Zmiešané pocity z prvých dní Matoviča idú na dračku. Z jeho predstáv o karanténe občas rastú rohy („vypnúť Slovensko“ mu musel našepkať čistý blázon, prognózam IZP by nemal veriť, sú čoraz pofidérnejšie), príjemne však prekvapuje postojom k „prvej pomoci“ ekonomike.
V kruciálnej otázke objemu (palebnej sily) vládnych opatrení sa zastal princípu, že kľúčové je, koľko si Slovensko môže dovoliť. Autor pritom sám nabádal k určitej fiškálnej veľkorysosti, lebo – ako tu už bolo napísané – Maastricht i dlhová brzda sú v koši.
Sme v nevídanej situácii, keď vládne intervencie vyvolané vpádom korony vyniesli okamžité a takmer úplné zastavenie ekonomík. Vrátane slovenskej, v ktorej – zdalo by sa – odpoveď na to, že podnikateľské stavy a živnostníci stratili z večera na ráno celé biznisy, ani nemôže byť dosť markantná.
Hlasom, že opäť sa vraj idú „socializovať“ straty bohatých, by mohla stačiť poznámka, že ak ekonomiku položili na dlažbu štátne zásahy, je to len a len štát, kto do nej musí naliať toľko elixíru, koľko ju spätne postaví na nohy. V limbe totiž inak nevisí „iba“ ekonomika, ale demokracia.
