Reakcia na vypuknutie 1. svetovej vojny vo vtedajšom Prešporku bola rovnaká ako v iných uhorských mestách. Demonštrácie nadšenia „Éljen a háboru!“, lampiónové sprievody – to všetko bolo organizované a živené predovšetkým maďarskou a pomaďarčenou džentry, inteligenciou, združenou okolo univerzity, a študentmi.
Podľa spomienok tu však bolo aj to, čo na ulici nebolo vidieť – obavy z vojny, z narukovania blízkych, z možných hospodárskych dôsledkov. Teda situácia ako všade inde. Veľmi skoro sa v meste rozbehol bežný život. Prešporok bol ďaleko od všetkých frontov, najbližšie bolo po Dunaji do Belehradu, ale tam Srbi viedli urputnú obrannú vojnu a odtiaľ nebezpečenstvo pre mesto nehrozilo.
Prešporok bol teda typickým zázemím, ktoré ležalo v centre habsburskej monarchie, a jeho obyvatelia mohli pokračovať v letných vychádzkach na Železnú studničku, na jeseň otvorili brány divadlá, obyvatelia sa chystali na Vianoce i na zimnú plesovú sezónu. Alžbetínska univerzita, ako obyčajne, otvorila svoje brány.
Postavenie Prešporka medzi dvoma metropolami Rakúsko-Uhorska malo svoje výhody v tom, že mohol ťažiť z kultúrnych aktivít Viedne i Budapešti. Na druhej strane sa mesto menilo na svojráznu provinciu s typickým malomestským spôsobom života. Od konca 19. storočia v dôsledku industrializácie sa v meste objavovalo čoraz viac robotníkov, aj keď tí žili predovšetkým v okolitých obciach, hlavne v Petržalke a v Prievoze.
Československí legionári hliadkujú na moste Františka Jozefa (neskôr premenovanom na Štefánikov most), ktorý spájal Bratislavu s druhým dunajským brehom, v tom čase ešte stále neujasnenou hranicou vznikajúcej republiky
Prešporok na šachovnici vyšších záujmov
Štátoprávne a administratívne bol Prešporok súčasťou tisícročného Uhorského kráľovstva, v pamäti obyvateľov ešte boli časy, keď bolo aj uhorským hlavným a korunovačným mestom. Nikomu ani v sne nenapadlo, že by sa na tejto skutočnosti mohlo niečo zmeniť. Dlho v meste nikto netušil, že o osude Prešporka sa už rokuje aj v kruhoch Dohody.
V publikácii Vznik hraníc Slovenska z roku 1931 Fedor Houdek opisuje aj aktivity Slovákov a Čechov, ktorí žili v Rusku. Hneď na začiatku vojny Slováci vo Varšave v časopise Echo Slowiańske uverejnili plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Dňa 20. augusta 1914 cár Mikuláš II. prijal delegáciu Čechov a Slovákov.
Na audiencii mu delegácia predostrela plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Cár sa o projekt zaujímal a na ďalšej audiencii 17. septembra mu delegáti Čechov a Slovákov priniesli mapu so zakreslením hraníc česko-slovenského štátu. Fedor Houdek vo svojom diele túto mapu publikoval. Sú na nej hranice česko-slovenského štátu, takmer identické so skutočnými hranicami.
K Česko-Slovensku však malo patriť aj územie, kde žili Lužickí Srbi, a čo je zaujímavé, je tu zakreslený aj tzv. koridor medzi Česko-Slovenskom a Juhosláviou. Prešporok sa teda, podľa tohto plánu, mal stať súčasťou budúceho česko-slovenského štátu. Originál tohto projektu aj s mapou sa v ruských archívoch zatiaľ nenašiel, takže o detailoch tohto plánu môžeme mať určité pochybnosti.
Pochybnosti však nemôžeme mať o ďalšom pláne, ktorý máme detailne zdokumentovaný. Dňa 24. októbra 1914 v holandskom Rotterdame sa T. G. Masaryk stretol so známym britským novinárom a historikom Robertom Williamom Setonom-Watsonom, svojím priateľom.
