Utorok, 22. október, 2019 | Meniny má Sergej

Odsúdení hľadať baránka *Na večeri so SME na nedeľu v hoteli Danube Katarína Kolníková, Anton Srholec a Miroslav Cipár

Ani neviem, či to pozvanie bolo naše.

Neviem, či možno k stolu v reštaurácii Presbourgh hotela Danube v Bratislave pozvať jeho riaditeľa, keď sme v hoteli, v reštaurácii, za stolom sami hosťami.

Skrátka a dobre, zrodila sa myšlienka prestrieť v Danube vianočný stôl, aj keď nejaký ten týždnik skôr, ako svitne Štedrý deň, a prestrieť ho po francúzsky, keďže hotel má francúzskych majiteľov.

A ktože by už mohol porozprávať o francúzskych Vianociach lepšie ako hoteliér, ako šéfkuchár - pretože aj on, keď na chvíľu dovolil čas, zašiel k stolu na kus reči.

Pozvanie prijali aj naši milí hostia - herečka Radošinského naivného divadla pani Katarína Kolníková, kňaz Anton Srholec a výtvarník Miroslav Cipár.

A stretnutie to bolo také, že od atmosféry, ľudského porozumenia, aj múdrosti tých, čo odpovedali na otázky, ktoré poslali čitatelia, až srdce zvieralo.

Čas radosti, veselosti, ale aj nostalgie, túžby, snov - v predvečer.

Tak teda - ENTREÉ.

Vianoce po francúzsky, ako nám ich predstavil riaditeľ hotela Danube pán Vincent Lanthony.

Sú, pravdaže, rozmanité. Francúzsko je krajina veľká, má svoje miestne zvyky, iný je sever, iný juh. Pán Lanthony je zo severu Francúzska, z mestečka La Capelle, ktoré leží asi uprostred medzi Bruselom a Parížom. Robia tu výborný syr, nie síce veľmi známy, ale o to silnejší. Syrmi tento kraj pripomína Normandiu. Iba sto kilometrov - a čo je to pre nás, milovníkov dobrých vín! - sa dorába šampanské. Všetky sviatky v tomto kraji sa točia okolo tohto kráľovského vína.

(Otec Srholec, sám zo Skalice, od skalického rubínu, pripomenie, že Pánboh nám dal svoje dary nie na to, aby sme nimi ohrdli, ale aby sme sa im potešili. Potešíme sa dúškom Rafaela.)

Šampanské sa pije, šampanským sa pripíja, ale šampanské sa hojne využíva aj v kuchyni.

Vianočnou pochúťkou je aj homár, čerstvo vytiahnutý z mora. Omáčky z Dom Perignonu, najlepšieho šampanského. To však, oboje, tak raz do roka. Na Vianoce. Božechráň, že by každý deň.

Na Štedrý deň ešte veľa ľudí pracuje. Je to intenzívny deň, ľudia sa snažia urobiť si prácu skôr, aby sa mohli ponáhľať domov na večeru. Večer sa začína neskoro, o ôsmej, deviatej, ba aj neskôr. Najprv malé pečivo, čosi zahryznúť, potom aperitív. Čakajú, kým sa zíde celá rodina. Aj vo Francúzsku sú Vianoce, najmä Štedrý večer, sviatkom najužšieho rodinného kruhu. Keď sa všetci zídu, po jednom-dvoch pohárikoch sa sadá za veľký stôl k večeri. Jedlá sú rôzne, podľa rodinných zvyklostí, podľa situácie rodiny; bohatší za bohatším, chudobnejší za chudobnejším stolom.

Servírujú exkluzívne jedlá, aké sa nejedia cez rok. Kraby, homáre, kačacia alebo husacia pečeň. Nejedna hus z krajín východnej Európy sa svojou pečeňou zúčastňuje práve na francúzskom Štedrom večere.

