Streda, 23. október, 2019 | Meniny má Alojzia

Ako je to s feminizmom na Slovensku? *Otázka, ktorá je pozoruhodná už tým, že si ju nikto nekladie

Namiesto slova feminizmus, ktoré do slovenských hláv preniklo zatiaľ len v podobe nemiestnej nadávky, prípadne ako označenie činnosti niekoľkých frustrovaných žien, ktoré už nevedia, čo by so sebou mali robiť, by sa zišlo slovo iné. Nebudem však vymýšľať

nijaké nové slová, nebudem sa vyhýbať slovu feministka, aj keď riskujem, že ma označia za frustrovanú, prípadne takú, čo sa vydeľuje zo skvelej demokratickej slovenskej spoločnosti tým, že ju - slovenskú demokratickú spoločnosť - už aj tak chudinku dosť zdecimovanú, narúšam tým, že sa z nej vydeľujem ako feministka. Ak mám hovoriť o vydeľovaní sa už aj tak zdecimovanej a Mečiarom sústavne do bezbranného stádočka zaháňanej úbohej slovenskej inteligencie, alebo tej časti ľudí, ktorí sa tak sami nazývajú, alebo - prípadne - časti ľudí, ktorí si hovoria, že sú slušnou demokratickou menšinou, musím sa z tohto stádočka veľmi nahlas a vehementne vydeliť. Odmietam sa identifikovať s kýmkoľvek na negatívnom princípe, to jest na princípe, že sme proti Mečiarovi.

Napokon, ako sa to na Slovensku čoraz jasnejšie ukazuje, takých, čo sú proti Mečiarovi, bude čoraz viac, ich rady budú posilňované tými, ktorých onen večne sa vracajúci politik nejako nahnevá, urazí a ktorí s ním teda už nebudú môcť súhlasiť. Na uvažovanie o svete a na rozširovanie obzoru a najmä na vytváranie - otváranie demokracie na Slovensku je to však - pre mňa - málo. A aj keby nie. Časy komunizmu nám už jednu identifikačnú skúsenosť poskytli. Hŕstka ľudí, ktorí sú všetci za jedno alebo všetci proti jednému - sa rozdelí na jednotlivcov, len čo nepriateľ pominie. Nepriateľ nemusí pominúť. Aj tak nechcem byť časťou čo i len hŕstky. Chcem byť sama sebou.

Áno, je tu latentne prítomná - alebo aj nahlas vyslovovaná výčitka, že máme teraz na Slovensku dosť iných

starostí na to, aby sme sa ešte zaoberali nejakým feminizmom.

Tú výčitku počujem

a dôrazne namietam. Pretože na Slovensku sa musíme zaoberať všetkým, čo sme za najmenej posledných dvadsať rokov zanedbali a zameškali. Ja ako žena sa teda zaoberám tým, čo som za posledných najmenej dvadsať rokov zameškala. V mojom prípade to okrem mnohých iných hektických dobiehaní znamená aj to, že sa môžem, chcem a pre rast seba samej musím zaoberať tým, čomu sa na Slovensku s úškrnom, pejoratívne a nepoučene hovorí feminizmus a pod čím si slovenskí intelektuáli zhodne so slovenskými neintelektuálmi predstavujú len to, že kdesi v Kanade muž nemá právo žene otvoriť dvere, alebo podržať kabát a ona sa potom už nemôže cítiť ako žena. Neviem, ako je to v Kanade, nebola som tam, ale keby som mohla slovenským mužom vyčítať len to, že mi nepodržia dvere alebo kabát, nevyčítala by som im nič. Navyše - a to začína byť prípad v susedných Čechách - aj dvere feminizmu otvárajú muži a referujú svojim nežnejším polovičkám, akýže je to nezmysel, a nech si s tým harašením dajú radšej pokoj.

Tak ako to vlastne je?

Je taká jedna rozprávka - slovenská ľudová - a volá sa Nebojsa. Nebojsa je hrdina, už podľa mena je jasné, že nebojácny, odvážny. Vyhľadával dobrodružstvá a najmä situácie z ktorých, ako píše Dobšinský "druhým ľuďom už pri rozprávke vlasy na hlave vstávali". Keď už doma vyskúšal všetko a ničoho sa nezľakol, vybral sa do sveta, a tak - akože inak - natrafil na zakliaty zámok. V tom zámku ho po tri noci všelijaké príšery strašili a morili, a keď tomu celému prišiel na kĺb, zistil, že v tom zámku je zakliata krásna panna. Nuž a kto Nebojsovi poradil, ako si s príšerami poradiť? Táto krásavica.

