticky od prvého dochovaného diela súčasťou literatúry. Veď trójska vojna sa začala únosom Heleny a zabíjanie hrdinov je nevyhnutnou podmienkou slávy. Čím nás čitateľov zločin a smrť priťahujú?

"Asi tým, že ide o hraničné situácie, v ktorých sa pekne prejavujú ľudské charaktery a okolo toho sa dá rozvíjať dramatický príbeh.

A na druhej strane, vražda, zlodejstvo a cudzoložstvo sú minimálne od čias, keď človek začal žiť v organizovanej spoločnosti, neprípustným spôsobom správania sa.

Takže odkedy vznikla literatúra, hoci len vo svojej ústnej podobe, je plná príbehov o zločine a treste.

Morálne zákony nemáme vrodené, učíme sa ich na rôznych príkladoch, zväčša odstrašujúcich a literatúra je vhodný nástroj, určite silnejší než napríklad verejné popravy zločincov a podobne.