Už to začína byť nočná mora - tieto nešťastné listy. Také tri dni pred uzávierkou sa začínam v noci strhávať zo sna a cez deň sa na nič neviem sústrediť, furt len premýšľam, čo vám zase budem písať... a furt nič. Opäť si raz sadám s úplne prázdnou hlavou k počítaču a vôbec netuším, ako to dopadne.
Ako obyčajne, pomôžem si novinkami a pikantériami z kanadského života. Začína sa schyľovať ku quebeckej separácii - predsedovi hlavnej separatistickej strany (Parti Quebecoise) minulý týždeň amputovali nohu. Niekde treba začať... Ale bez srandy - práve jeho totiž zasiahla veľmi zaujímavá choroba - mäsožravý vírus. Noviny sa išli potrhať už keď to postihlo úplne obyčajných ľudí. Asi si viete predstaviť, čo stvárajú, keď sa choroba vrhla na takú celebritu... Televízor som sa ani neodvážil zapnúť, lebo aj z kanála, na ktorom obyčajne hlásia iba počasie, by sa na mňa určite vrhla dáka mäsožravá potvora. Hrozné, tieto všelijaké vírusy... Človek aby vôbec nevychádzal z domu.
V Kanade vlastne z domu ani vychádzať nemusíte (ak nechcete), čo napríklad mne hrozne vyhovuje. Pomaly sa tomuto trendu prispôsobuje úplne všetko. Moja banka mi ponúkla servis, vďaka ktorému do nej už nemusím chodiť - akékoľvek finančné transakcie robím z domu - po telefóne (je to už posadnutosť, ale nedá mi nezdôrazniť, že funguje). Slovenských súkromných podnikateľov asi trafí šľak, keď im poviem, že si po telefóne môžem vybaviť pôžičku, úver, uskutočniť akýkoľvek prevod - vrátane zahraničného - a to všetko bez toho, aby som hovoril so živým človekom. Keď treba niečo niekam zaniesť, je tu asi päťsto miestnych kuriérov, letenky si zablokujem cez počítač a prinesú mi ich domov, akurát po bajgle si musím chodiť sám. Bajgle sú také žemle s dierou v prostriedku a našťastie, najlepšie pečú u Gryffa, čo je hneď vedľa školy, do ktorej každé ráno vozím moju dcéru, takže to môžem výhodne spojiť. Ešte aj volebný míting vám tu urobia doma - keď boli toť nedávno komunálne voľby, všetci kandidáti prišli k nám domov, predstavili sa a agitovali. Nepomohlo. Bol som počas volieb v Bratislave.
Keď sa to takto bude vyvíjať ďalej, pomaly zabudnem šoférovať. Vôbec, šoférovanie v Kanade má niektoré zaujímavé prvky. Veľmi dôležité je dívať sa do auta, vedieť, kto šoféruje. Týka sa to najmä obrovských amerických dvanás-štrnásťvalcových kombi krížnikov, pretože ich veľmi často šoférujú penzisti. V prípade, že zočíte takúto kombináciu, odporúča sa zachovať podobne, ako keď idú hasiči - spomaliť, zabočiť ku krajnici a nechať prejsť. Milým dôchodcom sa v tejto ultrademokraticko-tolerantnej Kanade nik neopováži uprieť právo na jazdenie, nech sú v akomkoľvek psychickom či fyzickom stave. Samozrejme, sú penzisti, ktorí sú fyzicky i duševne úplne v poriadku a jazdia si. Ale je strašne veľa penzistov, ktorí si myslia, že stopka je akési zariadenie na meranie rýchlosti vetra a prednosť v jazde je určovaná vekom. V obchode som na vlastné oči videl úplne roztrasenú starenku, ktorá chodila pomocou oporného zariadenia na kolieskach. Nakúpila, odkolieskovala sa k autu, nasadla, zaradila jednotku, vrazila do steny, pred ktorou parkovala, zaradila spiatočku, vrazila do auta, ktoré nič netušiac prechádzalo po ceste za ňou, pri pokuse vycúvať oškrela obe susedné autá a po tom všetkom veľmi pokojne odišla. Momentálne sa s tým nedá vôbec nič robiť, lebo vážnym priestupkom je dokonca aj to, keď starčeka nazvete starčekom. Zle. Už aj slávny Hemingwayov román sa chystá vyjsť v politicky korektnej verzii pod názvom Aktívna osoba v dôchodkovom veku a more. (Snehulienka a sedem trpaslíkov sa teraz volá Snehulienka a sedem vertikálne postihnutých bytostí.) Neviem, kam to všetko smeruje, ale zdá sa mi, že Kanada sa takýmto spôsobom chce zbaviť všetkých neschopných ("osoba s nižšou úrovňou životnej náplne"), zločincov ("sociálne ťažko zaraditeľný"), maniakov ("sexuálne nejasne štrukturovaný") a hlupákov ("intelektovo ohrozený"). Ale je to určite lepšie, ako dať ich do vlády...