Dva dni spolu sedeli a Masaryk mu podrobne vyložil svoj plán vytvorenia česko-slovenského štátu. Seton-Watson si všetko podrobne zapísal a výsledok skoncipoval do memoranda, ktoré zaslal britskej vláde. V tomto memorande sa už spomína aj Prešporok:
„Južná hranica nového štátu by potom sledovala hranicu medzi terajšími provinciami Čechy a Morava na jednej a Horným a Dolným Rakúskom na druhej strane... Hranica by potom sledovala rieku Moravu až k jej ústiu do Dunaja, potom by sledovala tok Dunaja samotného severne od Žitného ostrova až k ústiu rieky Ipeľ... Zahrnovala by teda Prešporok i Košice...“
V tomto memorande sa už teda počítalo s tým, že Prešporok sa stane súčasťou nového česko-slovenského štátu, aj keď Žitný ostrov mal byť súčasťou Maďarska. Masaryk mal dobré informácie o národnostnom zložení obyvateľstva. Vedel, že Prešporok má síce slovenské okolie, ale mesto samotné bolo prevažne nemecky hovoriace, aj keď maďarizácia, hlavne štatistická maďarizácia z roku 1910, už postavila počet Maďarov na rovnakú úroveň ako počet Nemcov.
Ak teda požadoval Prešporok pre česko-slovenský štát, dôvody neboli jazykové, národnostné, ale strategické. Ako sa neskôr ukázalo, Masaryk sledoval hlavne tento cieľ – aby sa pre nový štát mohol ekonomicky a strategicky využiť tok Dunaja, bolo potrebné mať na ňom prístav. O prešporskom predmostí sa tu zatiaľ nehovorilo.
Koncom apríla 1915, v čase, keď v Karpatoch prebiehali urputné boje s ruskou armádou, ktorá ich niekoľkokrát prekročila a smerovala údoliami riek do uhorských nížin, Masaryk napísal nové, tentoraz veľmi rozsiahle memorandum, ktoré nazval Independent Bohemia.
V tomto memorande, takisto doručenom Setonom-Watsonom do Foreign Office, sa opäť objavila definícia hraníc, v ktorej sa píše, že „český štát by sa skladal z takzvaných českých krajín, to jest Čiech, Moravy a Sliezska; k nim by boli pripojené slovenské kraje v severnom Uhorsku, od Užhorodu cez Košice podľa národopisnej hranice, dolu po toku rieky Ipeľ k Dunaju, zahŕňajúc do toho Prešporok a celý slovenský sever až k pohraničnej čiare uhorskej.“
Tento plán z konca apríla 1915 teda znamenal dve veci, ktoré sa podstatným spôsobom dotýkali budúcnosti Prešporka. Po prvé – vytvorenie česko-slovenského štátu v podobe, ako to vo svojich memorandách predostrel Masaryk, nutne znamenalo zánik habsburskej monarchie v akejkoľvek podobe.
Po druhé – vytvorenie koridoru podľa Masaryka znamenalo zásadnú politickú zmenu v oblasti tohto regiónu. Nešlo teda iba o predmostie k Prešporku, ale o zásadné politické prebudovanie celého stredoeurópskeho priestoru.
Obe Masarykove memorandá sa diskutovali na britskom Foreign Office a dostali s aj k ministrovi Edwardovi Greyovi. Britská vláda ich zaslala aj svojim spojencom. Bola to teda vážna diplomatická akcia. Je zaujímavé sledovať, aký postoj k týmto memorandám zaujímali príslušní diplomati na britskom ministerstve.
Toto sa dá stopovať na tzv. minutes, teda na okrajových poznámkach, ktoré robili jednotliví úradníci. Prví sa memorandami zaoberali na oddelení pre strednú Európu. Napriek vplyvu Setona-Watsona úradníci na tomto najnižšom stupni boli toho názoru, že tieto memorandá, aj keď Masaryk bol v politických kruhoch váženou osobou, nie sú reálne a nie sú ani v záujme Veľkej Británie.
Ten istý názor mali aj vedúci stredoeurópskeho oddelenia, vedúci sekretariátu ministra a napokon aj samotný minister. Memorandum sa rozoslalo spojencom, ale doma sa založilo ad acta. Z tohto hľadiska teda obyvatelia v tomto regióne mohli byť bez starosti, Dohoda nemala zámer meniť politickú mapu strednej Európy.