(Miro Cipár pripomenie, že príbuznému, čo má v Paríži malý hotel, posiela každý rok husaciu pečeň.Čo iné by vraj mohol poslať?) Prinesú pečeň. Do chrumkava opečenú, troška na sladko, na čakanke. Pani Kolníková si spomenie na detstvo - čakanku sme kopali na roli, dávali sme ju kravám, povie, a robila sa z nej aj cigória. Pán riaditeľ si tiež spomenie, že vo Francúzsku počas vojny sa takisto pila káva z cigórie - čakanky.)

Po pečeni pijú víno - napríklad chablis, sladké, podobné tokajskému. Alebo koňak. Je v tejto krajine z čoho vyberať.

Per Nöel. Francúzsky Ježiško, hoci s Ježišom Kristom nemá nič spoločné. Darčeky sú pod stromčekom. Potom spoločne idú do kostola na omšu. Keď sa vrátia, deti rozbaľujú darčeky.

Potom spať, aby ráno vládali skoro vstať a znova ísť do kostola na omšu. Lebo Vianoce vo Francúzsku nie sú iba jedlo, šampanské, kačacie pečene, chablis, homáre a koňak a darčeky, je to predovšetkým sviatok narodenia Ježiša Krista. Veľký sviatok.

Obed je slávnostný, rodina za stolom sa rozrastie, chodia vzdialenejší príbuzní, celá, široká rodina. Za stolom s nimi sedí viera.

Štedrým dňom sa začína týždeň sviatkov, ktorý trvá až do Nového roka.

Pán Potocki (otecko Poliak, matka Arménka, ale je Francúz, firma ho poslala na obhliadku hotela v Bratislave) poznamená, že na Silvestra sú všetci od jedenia a pitia celí nafúknutí. Aj ukáže. Pravda, bude mať čo robiť, lebo pán Potocki je náramne štíhly mladý muž. Ktovie, či prežil naozajstné francúzske Vianoce...)

Spomenieme Saint-Exupéryho, zmienime sa o slovenských vínach - francúzski hostitelia povedia, že sú zaujímavé, najmä zo súkromných pivničiek, majú dušu a výraz. Zaznie pozvanie do Skalice, aj na radošínsky klevner, o ktorom RND momentálne hrá a ktorý sa už ocitol na stole anglickej kráľovnej, čo je známa história.

Pani Kolníková identifikuje na lososovi v savojskej kapuste, čo je ďalší chod, kaviár, a prosí, aby jej nedávali krevety s dlhými tenkými nohami, na tie v Radošine, tvrdí, nie je zvyknutá. Zloží poklonu pánu Potockému a povie, že obdivuje šarmantných mladíkov, ktorí sa bez bázne vydajú do sveta, medzi "také malé národy, čo sa zmestia do jednej hrste, ako sme my."

Sedíme tak dlho, debatíme, zajedáme, zapíjame, cítime sa ako rodina na francúzskych Vianociach.

A keď sa hostitelia ospravedlnia, blízo polnoci začíname vlastnú debatu na tému Vianoce, kujeme odpovede na otázky, ktoré nám poslali naši čitatelia.

o o o

# Aké pocity chcete poznať a precítiť cez Vianoce?

ANTON SRHOLEC: Najväčšou hodnotou a najsilnejším pocitom je mier. Najväčšou hodnotou, ktorú oslavujeme, je pokoj, porozumenie a láska.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: V prvom rade by sme mali byť zdraví. A rada by som bola, keby sme v tej duši mali trošička spokojnosti a nádeje, že hádam bude trošku lepšie. Mám jednu veľkú prosbu: aby som mohla ísť do kostola, aby sa mi nešmýkalo.

MIRO CIPÁR: Vianoce sú už také definované, že pre mňa znamenajú - aj preto, že sú na konci roka - účtovanie, pohľad späť, hodnotenie, aký bol rok a predsavzatie na nasledujúci. Najdôležitejšie je však vyrovnávanie vnútornej rovnováhy, vnútorného pokoja, ktorý človek potrebuje, aby bol schopný odvahy.