Že by náhoda?

Ako áno, ako nie. Sú aj iné rozprávky. Vystupuje v nich zlá macocha, dobrá starenka, zlá striga, statočná dcéra, čo svojich zhavranených bratov odkľaje, mlčanlivá kráska, ktorá slovka nepreriekne, nech jej aj trojo detí zahrdúsia, všetko vydrží, dobrá Popoluška, ktorá za odmenu dostane krásneho princa, jej zlé nevlastné sestry a zlá macocha, zlá striga, čo chce Janíka a Marienku upiecť a zjesť, a napokon, Marienka to je, ktorej skrsne v hlave nejaká myšlienka, takže seba i Janíka zachráni. Práve v tejto rozprávke - o perníkovej chalúpke - vystupuje okrem zlej macochy a zlej strigy aj otec detí. Len je taký akýsi - úbožiak jeden - nevýrazný. Macocha prikáže a on - neprotirečí a odvlečie vlastné dietky do lesa, nech ich tam dravá zver zožerie. A rozprávka pokračuje bez toho, aby mal tento otecko nejaké znamienko - kladné alebo záporné. To zlá macocha ho nahovorila, nuž, čo mal robiť, neborák.

Neviem, čo vyplýva z tohto stručného, neúplného a ideologicky zaťaženého prierezu naším duchovným dedičstvom. Či fakt, že kedysi dávno naozaj existoval matriarchát a ženy mali všetko v rukách, alebo, že to boli práve ženy, ktoré ústnym podaním odovzdávali tieto rozprávky z generácie na generáciu, a tak ako aj dnes - rozdeľované nadvládou mužov a paralyzované žiarlivosťou, že každá stratí toho svojho, vytvárali zlý obraz o svojej sokyni a dobrý o sebe. Neviem. Ale že sme týmto dedičstvom odchovaní, to ťažko poprieť a ešte ťažšie prekonať.

Ako je to však v našej dnešnej - mimorozprávkovej realite?

Keď vyšlo tretie číslo feministického časopisu ASPEKT, číslo zámerne venované feminizmu, aby sme zdôraznili, že nejestvuje jeden feminizmus, ani dva ani tri, ale že na každý problém, o ktorom sa z feministického hľadiska diskutuje, jestvuje veľa feministických náhľadov, - povedal môj kolega: Tak, moja žena mi povedala, že konečne pochopila,

že feminizmus

nie je proti mužom

Je to tak? Spýtal sa ma. A ja - nepripravená a zaskočená úrovňou otázky, ktorú by som už v istom štádiu a na istej úrovni nepredpodkladala, ja som teda - nepripravená odpovedala - áno je to tak: feminizmus nie je proti mužom. Až vtedy som pocítila na dne duše svrbenie, ktoré vždy znamená - "si si istá, že neklameš? Že nehovoríš len tak do vetra"?

Odpoveď neznie - feminizmus nie je proti mužom a odpoveď neznie ani feminizmus je proti mužom.

To, čo sa úzka - zatiaľ veľmi úzka a čoraz užšia skupinka žien okolo Aspektu pokúša robiť je - pardon, ale stáva sa z toho už takmer fráza: scitlivovať vedomie na isté veci.

A preto uvediem niekoľko príkladov, keď moje - do istej miery už scitlivené vedomie reagovalo veľmi bolestivo na isté signály, ktoré sa v spoločnosti vnímajú ako úplná samozrejmosť.

Ľubomír Feldek v jednej svojej básni napísal, že žena má medzi nohami vyrúbanú dieru. Tomáš Janovic si na stránkach denníka SME zaspomínal na staré dobré 60. roky a na jeden vtip, ktorý spočíva v tom, že opitý muž sa vracia z flámu, príde do bytu, vyspí sa so ženou, ktorá tam je v posteli a potom povie, prepáč, musím už ísť, lebo tá moja stará striga ma zabije. A potom zistí, že tá žena, s ktorou sa vyspal, bola jeho vlastná - stará striga.

