Zajtra začne americký prezident písať históriu posledných dvoch rokov svojho štvorročného úradovania. Predstúpi pred Američanov a pokúsi sa im vysvetliť, ako mieni robiť politiku zoči-voči absolútne zmeneným pomerom. Od štvrtého januára bude mať totiž Bill Clinton proti sebe Kongres, presnejšie republikánsku väčšinu zákonodarného zboru. Ak sa mu dosiaľ ako tak darilo vychádzať s kongresmanmi, tak len vďaka ich stranícko-demokratickej presile. Novembrovými voľbami sa však v Amerike prihodilo niečo, čo sa od druhej svetovej vojny stalo len raz. Republikáni totálne porazili demokratov nielen v Senáte, ale zároveň, či najmä v Snemovni reprezentantov, teda v druhej komore Kongresu, kde sa podarilo demokratom vyše štyridsať rokov veľmi dobre hniezdiť. Navyše v päťdesiatich štátoch únie je po voľbách rovných tridsať guvernérskych postov v rukách republikánov. Nie náhodou dostal tento historický prepad demokratov a zároveň historický úspech republikánov nálepku: Revolúcia. Bill Clinton sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Ako prezident pochádzajúci z Demokratickej strany má proti sebe zákonodarný zbor s absolútnou republikánskou väčšinou. Nuž, situácia naozaj mimoriadne ťažká.
Jej zložitosť komplikuje viacero faktov. Rozhodujúce posty či už v Senáte, alebo v Snemovni reprezentantov prechádzajú do rúk vyslovene pravicovo a v niektorých prípadoch až ultrapravicovo orientovaných republikánov. Z troch mien, ktoré prezidentovi spôsobujú bolenie hlavy, je len jeden viac-menej diplomaticky ochotný s prezidentom efektívne spolupracovať. Ide o 71- ročného Boba Doleho, ktorý sa po víťazstve republikánov stáva zo šéfa republikánskej senátnej menšiny už vodcom väčšiny. Lenže je tu vyslovene nepoddajný muž, 51-ročný Newt Gingrich, donedávna druhý muž republikánov v Kongrese, no už predbežne potvrdený na post speakera (v tomto prípade predsedu) Snemovne reprezentantov. Politik, ktorý pätnásť rokov zasvätil jedinej myšlienke: poraziť demokratov v oboch komorách Kongresu. Ale nielen akosi zo špásu, ale s absolútne jasným zámerom: porážkou demokratov poraziť v Amerike konečne liberalizmus. Americký liberalizmus na rozdiel od európskeho zaváňa socializujúcimi prístupmi, pozn. autora. Do tretice je tu ďalší, a to je už ozajstný ultrakonzervatívec a ultrapravičiar, skoro 75-ročný Jesse Helms, ktorý preberá post šéfa mimoriadne vplyvného zahraničného výboru Senátu. Z týchto troch mužov, ktorý v nasledujúcich rokoch budú skutočne mať čo povedať do tvorby americkej politiky, je efektívne pripravený spolupracovať prakticky len Bob Dole, ktorý, ak chce o dva roky sám bojovať o prezidentské kreslo, nemôže už len z taktických dôvodov zatracovať súčasného prezidenta pod čiernu zem. Nedá sa presne predvídať, ako vývoj na americkej politickej scéne dopadne. V posledných dňoch sa Bill Clinton vyhýbal Washingtonu a dal prednosť cestám do zahraničia, či po Amerike, pričom časť zlomyseľných novinárov písala, že v krajine už vykonávajú prezidentskú funkciu iní politici: vnútornú politiku vraj prebral do správy Newt Gingrich a zahraničie si vzal zatiaľ na starosť Bob Dole, zo Senátu vhodne podopieraný Jesse Helmsom.
Bill Clinton musí zajtra predovšetkým Američanov presvedčiť, že napriek historickej prehre demokratov v kongresových voľbách, ostáva aktívnym prezidentom. Prezidentský systém vlády neodoberá výkonnú moc šéfovi kabinetu, v tomto prípade prezidentovi, čo sa na rozdiel od parlamentného systému priamo vyžaduje. Navyše nikde nie je napísané, že o dva roky Bill Clinton, ak sa bude znovu uchádzať o najvyšší úrad, prehrá. Môže sa zopakovať situácia z obdobia tesne po vojne. Demokratický prezident Harry Truman bol v roku 1946 šokovaný z prehry svojich demokratov v oboch komorách Kongresu, ale o dva roky na to vyhral znovu prezidentské voľby napriek tomu, že Kongres ovládali republikáni. Takisto ešte nikde nie je napísané, že ťažká porážka demokratov v tohoročných kongresových voľbách znamená aj prehru amerického liberalizmu ako celku. Všetko ostáva otvorené... Jedno je však zatiaľ isté: politicky sa prezident Bill Clinton presúva zľava viac do centra. Môže sa stať, že sa v nasledujúcich mesiacioch posunie zo stredu doprava. A ak prijme aspoň sčasti tvrdú hru o budúce smerovanie Ameriky, potom sa o dva roky nebude musieť z Bieleho domu odsťahovať. O všetkom sa viac Američania budú môcť dozvedieť už v jeho zajtrajšom, možno historickom prejave...