# Čo by sme mali investovať do našich rodín, aby Vianoce splnili naše očakávania?

ANTON SRHOLEC: Jednou z najväčších hodnôt je čas, ktorý nám dáva veľká božia láskavá ruka. Zdá sa mi, že v rodinách málo času venujú deťom. Všetkým by som želal, aby si našli čas pre seba, pre svoje deti; a nie iba na Vianoce. Na Vianoce len sumarizujeme to, čo žijeme po celý rok.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Pekne ste to povedali. V prvom rade aby sme jeden k druhému nielen cítili, ale aj ukázali viac dobroty a láskavosti. Voľakedy bolo všetkého menej, ale bolo veselšie, skôr sme si zaspievali. Teraz nás čosi trápi; akoby sme sa báli niečo vymyslieť. Aj s tým máličkom by sme mali vedieť byť šťastní a spokojní. A zaďakovať by sme mali aspoň za zdravie, ktoré máme.

MIRO CIPÁR: Vianoce sú sviatky, počas ktorých dávam, a nie dostávam. Nie je dôležité, čo dostanem, ale čo dám. Chcel by som byť štedrý. A nie len materiálne.

# O čo je na Vianoce veriaci človek bohatší oproti neveriacemu?

ANTON SRHOLEC: Ja som ešte neokúsil Vianoce ako neveriaci. Ťažko mi rozprávať o neveriacich sľuboch. Ako veriaci sa cítim veľmi šťastný a bohatý. A cítil som sa tak aj v časoch, keď som Vianoce prežíval v drasticky chudobných a obmedzených podmienkach vo väzení. Zdá sa mi, že tam som bol oveľa bližšie k tajomstvu, ktoré nesú Vianoce pod povrchom staniolu, darov, poézie a možno niekedy až gýčovitých prejavov a sprievodných znakov.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Nazdám sa, že veriaci človek má v duši viac radosti, viac sa zo všetkého teší. Ale aj ten neveriaci má svoj spôsob života. Jednému stačí tanierik cesnakovej polievky, druhý je nespokojný, keď má mäso, lebo je mastné. Ja som sa od detstva naučila skromnosti. Vždy som bola šťastná, keď sme boli spolu. Spolu. Mali sme radosť z toho, čo sme k sebe cítili a čo sme si mohli dať.

MIRO CIPÁR: Všetci ľudia sú vlastne veriaci. Každý však verí čomusi inému. Ide skôr o to, do akej miery človeka napĺňa, uspokojuje to, v čo verí. Tam je rozdiel. Človek, ktorý hľadá vnútorné uspokojenie, vnútornú rovnováhu, je šťastný aj vtedy, keď nemá všetko, čo k optimálnej spokojnosti ľudia obyčajne potrebujú.

# Aký bol váš najkrajší vianočný dar?

ANTON SRHOLEC: Ako dieťa som dostával darčeky, síce chudobné, ale skrývala sa za nimi veľká láska a pozornosť mojich rodičov.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Najväčší dar pre mňa je, keď vidím svoje deti zdravé; nezáleží na veľkosti daru, stačí mi maličkosť. Len nech sme spolu, na prvý, či na druhý vianočný sviatok, ako to komu vyjde.

MIRO CIPÁR: V našej rodine sa dar pokladal za hodnotný, ak sme ho nekúpili, ak ho ktosi vyrobil, ak sa za ním skrývala určitá námaha, dômysel, keď celá úvaha smerovala k obdarovanému. Ak sa dar kúpi, je akýsi chladný, menej hodnotný.

# Ako ste, pán Srholec, trávili Vianoce v Jáchymove, keď vás väznili?

ANTON SRHOLEC: Bola to najťažšia doba môjho života. Obdarúvali sme sa tým, čo sme ušetrili, keksíkom, dvoma kockami cukru, navareným čajom či kávou. V daroch sa však skrývala srdečnosť kamarátov. Išlo o život, a ak aj vtedy pri vás stoja priatelia, na ktorých sa dá spoľahnúť, je to dar nielen na Vianoce, je to dar na celý rok.

