Poučme sa, tolerancia je naša jediná šanca

V decembri minulého roku uplynulo polstoročie od podpísania Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Pretože uznanie prirodzenej dôstojnosti a rovnakých neodňateľných práv všetkých členov ľudskej rodiny je základom slobody, spravodlivosti a mieru vo svete.

Takto znie prvá veta deklarácie ľudských práv vyhlásenej valným zhromaždením OSN. Deklarácia, ktorá sa zrodila z krvi miliónov nevinných obetí druhej svetovej vojny. Dnes azda viac ako kedykoľvek predtým cítime potrebu pripomínať túto vetu s ešte väčším dôrazom. Dnes, keď sú stále vo väčšej miere porušované práva človeka a takzvaná civilizovanejšia západná spoločnosť zohráva v tomto procese len úlohu akéhosi pozorovateľa - mŕtveho chrobáka. No aj v týchto krajinách dochádza k pošliapavaniu deklarácie, akoby išlo len o kus akéhosi špinavého pamfletu - či už vo vzťahu k rôznym menšinám a skupinám, alebo k občanovi samotnému. Ľudstvo sa z chýb minulosti nepoučilo, nepoučilo sa zo stáročí krviprelievania. Práve naopak! Opäť sa rozhodlo uberať cestou násilia, nenávisti a strachu. Je paradoxné, že práve náboženstvo a viera sa stávajú nástrojmi presadzovania brutálnych záujmov mocných. Paradoxné preto, lebo nie to je primárnym a pravým posolstvom náboženstva - či už hovoríme o kresťanstve, judaizme, islame a pod. Ich hlavným posolstvom je láska a rovnosť všetkých pred bohom. To, že ľudia sa rodia slobodní, rovní v dôstojnosti a právach, začínajú chápať štátni predstavitelia v Severnom Írsku a najnovšie aj na Blízkom východe - i keď podpísané dohody sú len začiatkom strastiplnej cesty k mieru a právu. Židia, ktorí počas svojej histórie trpeli azda viac ako hociktorý iný národ na svete, pochopili, že budúcnosť Izraela nespočíva v potláčaní práv iného suverénneho národa na ich území, ale že jedinou cestou je mierové spolunažívanie. Nie represálie, ale tolerancia a vzájomný rešpekt sú riešením každého konfliktu. No naďalej sme dennodenne prostredníctvom TV obrazoviek svedkami neutíchajúcich konfliktov v rôznych kútoch sveta. A my sa prizeráme, považujeme to za určitý stereotyp, pevnú súčasť nášho života. Čo ak by sme boli my priamymi účastníkmi týchto konfliktov a dovolávali sme sa pomoci?! Aktuálny je príklad juhoslovanského Kosova, kde prebiehajú obrovské represálie voči albánskej menšine, nie zo strany Srbov, lež autoritatívneho diktátora Slobodana Miloševiča, ktorý sústavne znásilňuje národ prostredníctvom jednostranne orientovaných médií a štve obyvateľov Juhoslávie proti ich albánskym spoluobčanom. Hrozby zo strany Západu, ak vôbec nejaké sú, nepomáhajú a diktátori len veľmi ťažko hľadajú nápravu. Uvedomme si však, že za holými číslami sú skutoční ľudia so skutočnými osudmi! Iné by to snáď bolo, ak by išlo o štát Strednej Ameriky, Irak alebo iný štát, kde sa ekonomické záujmy kryjú s politickými. Neslýchané pokrytectvo! Týmto chcem len demonštrovať, že všetci sa rodíme rovní, s rovnakými právami a hodnota každého človeka je rovnaká - nevyčísliteľná. Všetci sme ľudia, možno stvorení jedným Bohom, všetci sme synmi a dcérami tejto Zeme. Preto by sme s rovnakým podráždením a rovnakými činmi mali reagovať na porušovanie tejto posvätnej deklarácie všade a vo všetkých podobách. Preto vyzývam všetkých ľudí dobrej vôle, povedzte hlasné STOP! Stop brutálnosti, nenávisti a intolerancii v našej spoločnosti, aby sme si ďalšie výročie deklarácie ľudských práv a slobôd nepripomínali ako niečo mŕtve, ale oslavovali ako jeden z najlepších krokov, ktoré ľudstvo doposiaľ vykonalo. Poučme sa, tolerancia je naša jediná šanca!