V budove na bratislavskom nábreží (dnes sídlo Filozofickej fakulty UK) sa usadilo Šrobárovo ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska
Návrat k Masarykovým memorandám
Ale už o tri roky neskôr, v lete 1918, sa situácia radikálne zmenila. Po podpísaní brestlitovského mieru sa nemecké vrchné velenie pokúsilo vrhnúť všetky vojenské sily na západný front a pokúsiť sa o víťazstvo aj tam. Táto tzv. jarná nemecká ofenzíva však zlyhala a v priebehu leta vojská Dohody prešli do ofenzívy, ktorá sa ukázala byť rozhodujúca.
Zmenila sa aj politická situácia. V dôsledku Sixtovej aféry (zverejnenie tajných jednaní o mieri) aj veľmoci Dohody pochopili, že snaha oddeliť Rakúsko-Uhorsko od Nemecka nemá nádej na úspech a že Rakúsko-Uhorsko je treba vojensky poraziť. V tejto situácii snahy Masarykom vedenej Československej národnej rady o oficiálne uznanie zo strany Dohody našli u politikov Dohody priaznivejšiu ozvenu. Masarykove memorandá z rokov 1914 – 1915, odložené ad acta, sa opäť stali aktuálnymi.
Prvou, ktorá oficiálne uznala Československú národnú radu za spojeneckú vládu, bola vláda Francúzskej republiky, a to vyhlásením ministra zahraničných vecí Francúzska Stéphana Pichona 29. júna 1918. Z medzinárodnoprávneho hľadiska však bolo mimoriadne dôležité uznanie zo strany Veľkej Británie z 9. augusta 1918, pretože to bolo oficiálne a verejné vyhlásenie vlády.
Potom nasledovali ďalšie uznania a bolo jasné, že Dohoda počíta s rozčlenením Rakúsko-Uhorska a s vytvorením česko-slovenského štátu. Uznanie česko-slovenského štátu bolo v prvej chvíli iba akési platonické, ale v zákulisí už prebiehali aj rokovania o hraniciach a tu sa dohodové krajiny vrátili k Masarykovým memorandám a k ním vytýčeným hraniciam. Príslušnosť Prešporka do česko-slovenského štátu sa tak stala reálnou.
Zatiaľ čo Masarykove memorandá z rokov 1914 a 1915 boli tajné, oficiálne vyhlásenia krajín Dohody padli na Viedeň i Budapešť ako bomby. Môžeme to sledovať aj v tlači. Prvé správy o tom, že Prešporok by sa mal stať súčasťou nového česko-slovenského štátu sa ale objavili až začiatkom októbra a nebrali sa úplne vážne.
Ku koncu vojny sa medzi obyvateľstvom šírili mnohé, často aj fantastické, chýry a tento bol vnímaný ako jeden z nich. Keď sa ale chýry začali potvrdzovať ďalšími a ďalšími správami tlače v zahraničí, nemecká a maďarská tlač sa začali ohradzovať voči českým imperialistickým nárokom na Prešporok a okolie.
Je zaujímavé, že Slováci boli v tejto tlači vnímaní ako obeť českej agresie a nie ako aktívny činiteľ. Westungarische Grenzbote zo 17. októbra 1918 priniesli informáciu zasadnutí Prešporskej obchodnej komory, na ktorom bola vyslovená plná dôvera v to, že slovenskí spoluobčania ostanú verní uhorskej vlasti a nemajú nič spoločné s českou agitáciou.
Mestská rada v Prešporku na zasadnutí 7. októbra ostro protestovala proti českým, ale aj proti nemecko-rakúskym, ašpiráciám na Prešporok a vyjadrila nádej, že každý „Uhor“ je pripravený brániť integritu svojej uhorskej vlasti. Pressburger Zeitung z 9. októbra priniesol informáciu o tom, že Česi už považujú delenie Uhorska za zaručené a informovali, že v Prešporku sa chystajú založiť českú univerzitu, z čoho vyplynul názor, že si jednoznačne robia nárok na mesto.
Dňa 31. októbra 1918 šéfredaktor Pressburger Zeitung Alois H. Pichler už považoval možnosť, že Prešporok sa stane súčasťou nového česko-slovenského štátu, za celkom reálnu a varoval, že nemeckým a maďarským občanom mesta hrozí „slovanizácia“ zo strany slovenských spoluobčanov.