# Boli ste už, pani Kolníková, svedkom nejakého zázraku - či už na Vianoce, alebo inokedy?

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Bola. Raz pred Silvestrom som nemala peniaze. Výplatu sme mali až štvrtého januára. Zúfalá som sa pýtala: čo dám svojim deťom jesť? Kto mi požičia? Bolo pol deviatej, deti som dala spať. Ale najprv sme sa všetci nahlas pomodlili. A vtedy mi ktosi zaklopal na dvere. Prišla mamička decka, ktoré chodilo k nám do škôlky, a povedala - Pochválen, Katka, nehnevajte sa, že idem tak neskoro, ale ja som vám chcela doniesť čerstvú žobrácku kašu. Vybalila plnú misu - mäso, hádam aj dve kilá, kaša, oškvarky, jaternice - črevká. Takto mi padali slzy z očí. Povedala som - Pánboh zaplať, pani Ferancová, vy ste azda vedeli, že nemám za čo kúpiť deťom mäso? Vy ste moje deti nakŕmili na celé tri dni.

# Inšpirovali vás, pán Cipár, Vianoce ako umelca?

MIRO CIPÁR: Všetky mimoriadne dni sú inšpirujúce. Pre mňa bývali Vianoce mimoriadne silným zážitkom. Narodil som sa na samote na Kysuciach, a Vianoce tam boli sviatkom, pre ktorý sa žilo dlho vopred a ešte dlho sa potom žilo z neho. Nehovorím o zvykoch; boli veľmi malebné a vtiahli do hry všetkých. Pre mňa však, výtvarníka moderného či modernejšieho, už priama vizuálna inšpirácia neexistuje. Nemaľujem si betlehemcov, skôr si ich privolávam z pamäti. Vnímam ich skôr ako čosi zažité. A týka sa to nie iba Vianoc.

# Čo už môže namaľovať výtvarník, čo by Boh už predtým nenamaľoval?

MIRO CIPÁR: O to nejde. S Bohom sa nepretekáme. Pretekáme sa s ľuďmi, pretekáme sa predovšetkým sami so sebou.

# Určite si spomínate na vianočné zvyky a obyčaje z mladosti...

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Na Luciu sme si, všetky dievčence, napísali lístky s menami chlapcov, zabalili do cesta a vyvárali. Ktoré ciestko vyšlo navrch, to sme otvorili, prečítali sme si meno, a ten chlapec mal byť náš muž.

# Čo znamenajú Vianoce pre RND?

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Je tam krásne. Stretneme sa, urobíme si stromček, donesieme napečené koláče, víno a pozveme tých, čo ich máme radi - my máme všetkých radi - ale pozveme tých, čo sú nám najbližší. Tento rok prídu futbalisti Slovana, aj s pánom Galisom. Zahráme si scénky, ktoré nám kedysi kontroly vystrihli, zaspievame si pesničky, čo nám zložil Janko Melkovič.

# Myslíte si, že počas Vianoc si všetky deti spomenú na rodičov?

MIRO CIPÁR: Aj zlé deti si určite spomenú, hoci iba letmo; spomenú si, ak v nich zostal aspoň kúsok dobroty.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Mladí ľudia sú dnes celkom ináč vychovaní, necítia takú zodpovednosť ako my. Majú menej roboty, majú viacej času na také veci -

MIRO CIPÁR: - na sprostosti -

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: - máte pravdu, na sprostosti. Voľakedy nebolo, že by fajčili, drogovali alebo brali tabletky. Museli sa kedysi dobre narobiť, a potom zaspali ako poleno. Nepokúšali. Nenechali rodičom bolesť na srdci. Ale aj tak v duši sa každý isto aj dnes pýta: čo tá moja mama robí? Pôjdem za ňou? Určite jej tým urobím radosť.

ANTON SRHOLEC: Žijem medzi staršími deťmi, a len málokto z nich, bezdomovcov, myslí na rodičov, ani sa k nim nevracajú. Niektorí si k nim zarúbali cestu a opretí sami o seba si suplujú lásku k rodičom, spomienku na nich. Ak aj po celý rok myslíme na rodičov, najviac nám chýbajú na Vianoce. Mnohí by aj radi prejavili lásku a úctu otcovi a matke, ale niet ich, už sú na druhej strane života. Samota takých ľudí najviac tlačí na Vianoce.

