V roku 1243 prepožičal kráľ Belo IV. šľachte na Spiši právo riešiť niektoré spory súbojom. Kráľova pripomienka, že súboje sa musia odohrávať v panovníkovej prítomnosti, je z právneho hľadiska iste chválihodná, zároveň je jasné, že Belo si nechcel nechať ujsť žiadnu psinu. Výsledok súboja mal v stredoveku slúžiť ako súdny dôkaz. A hoci sa takéto riešenie sporu často spochybňovalo a zakazovalo, podľa zvykového práva bolo použiteľné. Z Banskej Bystrice sa dozvedáme, že protivníci museli používať rovnaké meče a štíty. Kráľ Žigmund chcel zalichotiť mestám a dovolil, aby na súboj odsudzovali aj mestské súdy, kráľ Matej síce proti súbojom vystupoval, ale ešte v roku 1486 ho v prípade nedostatku iného dôkazového materiálu povoľoval. Cudzí osadníci usadení na našom území sa biť nemuseli - v ich prípade stačili svedecké výpovede. Ale našli sa aj skutoční chlapi. Takí páni Arnold a Jakub boli kvôli dvadsiatim piatim árom úrodnej pôdy na dunajskom ostrove Schütt ochotní aj hlavy položiť. V roku 1289 si to rozdali v Prešporku. Zeleninové hriadky získal Jakub, či však aj Arnoldovu dušu, ktorý do poslednej chvíle robil všetko pre to, aby sa vyhol duelu s istým Petrom z prešporskej kapituly, listiny mlčia. Niektorí majetnejší jedinci si miesto seba najímali náhradníkov. Darmo, strata života alebo zdravia bola veľkým strašiakom. Najväčší odpor proti súbojom vychádzal z miest. Pokrokovejší mešťania totiž poznali aj väčšie slasti, ako byť za pravdu nabodnutý na kord protivníka - správne predpokladali, že sa k nej dá prepracovať aj inou cestou.
BRANISLAV CHOVAN
