Výtvarník Laco Teren je čerstvý šesťdesiatnik. Jeho obrazy, často veľké plátna, pôsobia ako meditácie, v ktorých sa stretávajú odkazy snov a kultúrne šifry, tekvice, baklažány, jablká a priam taoistické zmierenie sa s plynutím času. Stretli sme sa najprv v galérii Danubiana, kde práve prebieha jeho výstava Veterný kôň, a o pár dní neďaleko Šamorína v jeho ateliéri v dedinke, ktorá kedysi z vojensko-strategických dôvodov nebola na mape.
Ako sa pozeráte na slovenský kultúrny priestor? Rozvíja sa?
Ďuro Špitzer mal jeden vtip, ktorý sa hodí na Slovákov: „Reportér sa pýta dedka na Orave: ‚Dedko, mrkvička tu rastie?‘ ‚Čo ste, mrkvička, nie.‘ ‚A petržlen?‘ ‚Ale nie, kde...‘ ‚A kapusta?‘ ‚Ale kde, čo by rástla...‘
A reportér: ‚Ani zemiačky?‘ ‚Nie, vôbec.‘ ‚Ani keď zasadíte?‘ ‚Jój, keď zasadíte, to je iné, potom rastú.‘“ My sme takí. A kultúrny priestor tiež rastie, len keď sa oň staráme.
Keď sme pri slovenskej náture, galéria moderného umenia Danubiana, kde práve vystavujete svoje najnovšie diela, je tak symbolicky vystrčená z mesta. To je náš prístup k súčasnému umeniu?
Áno, prejavili sme zakladateľom všetku vďaku, úplne sme ich odignorovali a prípadne na nich tí angažovaní stále útočia. Napriek tomu tam ľudia chodia. Je to krásne miesto.
Ako sa pozeráte na vzťah štátu ku kultúre?
Myslím, že to nie je len problém Slovenska. Keďže sa mi napriek tomu, že nerád cestujem, podarilo všelikde byť, vidím, že ten problém nie sú Slováci sami osebe. Inštitúcie, ktoré sa o kultúru majú starať, sa o ňu nestarajú.
