Nik, kto pozná Jozefa Bednárika, nečakal, že jeho prvá Carmen, inscenovaná na javisku pražského Národného divadla, bude žánrovou idylkou, či aspoň príbehom vsadeným do realisticky formovaného prostredia. Pondelková premiéra vyvoláva v diváckych kruhoch napätie a - ako vždy - vo vzduchu viseli otázniky. A Bednárik ich, samozrejme, predostrel. Ba dokonca boli nemalé.

Sám na seba si uplietol bič, keď sa rozhodol prečítať predlohu očami uväzneného Dona Josého, reflektujúceho svoj osudový vzťah a pád s cigánskym dievčaťom, popierajúcim akékoľvek morálne a spoločenské normy. Oprel sa tak o Meriméeho novelu, takže prostredníctvom nej sa ohnivkom stáva José, meniaci sa pred každým obrazom (počas orchestrálnej predohry) na väzňa, aby vzápätí znova vstúpil do reálneho deja. Tento zámer prinútil inscenátorov (scénografom je Vladimír Čáp, kostýmy navrhla Ľudmila Várossová) promptne meniť tvar javiska, dolaďovať ho svetelne a farebne, variovať v ňom atmosféru. Ďalšou myšlienkou, o ktorú sa Bednárik oprel, bola snaha zvýrazniť kontrast medzi dvoma odlišnými svetmi: jedným za mrežami, kde vládne strohý režim, a druhým na slobode, kde voľnosť, pudovosť a prekračovanie zákonov je takpovediac životným štýlom. Sila tejto Carmen spočíva v prvom rade v psychologickej charakteristike postáv, predovšetkým dvoch ústredných, do ktorých vkladajú protagonisti obrovskú dávku charakterizačného umenia a osobnostného talentu. Bednárikova Carmen sa pritom ani nelíši od prototypu "femme fatale", je však svojská v rafinovanosti a mnohorakosti detailov, v "technike" zvádzania mužov. Zaujímavé sú i výtvarné premeny, resp. využívanie rubu a líca jednej kulisy na kreovanie úplne odlišných prostredí. Aj keď nie každý obraz dostal patričnú atmosféru. Najmenej sa vydaril tretí, odohrávajúci sa v horách. Škoda tiež, že súčasne s týmto novým a vskutku nekopírovaným pohľadom na Bizetovo majstrovské dielo priniesol Bednárik na scénu znovu celý rad svojich javiskových "talizmanov". Počnúc Pannou Máriou cez blikajúce reklamy, svietiace hviezdičky, transparenty a makety domov (tentoraz i arény), až po telefón, bicykel a dáždniky. Pašeráci v horách s dáždnikmi - to je azda prisilná káva. Kto videl Bednárkove dve-tri práce, mohla ho jeho poetika znova osloviť. Kto ho má však dobre prečítaného, tomu dané klišé už nevonia. Vníma ho ako zbytočné devalvovanie hodnôt. A mrzí o to väčšmi, že, povedzme, dve tretiny nápadov sú skvelé a unikátne. Nesmiem však zabudnúť ani na hudobné naštudovanie Jiřího Bělohlávka, hýriace farbami s výrazovou drobnokresbou, preferujúce lyriku, no v dramatických vrcholoch schopné veľkých vzopätí. No a v neposlednom rade oslnili sólisti - Dagmar Pecková s enormným vokálnym, hereckým a výrazovým nasadením stvárňujúca titulnú rolu, ako i Valentín Prolet svojím chlapčensky verným, vokálne skôr lyricky modelovaným Donom Josém.

Jozef Bednárik kontroverznou pražskou Carmen prinútil divákov premýšľať. Nad divadlom, nad fikciou a realitou, nad svetom a morálkou. Je to omnoho lepšie, ako odísť z predstavenia, zanôtiť si habanéru či toreádorskú pieseň a na všetko zabudnúť. Na Bednárikovu Carmen zabudnúť nemožno, aj keď s ňou vôbec nemusíte súhlasiť. A o tom vlastne je divadlo dneška - i to operné.

PAVEL UNGER

(Autor je operným kritikom)