Denník SME, keď písal o niekoľkonásobnom vrahovi a znásilňovačovi žien Rigovi, dal článku titulok: O. Rigo bol vraj dobrým milovníkom.

Myslím si, že netreba pokračovať, aj keď príkladov by bolo ešte dosť. Zámerne som vybrala len také, ktoré sa spájajú s menami alebo s médiami, od ktorých vyžadujem istú úroveň. Lebo tú na Slovensku nevyžadujem od každého. Ak by sa na stránkach - zatiaľ jediného - feministického časopisu na Slovensku Aspekt objavili podobné - jemne povedané - invektívy na adresu mužov, chápala by som zdesenie a strach z toho, že feminizmus je proti mužom. Nič také sa však nedeje a časopis Aspekt nevznikol na to, aby sa tam uverejňovali invektívy proti mužom.

Bývalý minister obrany Pavol Kanis sa na jednej tlačovke pochválil tým, že na Slovensku máme novú zbraň - húfnicu - a húfnica dostala meno Zuzana. Považujem to - so svojím - možno chorobne precitlivelým vedomím - za urážku všetkých žien. Prečo sa húfnica, aj keď gramatického ženského rodu, ale s evidentne mužsky pripomínajúcim tvarom, nevolá Vladimír? Alebo Adolf? Alebo Josif?

Keď sme v prvom čísle Aspektu uverejnili dve odozvy na príšerné veci, ktoré sa diali a stále dejú v bývalej Juhoslávii a sústredili sme sa pritom na znásilňovanie žien, boli nám vyčítané dve veci. Po prvé, že sme surové. My. Nie tí, čo znásilňujú ženy, ale my - ženy, ktoré o tom píšeme. A po druhé - že sme sa z celej tej vojnovej hrôzy sústredili len na takú vec, ako je znásilňovanie žien. Na moju otázku, prečo už dávno niekto nenapísal niečo aj o tom ostatnom, čo sa v bývalej Juhoslávii deje, som nedostala odpoveď. To čo sa deje okrem znásilňovania, mi nie je ľahostajné, ale môžem si vybrať o čom budem písať. A nebránim nikomu inému písať o tom, čo páli jeho. Píšem o tom, čo je pre mňa bolestivejšie, čo viac cítim na koži. Zabíjajú deti, vraždia starých ľudí, znásilňujú a zabíjajú ženy. Áno, aj mužov. Muži mužov. Možno aj ženy mužov. Možno - určite - ženy vraždia deti - násilne a nechcene počaté . Neviem o tom všetko. Viem však, že na začiatku vojny sa ženy v celej Juhoslávii svorne spojili proti vojne.

Pri ďalšej debate za stolom a pri víne sa ma jeden kamarát spýtal:

počujte, ženy,

ale hádam sa len

nespojíte s Mečiarom,

zato, že má v parlamente najviac žien? A ja som sa ho namiesto odpovede s hrôzou spýtala: A to ma tak málo poznáš?

Prečo by som sa ja alebo ktorákoľvek rozmýšľajúca žena mala spájať alebo identifikovať so ženami v parlamente? Zato že sú to ženy? A čo tam robia? Robia tam to, čo vidia na očiach svojim straníckym šéfom. Robia kariéru, akú sa naučili robiť počas komunistického režimu - niekedy cez mŕtvoly. Poväčšine sú nekompetentné. Česť výnimkám. Čo robia slovenské ženy v slovenskej politike? Tlačové tajomníčky, hovorkyne, sekretárky, prípadne riaditeľky sekretariátov. Prečo na mítingoch HZDS práve ženy doslova orgaziasticky skandujú Vlado, Vlado, keď vidia svojho milovaného? Prečo by som sa s nimi mala stotožniť na základe biologických daností? Akú politiku robia poslankyne v slovenskom parlamente? Do akej miery vykonávajú nezmyselnú a zlú politiku, a do akej miery držia mužov v opratách? Neviem, iba tuším, že do veľkej. Čuduj sa však svete - naši Nebojsovia sa ich neboja. Boja sa feminizmu. No jo, povedala Lída Rakušanová. Bodaj by sa nebáli. Vy sa im vymykáte spod kontroly!

Je feminizmus na Slovensku proti mužom? Neviem, podľa niektorých reakcií niektorých mužov to vyzerá tak, že je. Ale prečo, na to sa necítim povolaná odpovedať. Môžem sa len pýtať: Prečo sa muži - niektorí - cítia feminizmom ohrození? A čo z toho pre mňa vyplýva? Podriadim sa ich strachu, alebo...

