Daron Acemoglu je profesor ekonómie na MIT, James A. Robinson je profesorom globálnych konfliktov na Chicagskej univerzite.
Keď 6. mája turecká Najvyššia volebná rada vedená nominantmi prezidenta Rrecepa Tayyipa Erdogana anulovala výsledok volieb do miestnej samosprávy v Istabnule, svet sa na to pozeral s primeranými obavami. Po opakovanej voľbe by však mal mať obavy sám Erdogan.
Tohtoročné miestne voľby, ktoré sa pôvodne konali 31. marca, sa zoširoka považovali za referendum o Erdoganovom autoritárskom vládnutí. Po opakovanej voľbe v Istanbule konečne poznáme definitívne výsledky.
Opozičná koalícia na čele s Republikánskou ľudovou stranou vyhrala v troch dôležitých tureckých metropolitných oblastiach: v Ankare, Izmire a v Istanbule. Hlavnou cenou bol, prirodzene, Istanbul ako najľudnatejšie a hospodársky najvýznamnejšie mesto v Turecku. Tomu, kto ho ovláda, okrem symbolického významu prináša významnú moc a zdroje (a korupčné príležitosti). Ako povedal sám Ergogan: „Kto získa Istanbul, získa Turecko.“
Podobne ako populistickí lídri na Filipínach, v Brazílii, Maďarsku, Poľsku a inde, aj Erdogan, ktorý svoju politickú kariéru odštartoval v deväťdesiatych rokoch a istanbulský starosta, vyzeral odhodlaný urobiť, čo je nevyhnutné, aby odvrátil neželaný volebný výsledok
Lekcia pre celý svet
Opozícia však ignorovala tých, ktorí chceli opakované voľby bojkotovať a do nových volieb sa pustila s ešte väčším odhodlaním, vďaka ktorému jasne porazila Erdoganovu Stranu spravodlivosti a rozvoja, ktorá v Turecku vládne od roku 2002 a v Istanbule dokonca od roku 1994.
Nový starosta Ekrem Imamoglu z Republikánskej strany získal vyše 54 percent a porazil bývalého premiéra Binaliho Yildirima zo Strany spravodlivosti a rozvoja.