Autor je poslanec, pôsobí v strane Progresívne Slovensko
V týždeň raketového nástupu tretej vlny nebude veľký dopyt po obranných témach. No ako raz povedal Trockij, to, že nás nezaujíma nejaký problém, ešte neznamená, že sa ten problém nezaujíma o nás.
Dve otázky by nás mali trápiť pri pozorovaní diania vo svete. Či môžeme dlhodobo rátať s tým, že Spojené štáty budú garantom európskej bezpečnosti. A či sa v Európe dostatočne vážne pripravujeme na deň, keď sa veci zmenia.
K tomu prvému: správami aj tento týždeň blyslo, že Washington rozmýšľa nad zmenou jadrovej stratégie – ak sa zmena potvrdí, Spojené štáty už nebudú pripravené použiť jadrové zbrane na zvrátenie konvenčného útoku na spojencov v Európe.
To nie je malá vec. V globále sú spojenci oveľa silnejší ako prípadní agresori, ale v niektorých citlivých kútoch Európy ako Pobaltie je regionálna rovnováha v neprospech NATO. Hrozba použitia jadrových zbraní kompenzuje túto slabinu – odkazuje nepriateľom, že napriek konvenčnej prevahe by nemali "vymýšľať".
Spojené štáty menia niečo, čo funguje, za niečo neotestované. To ešte nie je koniec NATO a vlastne to nie je ani o Európe. Prehodnotenie jadrovej politiky je predvolebný sľub hnaný vnútropolitickými úvahami, ale svedčí o tom, že Európa nie je pre USA prioritou.
To potvrdzujú aj avizované plány na stiahnutie vyše desaťtisíc amerických vojsk z Európy.
A čo keď sa vráti Trump
Toto všetko je ešte relatívne dobrá situácia v porovnaní s možnosťou návratu Donalda Trumpa k moci v roku 2024. Trump aktívne neznáša aliancie. V prvej časti prvého volebného obdobia ho ešte brzdili známe tváre z Washingtonského "establišmentu", ale tých sa do pár rokov zbavil.
Treba vychádzať z toho, že v prípade návratu k moci už dá v obrannej politike voľný priebeh svojim inštinktom. Vrátane inštinktu vystúpiť z NATO, čo podľa svedkov reálne navrhol pred pár rokmi, kým mu to múdrejší ľudia nevyhovorili.
