iatich rokoch prišli naraz o kontrolu nielen Senátu, ale aj druhej kongresovej komory, Snemovne reprezentantov. Bill Clinton stojí znovu dosť pevne na politickom javisku Ameriky a má pocit, že mu k tomu pomohol viac-menej perfektný prejav k národu vysielaný priamo z jeho Oválnej pracovne Bieleho domu.
Väčšine politikov, bez rozdielu, či kujú svoje postoje v Amerike, alebo dajme tomu aj na Slovensku, nechýba jedna spoločná reč či metóda. Narábanie so sľubmi. Či už splniteľnými, menej splniteľnými, alebo vonkoncom nesplniteľnými - tých býva zvyčajne najviac. Jediným zatiaľ medzinárodne veľmi známym politikom, ktorý sa radšej vzdal zápasu o úrad, než by voličom prisľúbil niečo, čo vie, že splniť nemôže, je Jacques Delors. Mal šancu vážne sa na strane framncúzskych socialistov uchádzať o post prezidenta, ale odstúpil z boja kvôli tomu, ako sám povedal, že by musel voličom klamať... Bill Clinton, pravdaže, neklame. Neklamal ani pred vyše dvoma rokmi, keď sa rozhodol pustiť do zápasu o najvyššie mocenské kreslo najsilnejšieho štátu sveta. Lenže balík sľubov, ktorý predoslal Američanom, sa ukázal ako priveľké sústo. Pravdaže, podarila sa mu veľká vec: znížil deficit štátneho rozpočtu. To sa, pravdaže, hneď nemôže prejaviť na zlepšenom postavení najširších vrstiev, či - aby som použil americký slovník - na zlepšení postavenia americkej strednej vrstvy, čo je sila okolo 110 miliónov ľudí, tvoriacich motor americkej spoločnosti. Práve americká stredná vrstva rozhodla o jeho zvolení za prezidenta. A práve tá istá stredná vrstva sa od neho či konkrétne od Demokratickej strany v novembrových voľbách odvrátila. Okrem iných príčin napr. aj preto, že nesplnil jeden zo zásadných predvolebných sľubov: stvorenia univerzálnej zdravotníckej starostlivosti. V Amerike na rozdiel od iných krajín, povedzme aj Slovenska, sa politik nemôže zahrávať so sľubmi. Ak niečo sľúbil a nesplnil, končí. Bill Clinton má ešte šťastie, že nie je šéfom vlády v takej Veľkej Británii. V parlamentnom systéme by prehra jeho strany znamenala aj jeho odchod z funkcie. Americký prezidentský systém však dáva prezidentovi a šéfovi vlády zároveň ešte jednu šancu: jednu a poslednú. Tú teraz svojím prejavom k národu Bill Clinton zdvihol. Aby znovu získal strednú vrstvu na svoju stranu, siahol do predvolebného programu a vytiahol z neho sľub o znížení daní. Nemohol už znovu sľúbiť, ale tento priveľmi riskantný bod vzhľadom na ešte stále nie dobrý hospodársky pohyb krajiny musel splniť. A tak sa napríklad znižuje daň o päťsto dolárov ročne na každé dieťa do dvanásť rokov pre rodiny s príjmom do 60 000 dolárov. Znižuje sa aj daňový základ o 10 000 dolárov na ročné školné pre rodičov študentov stredných a vysokých škôl s príjmami do 75 000 dolárov ročne. Aby štát takéto bremeno uniesol, musel prezident poriadne ubrať z finančných výdavkov viacerých ministerstiev, navrhnúť privatizáciu viacerých vládnych agentúr a dokonca zrušil niektoré federálne programy.
Bill Clinton teda zabudnutý sľub splnil. Ale, pravdaže, len čiastočne. Rozhodné slovo povie o návrhu Kongres, kde budú mať na základe výsledku volieb od 4. januára rozhodujúcu väčšinu republikáni. Navyše s Clintonovým návrhom nesúhlasia nielen republikáni, ale ani časť jeho vlastných demokratov. Potom neostane prezidentovi už nič iné ako prípadný postup voči nemu predložením iného návrhu vetovať. Preto sa jeho predstúpenie pred Američanov považuje za zásadný pokus získať na svoju stranu strednú vrstvu. Ide teda najmä o začiatok novej predvolebnej kampane do prezidentského zápasu, ktorý sa však odohrá až o dva roky... Lenže dovtedy bude musieť zviesť Bill Clinton ešte oveľa viac zápasov...