Dalo by sa dlho a veľa hovoriť o problematizovaní si vlastných životov - životov mužov i životov žien. Dalo by sa dlho a veľa hovoriť o ohrození vlastného duševného pokoja tým, že si uvedomíme problémy, ktoré si skrývam sama pred sebou - sám pred sebou - a - pochopiteľne - pred inými. Feminizmus nikoho nenúti, aby si tieto problémy odkrýval. Len dáva tú možnosť. Dáva nástroje. Prostredníctvom psychoanalýzy, ktorá v dielach svojich autoriek, v konflikte k divánovým praktikám Freuda (povedané veľmi zjednodušene), odkrýva veci zakryté a prekryté. V pedagogike, v teológii, vo filozofii, v literárnej vede, vo všetkom, lebo na všetko sa možno pozrieť aj očami ženy a nielen očami muža, a to muža - neutrála, alebo ženy, naučenej a podriadenej očiam muža, ženy paralyzovanej strachom z toho, že sa mu - mužovi - znepáči.

Áno, ak muži budú veľmi chcieť, bude feminizmus proti nim, ale len a len ich zásluhou. Ak sa ho - feminizmu - ženy budú chcieť báť, iste budú mať prečo a nijaká feministka im to nebude vyčítať. Feministka - feministky len budú smutné z toho, že svet je chudobnejší o jeden úprimný ženský pohľad, o jednu možnosť sebareflexie, ktorá by mohla sebareflexiu ľudského rodu, skladajúcu sa z reflexie mužov a žien, urobiť bohatšou. Nič viac, ale ani nič menej.

Lebo feminizmus sa pýta mňa a každej ženy: Kto si?

Vieš, kto si?

Chceš to vedieť? Chceš byť sama sebou alebo chceš byť niečou sokyňou? Chceš si nájsť svoje Ja alebo sa chceš podobať na Ja milenky muža, o ktorého máš záujem? Chceš sa omladzovať, aby si nebola ohrozovaná mladšími? Alebo chceš zmysluplne starnúť? Čo chceš, A čo nechceš? Feminizmus nikomu neberie možnosť starať sa o chorých, starých, trpiacich bez nároku na uznanie, vychovávať deti, variť, upratovať. Len sa pýta: Chceš byť v tom úplne a celkom sama? Bez nároku na uvedomenie si, že za týmito činnosťami je istý - nemalý - výdaj energie? Feminizmus sa pýta: Chceš byť múzou? Chceš byť ticho existujúcou bytosťou, ktorá vypĺňa priestor ako fototapety, alebo ako hudba, plynúca z magnetofónu? Alebo chceš byť partnerkou? A čo muži? Kým chcú byť oni? A koho chcú mať v žene?

Dialóg. Kľúčové slovo. Dialóg ako porozumenie, alebo - neporozumenie. A frustrácia z neho - z nemožnosti porozumenia - sa lieči: na futbalových štadiónoch, pri pive, alebo - na opačnom póle - pri pavlačových klebietkach, pri sťažovaní si na toho svojho.

Helene Cixous v Smiechu medúzy píše: "Každá žena pozná ten mučivý pocit, keď sa odhodlá prehovoriť. Srdce sa jej rozbúši, chvíľami úplne stráca slová, stráca pôdu pod nohami a slová jej vypadávajú (z pamäti) - až natoľko opovážlivá musí byť a až takú odvahu si hovorenie vyžaduje od ženy, až také obrovské to je, keď sa žena odhodlá prekročiť tú hranicu mlčania, keď prehovorí - keď čo i len otvorí ústa - verejne. Je to obrovský čin. A žena pritom musí prekonať dvojitú bariéru, pretože, aj keď sa odhodlá, jej slová takmer vždy narazia na hluchotu mužského ucha, ucha, ktoré je navyknuté počúvať len jazyk, ktorý hovorí v mužskom rode, v maskulíne." Potiaľ Cixous. Myslím, že nemusím zdôrazňovať, že Cixous nehovorí v Smiechu medúzy o ženách ochotných rozprávať vždy a všade tak, ako treba a ako sa to vyžaduje podľa dobrého tónu, prípadne tak, aby milo exhibicionisticky a koketne provokovali. Cixous hovorí o ženách, ktoré sa len učia poznávať seba ako tie, čo sú iné, učia sa formulovať a odhodlávajú sa hovoriť. Učia sa vidieť svet svojimi - ženskými očami.

