Autorka pracuje pre nadáciu Zastavme korupciu a Gymnázium C. S. Lewisa
„Ešte nikdy sme sa takto nerozprávali. A pritom tu robím už tak dlho,“ prehovorí do ticha zamestnankyňa obecného úradu.
Chvíľu počuť len hučanie gamatiek v nevykúrenej miestnosti. Vonku občas prejde auto.
A potom sa dohodli
Všedný zimný deň východoslovenskej dediny plynie za oknami tak pomaly, až sa niekedy zdá, že čas stojí na mieste. „No,“ odpovie tmavovlasá žena v dlhej sukni sediaca v skupine iných žien oproti. Trochu sa usmeje a znovu je ticho.
V ňom visia miestne dejiny rómsko–nerómskej slovenskej obce. Visí v ňom aj posledná detonácia vzťahov spustená odhodenou šupkou z banána tmavookým dieťaťom, ktorá zase spustila výbuch ktoviekde nazbieraného smútku a hnevu modrookého starca, ten zase odistil ochranársky impulz mamy dieťaťa a reťazovú reakciu celodedinského konfliktu o zbere odpadu, v ktorom sa zase raz premietli všetky nedoriešené spory a nevyhojené rany posledných dvadsiatich rokov.
Boli sme tam štyrikrát. Podarilo sa nám sprostredkovať niečo ako dohodu o tom, ako sa bude v obci manipulovať s odpadom. Chvíľu sa dodržiavala, potom ju odvial čas. V skutočnosti nebola až taká dôležitá.
To, čo ostalo, bola krátka chvíľa medziplanetárneho spojenia v nevykúrenej miestnosti za obecným úradom, nezaznamenaná kamerami, len pamäťou prítomných.
Konečne si ho všimli
V triede školy panelákovej štvrte na okraji západoslovenského mestečka tiež žiadne kamery nie sú. Zato sú tam dospelí obyvatelia štvrte, mnohoroční susedia. Takí, ktorí videli jeden druhého starnúť alebo rásť.
V miestnosti je hluk, všetci hovoria naraz. Subjektívne pravdy o tom, ako sa má mesto vyrovnať s kusom betónovej cesty medzi parkom a ulicou.
