# Vo štvrtok zoberie do rúk trénerské kormidlo v tomto roku naposledy. Nepovedie "vojnovú loď" mužstva bojujúceho o postup, ale exkluzívnu jachtu slovenského "družstva snov" roku 1994, ktoré v rámci bratislavského vyhlasovania najlepšieho basketbalistu zohrá exhibičné stretnutie s Interom. Mimochodom, Miroslav Rehák trénoval tento klub v jeho najkrajších a najúspešnejších časoch. Dá sa porovnať dnešná reprezentačná lavička s "kreslom" bývalého československého suveréna?
"Každý by predpokladal, že koučovať `hviezdny' Inter bola prechádzka. Aj taký skvelý tím mal svoje `muchy'. Niekto si chcel dať kôš aj v situácii, keď mohol prihrať, niekedy sme v lige podliehali `parádičkám', čo sa v ťažkých medzinárodných stretnutiach vypomstilo. Inter mal veľa osobností, a nie hocijakých. Najťažšou úlohou bolo utvoriť z bezchybných sólistov súdržný orchester. Podarilo sa mi to aj vďaka inteligencii hráčov. Boli to pekné časy. V súčasnej slovenskej reprezentácii niet toľko osobností, ale nemusím vynaložiť mimoriadne úsilie, aby som mohol vyhlásiť - mám dobrý kolektív a skvelých chlapcov. Trebárs aj Petra Orglera, ktorý chcel ísť do Ameriky. O mne je všeobecne známe, že uprednostňujem kolektívne poňatie, hoci osobnosti treba. Tieto dve danosti sú vlastné Otovi Matickému. Skutočný kapitán..."
# Slovenská basketbalová reprezentácia sa neprebojovala ani do dodatkovej kvalifikácie na ME, hoci veľa nechýbalo. Napriek tomu na vás nevidno nespokojnosť...
"Nebol to neúspešný rok. Zjednodušovať bilanciu iba na štvrté miesto v kvalifikačnej skupine by bolo chybou. Zbabrali sme vlastne jediný zápas, vo Švédsku. S rovnakým počtom výhier, s dvoma, postúpili Belgičania, Estónci, Turci dokonca s jedinou. Zoberme do úvahy, že pred dvoma rokmi sme bojovali ešte v predkvalifikácii a zdolali veľmi silné Poľsko a Česko, dnes sme medzi dvadsiatkou krajín, ktoré bojovali o postup medzi absolútnu elitu. Európsky záber basketbalovej kvality sa po rozpade ZSSR a Juhoslávie neuveriteľne rozšíril. Pravda, možno brať aj absolútne hľadisko. Svitek však už má nemecké občianstvo, Michalík odmietol reprezentovať. Nech je Petruška akokoľvek dobrý a cenný hráč, rok de facto stál. V Houstone zohrieval lavičku. Nebol v ideálnej forme. My družstvo budujeme, musíme sa zohrávať, vžiť si nacvičené signály, mať sústredenia. Nie sme Chorváti, alebo nebodaj Američania, ktorí sa stretnú na letisku a dajú súperovi o dvadsať. Ja som napríklad musel Petruškovi do Varese posielať náčrty taktických obmien faxom. Nepodliehajme velikášstvu, začíname. Tak nás berú aj rozhodcovia, v kľúčových okamihoch skôr ublížia."
# Skutočne sme takí chudobní, malí, bezmocní? Veď Ľubomír Kotleba zastáva významné miesto vo FIBA, Kropilák bol európskym pojmom, nech je akokoľvek, ale Petruška bol na súpiske víťaza NBA...
"Nie chudobní, neschopní a bezmocní, ale neznámi. Všetko významné pochádza z čias Československa a československý basketbal bol pojmom aj zásluhou Kropiláka, Rajniaka, Sedláka. V poslednom federálnom výbere, zhodou okolností som ho spolutrénoval, však v základe hrali už iba Matický a Svitek a aj v Česku bolo dobrých hráčov tiež skromnejšie. Tu aj tam začíname. Rozhodca Chorvátovi kroky neodpíska, lebo si myslí, že Chorvát elementárnu chybu neurobí. U nás často na ňu striehne. Potrebujeme veľa hrať a, prirodzene, vyhrávať. Iba tak sa` dáme na známosť'. A to nejde zo dňa na deň."