Moskovské ozveny prvých bojov v Čečensku ukazujú, že prezident si svojím príklonom k silovému riešeniu na severnom Kaukaze vyrobil doma viac odporcov, než na koľko mu v súčasnom období stačia sily. Zápas v kľukatých koridoroch ruskej štátnej moci sa tak dostal do fázy, ktorá už môže byť mimo kontroly pána Kremľu.
Vpochodovanie ruských vojsk do Čečenska vyvolalo novú kryštalizáciu na moskovskej vnútropolitickej scéne. Otrasy pritom zatiaľ najviac postihli tábor demokratických síl. Najvýraznejší predstavitelia parlamentnej frakcie Voľba Ruska, zoskupenia, ktoré bolo kedysi považované za "prezidentskú stranu", sa od silového riešenia čečenskej krízy dištancovali a súčasne avizovali svoj definitívny rozchod s Borisom Jeľcinom. Chtiac či nechtiac tak postavili pred voľbu tých svojich doterajších druhov, ktorí sú pre svoje priame napojenie na výkonnú moc povinní zachovávať voči prezidentovi lojalitu. "Demokracia neznamená bezvládie a separatizmus, ale jednotu štátu a z ústavy vyplývajúci poriadok," vyhlásil šéf ruskej diplomacie Andrej Kozyrev, keď oznámil svoje vystúpenie z frakcie Voľba Ruska. Jegor Gajdar a Sergej Jušenkov z vedenia Voľby Ruska pritom ani slovkom nespochybňovali jednotu štátu a ústavný poriadok a nenapadlo im ani obhajovať bezvládie a separatizmus, len si dovolili vysloviť svoj názor, podľa ktorého v Čečensku ešte neboli vyčerpané všetky možnosti na mierové riešenie. Gajdar s Jušenkovom sú ďaleko od toho, aby idealizovali diktátorský režim Džochara Dudajeva. Odmietajú však predstavu, že demokraciu možno do Čečenska priviezť na tankoch. V momente, keď Boris Jeľcin prestal načúvať ich hlasom, už aj to stačilo na konfrontáciu...
Táto konfrontácia do ruskej politiky priniesla úplne nový prvok. Prvý raz od rozpadu Sovietskeho zväzu totiž protiprezidentskú opozíciu tvoria naraz demokrati, nacionalisti i komunisti. Každý z týchto blokov má síce pre svoj odmietavý postoj k invázii do Čečenska svoje vlastné dôvody, nič to však nemení na fakte, že Jeľcin sa ocitol na jednej lodi s veľmi zúženou posádkou, ktorej osud závisí od úspechu či neúspechu čečenskej operácie. Prezident sa pritom nemôže absolútne spoľahnúť ani na výkonnú moc, lebo v každom zo silových rezortov je v súvislosti s kaukazskou krízou zreteľná línia lomu. Táto Jeľcinova neistota necháva naďalej otvorenú cestu na cúvnutie. Prezident sa ešte stále môže schovať za svoj nos, ktorého operácia ho práve v najhorúcejších chvíľach vyradila z aktívneho politického života. V tom prípade však zo svojho zužujúceho sa tímu najbližších spolupracovníkov bude musieť niekoho obetovať, aby ho hodil kritikom invázie ako vinníka.
Času na zabrzdenie vývoja, ktorý vedie k novej kaukazskej vojne a následnému politickému zemetraseniu v celom Rusku, je však čoraz menej. Keď sa z Čečenska začnú po desiatkach a po stovkách vracať cínové truhly zahalené v ruskej trikolóre, už bude neskoro uvažovať o tom, že začiatkom decembra 1994 väčšina Rusov nepovažovala za svoj životný problém, či sa Čečensko bude hrať na svoju nezávislosť ešte mesiac alebo rok...
Autor: IVAN DRÁBEK