A tak - päť rokov po.

Ako sme na tom? Začínajú sa - sporadicky, pomaličky, nenápadne objavovať ženy, ktoré sa to chcú učiť. Chcem medzi ne patriť a dúfam, že medzi ne patrím. Nesie to so sebou riziko vyčlenenia z húfu žien, ktoré hovoria tak, ako sa patrí v dobrej spoločnosti. Nesie to so sebou riziko, že sa budem občas zajakať a poskytovať dobrý materiál na mizogýnne vtipy britkým slovenským humoristom. Nesie to so sebou riziko, že mi povedia, že sa oddeľujem, a teda - že budem/som outsiderkou. Nesie to so sebou riziko, že sa o sebe dozviem to, čo by som možno radšej nevedela. Nesie to so sebou výhodu, že nebudem musieť módne omieľať frázu o živote v pravde, ale skúsim ju žiť. Päť rokov po...

Za päť rokov sa teda pre mňa v tomto smere zmenilo len to, že mi viac vecí bije do očí, že ma viac vecí uráža a rozčuľuje. Niekedy aj bolí.

Ale, ako povedala Slavenka Drakulič, päť rokov je príliš krátka doba. Aj desať rokov je krátka doba. Neviem, koľko rokov treba. Neviem, koľko rokov treba pre posttotalitný svet, koľko pre Slovensko špeciálne a koľko pre mňa osobne. Prešli časy päťročníc a prešli aj časy bilancovania. Feminizmus ako úžasne inšpiratívne otváranie dverí nechcem hodnotiť, bilancovať, ani plánovať. Chcem sa ním nechať naďalej inšpirovať.

(krátené - plné znenie vyjde v budúcom čísle Aspektu)

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky
  2. V prvom roku fixný výnos až do 8,5 % ročne
  3. Eva Kováčová: Motivácia vzdelávať sa je spojená s nádejou
  4. Unikát medzi značkami. CUPRA
  5. Komerčné priestory v Jarabinkách: Istí zákazníci = isté tržby
  6. Zabudni na prvoplánové kostýmy. Tu sa budeš skutočne báť
  7. Rehabilitačná lekárka radí: Aj sedieť treba vedieť.
  8. Ako jazdí VW T-Roc s výkonom 300 koní?
  9. Pitný režim je dôležitý. Čo robiť, ak nám čistá voda nechutí?
  10. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov
  1. Eva Kováčová: Motivácia vzdelávať sa je spojená s nádejou
  2. Grafickí dizajnéri ukázali, ako možno zmeniť charakter miesta
  3. Komerčné priestory v Jarabinkách: Istí zákazníci = isté tržby
  4. Zabudni na prvoplánové kostýmy. Tu sa budeš skutočne báť
  5. Rehabilitačná lekárka radí: Aj sedieť treba vedieť.
  6. Zdravotné stoličky Adaptic sú v predaji tiež na Slovensku
  7. IT je dokonalá ukážka slovenskej kreativity. Tretia časť
  8. Ako jazdí VW T-Roc s výkonom 300 koní?
  9. V prvom roku fixný výnos až do 8,5 % ročne
  10. Pitný režim je dôležitý. Čo robiť, ak nám čistá voda nechutí?
  1. IBA DNES: Získajte plný prístup na SME.sk na 30 dní zadarmo 18 265
  2. Bývať v novom sa dá aj bez hypotéky (a založenia nehnuteľnosti) 13 317
  3. Karibik: Dokonalý oddych v špičkových hoteloch 10 036
  4. Doplňte si knižnicu o svetovú klasiku už od 99 centov 9 300
  5. Výskumný park v Rakúsku zistil, ako sa býva najzdravšie 8 422
  6. Prečo Lukáš chodí po tridsiatke ešte stále na strednú školu 6 106
  7. Vysokoškoláci zarobia už o 587 eur viac ako stredoškoláci 4 671
  8. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 4 606
  9. 5 rád Ľudmily Kolesárovej, ako napísať projekt a získať grant 4 604
  10. Týmto trikom sa dajú v aute umiestniť tri autosedačky 4 525