MIRO CIPÁR: Na prvé Vianoce, keď sme už nemali doma deti, pozvali sme k nám kolegyne, ktoré nemajú rodiny, žijú osamelo; tri dni sedeli s nami pri stole a bol to krásny, naplnený večer. Predpokladám, že mi dáte za pravdu, ak poviem, že človek potrebuje dávať. Ešte viac, ako potrebuje dostávať. Charita musí bolieť. Musí byť z podstaty, nie z prebytku.

# Čo by ste ako anjel a čert nadelili, a komu?

MIRO CIPÁR: To isté. Keď sme ako deti boli zlí, Mikuláš nám nedával do topánky oriešky, ale uhlie. Dnes by to bol dobrý trest, najmä ak máte ústredné kúrenie. A dobrým? Takisto uhlie. Aby si mohli zakúriť.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Dobrým by som dala dobré, za to, že boli dobrí. Ale aj zlým by som dala dobré, aby sa spamätali a boli dobrí.

ANTON SRHOLEC: Pod stromčekom sa vlastne účtuje, a vždy nám to vyjde akosi dobre, ako keď sa za starých čias plnil plán. Aj pod stromček by som dal iba dobré dary, zlé nech zostanú iba symbolické. Slovenský národ by mal dostať pod stromček uznanie, že v týchto zložitých dobách je trpezlivý, že ľudia sa ešte vedia podeliť, pomáhať si navzájom a trpezlivo znášajú vždy horšiu a horšiu situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Tým, čo sa ešte nepoučili, čo sa nevedia zorientovať v zložitej dobe, by som dal do vienka viac rozumu.

# Ktoré Vianoce boli pre vás najnezabudnuteľnejšie?

ANTON SRHOLEC: Vo väzení som bol viac ako sto dní na samotke; od decembra do ôsmeho marca. Na Štedrý deň na obed som dostal jedlo a to bolo až do druhého dňa ráno všetko. Bol som absolútne sám, ani dvere sa neotvorili. Vtedy som v duchu chodil po svojom meste, po priateľoch, želal som im všetko dobré, zhováral som sa s nimi. Bol som šťastný, ako ma všade - pomyselne - prijali a obdarovali. Počul som ich slová a dával som im svoje dary.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Ťažko sa mi spomína na veselé Vianoce. Deti sa síce na sviatky tešili, ale smutné na nich bolo, že pri našom stole jedna stolička vždy bývala prádzna, jeden tanierik čakával na otca mojich štyroch detí, ktorý neprišiel. To, čo sme na ten tanierik položili, jabĺčko, oblátku, si deti rozdelili. Tešili sme sa len poskromne, tak, ako sa na dedine vedia tešiť. Radosť sme mali z akejkoľvek drobnosti. Najväčšiu z knižky.

MIRO CIPÁR: Mama nás naučila hľadieť na knôt sviečky, ktorá stála pri stole; na koho knôt ukazuje, toho už na budúce Vianoce nebude. Vždy sme s napätím hľadeli, kto to bude, tŕpli sme; dnes už rodičov nieto, na knôt neverím, a už len s akousi ľahkosťou hľadím naň a myslím na svoju mamu, ako vedela naplniť Vianoce krásnym poverami, ktoré stanovovali hodnotu rodiny, väzbu tých, čo sedeli za vianočným stolom. Ako veľmi sme si vtedy želali, aby ten knôt ukázal kamsi medzi nás, aby sme sa aj o rok zišli všetci!

ANTON SRHOLEC: V detstve sme sa veľmi prísne postili. Kto pôst dodržal, večer uvidel na oblohe baránka. Raz, keď matka voňavo napiekla, dva koláče sa jej stratili. Večer sme so sestrou vyšli von; boli krásne mraky, svietil pomedzi ne mesiac, a sestra uvidela baránka; ja nie. Na celý život som odsúdený hľadať baránka. Vo vede, v knihých, v ľuďoch, v deťoch, všade.

# Chceli by ste byť, aspoň cez Vianoce, členom novej slovenskej vlády?

MIRO CIPÁR: Chcel. Ministrom Vianoc. Zariadil by som veselé Vianoce.