Privítanie zástupcov československej vlády v Bratislave, 4.2. 1919
Na ceste do Československa
Na konci vojny sa v Prešporku začali veľmi intenzívne prejavovať zásobovacie ťažkosti a hospodárska kríza. To všetko bolo sprevádzané aj neistotou, pokiaľ išlo o budúcnosť mesta. V tejto situácii sa obyvatelia mesta začali aktivovať. V celom Uhorsku, rovnako ako v Rakúsku, na jeseň roku 1918 vznikali rôzne revolučné rady, ktoré sa usilovali prevziať politickú moc v krajine či regióne.
Prešporok bol v úzkej súčinnosti s regiónom západného Uhorska a predstavitelia mestských revolučných rád sa pripájali k tamojším radám. Prešporok sa mal stať aj súčasťou tzv. Republiky Hienzenland, ktorá bola oficiálne vyhlásená na území západného Uhorska, aj keď sa fakticky nikdy nestala realitou.
Obyvateľstvo Prešporka bolo sociálne aj národnostne diferencované a nevládla tu jednota v názore na budúcnosť mesta. Príslušnosť k Československej republike privítali iba tunajší Slováci a Česi. Nemecké obyvateľstvo sa väčšinou prikláňalo k zotrvaniu v Uhorsku, ale jeho časť bola otvorená aj iným riešeniam.
Rozhodne protičeskoslovensky naladená a za zotrvanie v Uhorsku bola väčšina maďarského obyvateľstva, na čelo ktorého sa postavili predstavitelia maďarskej inteligencie, združení okolo Alžbetínskej univerzity, ale uhorské riešenie presadzovali aj revolučné robotnícke rady.
Medzi nemeckými mešťanmi čoskoro začala prevládať myšlienka premeny Prešporka na slobodné neutrálne mesto podobne, ako sa uvažovalo aj o poľskom Gdansku. V tejto súvislosti je zaujímavá epizóda okolo premenovania Prešporka na Wilsonovo mesto (Wilsonstadt).
Vzhľadom na neprístupnosť archívneho materiálu nie je táto epizóda dostatočne preskúmaná. Na základe tlače sa dá vytvoriť iba jej približný scenár. Myšlienka premenovať Prešporok na Wilsonovo mesto vznikla pravdepodobne u amerických Slovákov, ktorí už mali informácie o tom, že mesto bude patriť k Československej republike a potenciálne sa stane aj slovenským hlavným mestom.
Túto ideu prijali za svoju aj česko-slovenskí legionári, ktorí obsadili mesto. Myšlienky sa však chytili aj nemeckí mešťania. V premenovaní mesta videli možnosť, ako mu dať štatút medzinárodného mesta, ktoré by nepatrilo nijakému okolitému štátu, ale bolo by slobodným mestom na Dunaji.
O osude mesta mala s definitívnou platnosťou rozhodnúť mierová konferencia. Na to sa spoliehali aj prešporskí mešťania a usilovali sa dostať na mierovú konferenciu, kde by mohli predniesť svoje návrhy. Dohodové veľmoci však už prisľúbili česko-slovenskej vláde, ktorú vyhlásili za vládu spojeneckú, že Prešporok bude súčasťou česko-slovenského štátu. Na základe tohto prísľubu československí legionári a talianske vojsko dostali príkaz Prešporok obsadiť.
Generál Luigi Piccione, hlavný veliteľ česko-slovenského vojska na Slovensku, už 29. decembra 1918 informoval ministra s plnou mocou pre správu Slovenska Vavra Šrobára o tom, že Prešporok bude v najbližších dňoch obsadený. Dňa 30. decembra 1918 vojská 7. divízie pod vedením talianskeho generála Giuseppe Borianiho obsadili železničnú trať Prešporok – Devínska Nová Ves.
Dňa 1. januára 1919 už bola v moci legionárov hlavná stanica a potom takmer bez odporu bolo obsadené celé mesto, ktorého vojenským veliteľom sa stal plukovník Riccardo Barreca. Už o tri dni neskôr župan Samuel Zoch mohol vydať vyhlásenie k obyvateľom mesta. Mesto sa de facto stalo súčasťou Československej republiky.
Slovenský "muž 28. októbra" Vavro Šrobár
Maďarský a nemecký odpor
Časť meštianstva bola ochotná akceptovať tento faktický stav vzhľadom na neistotu v Maďarsku a Rakúsku. Mnohí však považovali obsadenie Prešporka talianskymi a česko-slovenskými legionármi za iba dočasné riešenie. Radikálni maďarskí nacionalisti sa však rozhodne postavili proti obsadeniu mesta a napriek prítomnosti vojska začali agitáciu za aktívny odpor.
