sti nevedeli vynachváliť, celkom pokojne a spokojne predal, len aby utužil protihitlerovskú koalíciu, odmietajúc pritom myslieť na skutočnosť, že Stalinov komunizmus je čosi ešte obludnejšie ako Hitlerov fašizmus. Alebo že sú si prinajmenej rovní. Presvedčil som sa o tom znova pri sledovaní anglického seriálu (na ČT 2) o obludnosti Stalinovej osobnosti. Škoda, mali by sme tento seriál vidieť - a znova a znova, aby sme pochopili záludnosť tejto najbrutálnejšej osobnosti dejín - schopnosť populisticky si získať masy (milióny šaleli na pohrebe tohto najväčšieho masového vraha v dejinách) a aby sme pochopili, kam sa dokáže dostať človek trpiaci paranojou (na tejto diagnóze sa ex post zhodli viacerí lekári, pričom ruský lekár, ktorý ju vyslovil už v dvadsiatych rokoch, a nahlas, na to doplatil životom - otrávili ho).
Európa teda stojí pred delením. Rusko sa možno drží Jalty aj Malty a slovami Jeľcina aj Kozyreva nechce dopustiť, aby stredoeurópske postkomunistické krajiny vstúpili do NATO. Pravdaže, v Rusku sú pri moci komunisti, a aj keď sa tvária ináč, myslenie zostáva. Ešte neplatí, že každý štát je suverénny a môže sa rozhodnúť ako chce; ešte vždy jestvuje pomyselná Varšavská zmluva, ešte vždy chce ktosi udržať RVHP ako jej najsilnejší nástroj... Ešte vždy chce ktosi povedať: len sa pechorte, napokon - ako za posledné desaťročia vždy - rozhodnem ja.
Možno by to všetko bolo irelevantné, keby sa v ústrety tejto ruskej imperialistickej politike nerútili aj poniektorí naši politici, najmä zoči-voči skutočnosti, že so svojím chápaním politiky, demokracie, spolupráce, so svojím chápaním vzťahov medzi krajinami a politickej kultúry nie sú na Západe práve obľúbení; krajiny s takýmito uzurpátorskými vodcami nemajú veľké vyhliadky na spoluprácu s krajinami, kde demokracia je už samozrejmosť. Východiskom takýchto politikov je orientácia práve na Rusko, ktoré privíta každého, kto sa mu schúli do náručia, hoci to bude objatie studené a chudobné. V rukách politikov je to najprv karta na mávanie, ale neskôr to môže byť naozaj východisko, smer z presvedčenia, najmä s tajnou myšlienkou (v úzadí mozgu) na tanky, ktoré tu už raz boli, aby podporili istý politický systém.
Nie sme od tejto hrozby tak ďaleko, aby sme si mohli dovoliť zahrávať sa s ňou, aby sme svojim politikom mohli dovoliť použiť ju.
Politikom, na rozdiel od národa, by totiž bolo aj v takejto situácii dobre; národu sotva.
