Francis Fukuyama: Identita. Premedia, 2019. Preložil Samuel Marec.
Americký filozof Francis Fukuyama sa v Identite podujal korigovať svoj optimizmus z roku 1992. Vtedy napísal najznámejšiu prácu Koniec dejín.
V porovnaní so skeptickým Samuelom Huntingtonom a jeho konfliktom civilizácií pôsobil ako ten, ktorý má jasno v naplnení dejín. Po zásadnom víťazstve liberálnej demokracie sa už niet kam pohnúť.
Odvtedy vývoj sveta priniesol nepríjemné prekvapenia až šoky. Stabilita sa nekonala. Prišli zmätky, krízy a neistota.
Fukuyama sa hneď v úvode bráni. Málokto si všimol otáznik v nadpise jeho eseje z roku 1989, ktorá sa stala základom slávnej knihy. Pripúšťa zmenu názorov, ale upozorňuje na to, že aj pred tridsiatimi rokmi akceptoval vplyv nacionalizmov a náboženstiev na svetové politické dianie.
Identitu napísal v reakcii na zvolenie Donalda Trumpa za amerického prezidenta. Trumpov ekonomický i populistický nacionalizmus priviedol Fukuyamu k novému stupňu pokory vo vzťahu k predpovedaniu budúcnosti a vyučil ho realizmu vo svete ľudských očakávaní.
Vďaka tomu píše s kritickým porozumením o túžbe po dôstojnosti a o politike hnevu.
Tretia časť duše
Mnohé autorove konštatovania sú dnes už z kategórie samozrejmostí. Skončilo ľavo-pravé rozdelenie politického spektra založené na príklone k rovnosti alebo slobode.