Situácia sa vyhrotila po tom, čo Šrobárovo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska prišlo 4. februára 1919 do Prešporka. Príchod Šrobárovho ministerstva zo Žiliny do Prešporka bol starostlivo pripravovaný, všetko malo mať slávnostný priebeh, boli postavené slávobrány a počítalo sa s uvítaním obyvateľmi mesta.
Vstup ministerstva však neprebehol celkom podľa naplánovaného scenára. Maďarskí obyvatelia, ale aj veľká časť nemeckého obyvateľstva, príchod Šrobárovej vlády ignorovali a na uliciach verejne vyhlasovali, že ide o okupáciu, s ktorou sa nikdy nezmieria. Samotný príchod Šrobára síce prebehol bez nadšenia aj bez konfliktov, ale atmosféra v meste bola napätá a toto napätie vyvrcholilo 12. februára incidentom, ktorý už od súčasníkov dostal pomenovanie „krvavá streda“.
Na príchod Šrobárovho ministerstva do Prešporka reagovali maďarskí a nemeckí sociálni demokrati aj štrajkom, do ktorého sa zapojili pracovníci železníc, pôšt, energetických závodov a niektorých ďalších veľkých tovární. Štrajk mal v ťaživej zásobovacej situácii sociálny podtext, ale nacionalistickí agitátori mu dávali čoraz viac politickú dimenziu.
Proti predstaviteľom novej štátnej moci sa množili provokácie, na ktoré vojenský veliteľ mesta Barecca reagoval vyhlásením stanného práva. Bol vydaný zákaz dovozu novín z Maďarska a Rakúska, Alžbetínska univerzita bola zatvorená. Predmetom sporu bola aj nová mestská rada ustanovená povereným županom Samuelom Zochom. Sociálni demokrati protestovali, že v 50-člennej rade majú iba šiestich zástupcov. V skutočnosti tam bolo desať sociálnych demokratov, ale štyria boli predstavitelia Slovákov a Čechov.
Situácia sa začala dramatizovať, na rokovanie nebol priestor, nakoľko štrajkujúci neuznávali pričlenenie Prešporka k Československej republike a nové štátne autority neboli ani ochotné, ani splnomocnené rokovať o vyňatí mesta z nového štátneho zväzku.
Za tejto situácie sa mesto denne stávalo svedkom rôznych nepokojov a provokácií. Vedenie štrajku však nakoniec pochopilo, že situácia je bezvýchodisková a že štrajk iba zhoršuje sociálnu situáciu, a rozhodlo sa, aspoň dočasne, ustúpiť. Na 12. februára 1919 bol zvolaný míting, na ktorom sa malo oznámiť ukončenie štrajku a pokračovanie v boji „inými prostriedkami“.
V súvislosti s mítingom sa však po meste začali šíriť rôzne chýry, okrem iného aj chýr, že maďarské vojsko oslobodí mesto spod cudzej nadvlády. Maďarská nacionalistická agitácia vyvrcholila počas mítingu, na ktorom sa napriek rozhodnutiu vedenia štrajku ukončiť nepokoje, nepokoj ešte vystupňoval.
Maďarskí nacionalistickí extrémisti vyvesovali po meste maďarské trikolóry, spievali a rečnili, že mesto musí zostať maďarské, čím provokovali prítomných česko-slovenských legionárov. Tí sa dali vyprovokovať okrem iného aj v dôsledku chýrov, že sa chystá maďarský útok na mesto. Všetko vyvrcholilo v šarvátke a streľbe legionárov. Výsledkom bolo šesť mŕtvych na mieste a 11 ranených, z ktorých dvaja následne podľahli zraneniam.
Bol to veľmi smutný začiatok dejín Bratislavy ako hlavného mesta Slovenska. Jej obyvatelia s pohnutím sprevádzali obete streľby na ich poslednej ceste. V historiografii sa názory na krvavú udalosť dlho rozchádzali. Ak sledujeme pohnuté a dramatické udalosti v historickom kontexte, môžeme konštatovať, že vinu za konflikt nesú na jednej strane provokácie extrémnych nacionalistov, ale na druhej strane zásah vojska bol v danej situácii neprimeraný.