ANTON SRHOLEC: Chcel by som byť predsedom vlády. Vláda cez Vianoce nezasadá, a národ si žije spokojne aj bez vlády.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Politiku som nikdy nemala rada. Bola to pre mňa veľmi ťažká hra. Ale želala by som si, aby tým, čo budú mať v novej vláde moc, Pánboh osvietil rozum, aby zbadali, že aj starší ľudia potrebujú na uhlie, na drevo, na teplé papuče, kabáty - všetko je drahé. Tak aby sa to zmenilo.

# Vaše tri vianočné želania, akoby od zlatej rybky, pod stromček...

ANTON SRHOLEC: Pokoj. Aby rástla demokracia. A aby si ľudia uvedomili, že bez morálnych hodnôt nebude ani sloboda, ani blahobyt.

MIRO CIPÁR: Mier vo mne. Mier okolo mňa. Mier pre všetkých.

KATARÍNA KOLNÍKOVÁ: Aby všetci ľudia boli k sebe milší. Aby sme zbadali, že ktosi je hore nad nami. Aby sme v zdraví a v pohode, s novou radosťou spokojne žili do ďalších Vianoc.

# # #

Na konci tejto večere zostal na stole džbán s čírou, studenou vodou.

Čistý dúšok.

Tak sme sa aj rozchádzali. Tak vám vydávame svedectvo o stretnutí.

Aj posolstvo do dní Vianoc.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky
  2. IT je dokonalá ukážka slovenskej kreativity. Tretia časť
  3. Ako jazdí VW T-Roc s výkonom 300 koní?
  4. Koľko ovocia a zeleniny potrebujú deti? Mnohí rodičia to nevedia
  5. Pitný režim je dôležitý. Čo robiť, ak nám čistá voda nechutí?
  6. V prvom roku fixný výnos až do 8,5 % ročne
  7. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov
  8. Zamestnanci sú pre BILLA dôležitým pilierom, pridaj sa k nim
  9. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti)
  10. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch
  1. IT je dokonalá ukážka slovenskej kreativity. Tretia časť
  2. Ako jazdí VW T-Roc s výkonom 300 koní?
  3. V prvom roku fixný výnos až do 8,5 % ročne
  4. Pitný režim je dôležitý. Čo robiť, ak nám čistá voda nechutí?
  5. Koľko ovocia a zeleniny potrebujú deti? Mnohí rodičia to nevedia
  6. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov
  7. Katarína pomáha ľuďom svojimi mydlami
  8. Levanduľa pre zamestnancov
  9. Zamestnanci sú pre BILLA dôležitým pilierom, pridaj sa k nim
  10. Kvalitné Vianočné osvetlenie
  1. IBA DNES: Získajte plný prístup na SME.sk na 30 dní zadarmo 17 241
  2. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie 16 753
  3. Lidl je odteraz všade! Vitajte v Lidl e-shope 15 509
  4. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti) 10 881
  5. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch 8 967
  6. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 8 804
  7. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci 6 589
  8. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant 6 096
  9. Tieto signály prezradia nesprávne zateplenie strechy 5 640
  10. Čo na aute vymyslela žena a čo výrobca telefónov? 5 576

Neprehliadnite tiež

Na Lindtnerov vzťah s Kočnerom sa pozrie aj Súdna rada

Debata o sudcovskej etike je podvyživená, upozorňuje Pavol Žilinčík.

Dávid Lindtner.
Dobré ráno

Dobré ráno: Predĺžené moratórium je farizejský návrh

S predĺženým moratóriom prišla trojica koaličných poslancov

Podcast Dobré Ráno
Marian Kočner na súde v kauze falšovania zmeniek TV Markíza a kancelársky dvojvežiek a kongresové centrum Technopol v Bratislave.
Komentár Zuzany Kepplovej

Takto to chcú zaľudia

Užijeme si menej zahovárania, viac diskusie o programových rozdieloch.

Zuzana Kepplová, komentátorka denníka SME.