Po krvavom incidente sa situácia v meste upokojila. Správy z mierovej konferencie hovorili čoraz častejšie a otvorenejšie o tom, že Prešporok bude súčasťou Československej republiky a obyvateľstvo sa s novou situáciou začalo zmierovať a považovať ju za realitu.
Pre mešťanov, aj nemeckých a maďarských, to bola do určitej miery aj záchrana pred hrozbou boľševizmu v nepokojnej strednej Európe. V Maďarsku sa v marci 1919 dostali k moci boľševici a hrozba vyhlásenia republiky rád v Rakúsku bola v tej dobe tiež reálna.
Viac o vzniku Československa nájdete v Historickej revue 10/2018
Z Prešporka Bratislava
Šrobárovo Ministerstvo s plnou mocou pre správu Slovenska začalo v plnej miere fungovať, a tým sa mesto stalo de facto hlavným mestom Slovenska. Jedným z prvých aktov bolo aj jeho premenovanie na Bratislavu.Ani proces oficiálneho premenovania nebol celkom jednoduchý, čo možno vysvetliť zložitou dobou a komplikovanou komunikáciou nielen medzi Prešporkom a Prahou, ale aj medzi samotnými inštitúciami v meste.
Dňa 4. februára prišla Šrobárova vláda ešte do Prešporka, hoci už od začiatku roka 1919 sa v rôznych dokumentoch a vyhláseniach paralelne používal aj názov Bratislava. Šrobár prišiel do Prešporka už s úmyslom premenovať ho, o čom by mohol svedčiť aj fakt, že pri svojom príchode a počas slávnostných rečí nikde meno mesta nespomenul.
Dva dni po krvavej strede, 14. februára, na porade ministerstva sa na návrh Šrobára rozhodlo, že nové pomenovanie mesta bude Bratislava. Tento fakt sa oznámil vláde do Prahy, ktorá 22. februára prijala uznesenie, že oficiálne pomenovanie Prešporka bude Bratislav.
Išlo zrejme o chybnú interpretáciu návrhu Šrobárovho ministerstva, ktoré sa ozvalo a žiadalo uviesť pôvodný návrh, teda Bratislava. Dňa 27. marca 1919 bol nový názov mesta Bratislava oficiálne oznámený v Úradných novinách župy Prešporskej, čo bola posledná úradne zdokumentovaná bodka za celým procesom.
Koniec marca bol súčasne obdobím, keď sa pomery v Bratislave začali konsolidovať. Vyhlásenie Maďarskej republiky rád a hrozba boľševizmu prispeli k tomu, že aj nemeckí a sčasti aj maďarskí bratislavskí mešťania sa z obáv pred boľševizmom stavali ku konsolidovanej demokratickej republike menej nepriateľsky.
Na mierovej konferencii nebol problém s pripojením Prešporka do Československej republiky. Problém bol iba v tom, že československí predstavitelia požadovali nielen Prešporok, ale aj jeho predmostie na pravom brehu Dunaja. Mierovej konferencii bol predostretý aj plán československo-juhoslovanského koridoru, ktorý mal riešiť aj otázku bratislavského predmostia.
Viac o dejinách Bratislavy nájdete v Historickej revue 03/2015
Koridor bol však nepriechodný a ani juhoslovanská strana oň nemala záujem. Napokon sa teda rokovalo iba o predmostí Prešporka. V mierovom návrhu, ktorý bol v polovici júla 1919 pripravený pre Rakúsko a Maďarsko (Maďarsku nebol doručený kvôli boľševickému režimu), bol Prešporok aj s malým predmostím – Petržalkou a priľahlými osadami Starý Háj a Ovsište, pričlenený k Československej republike.
Napokon aj obyvatelia Prešporka, teda už oficiálne Bratislavy, sa zmierili s tým, že sú „Čechoslováci“ a „Bratislavčania“. Popri oficiálnom pomenovaní Bratislava sa naďalej používali aj nemecký názov Pressburg a maďarský názov Pozsony, nemecké noviny vychádzali naďalej ako Pressburger Zeitung.
Bratislava sa stala trojjazyčným mestom a na začiatku 20. rokov ju čakal nebývalý rozvoj. Intenzívne rástol počet obyvateľov mesta a Bratislava sa postupne menila z niekdajšej provincie na slovenskú politickú, ale hlavne kultúrnu metropolu.
