1983), Náprstok (Smena, 1985), Dúšky - zbierka básní (Slovenský spisovateľ, 1990), Milosrdný čas (Slovenský spisovateľ, 1992), Kufor na sny (Slovenský spisovateľ, 1993). Pre deti vydal: Najstarší zo všetkých vrabcov (Mladé letá, 1976), Pištáčik (Mladé letá, 1980), Pravdivý príbeh o Pačovi (Mladé letá, 1980), Babka na rebríku (Mladé letá, 1987), Dvere do kľúčovej dierky (Mladé letá, 1987) a iné. Filmové scenáre: Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ (oba s D. Hanákom), Sojky v hlave, Vlakári. Píše aj rozhlasové hry a televízne scenáre. Nedávno vyšla Dušanovi Dušekovi v Slovenskom spisovateli druhá zbierka básní s názvom Príbeh bez príbehu.
# Titul vašej najnovšej básnickej zbierky Príbeh bez príbehu naznačuje, že tieto básne, na rozdiel od vašej prózy, nebudú až také rozprávačské. Znamená to, že v nich reagujete na svoju predchádzajúcu tvorbu?
"Príbeh v týchto básničkách nie je veľmi viditeľný, chvíľami sa celkom stráca, ako keď zo zvuku počuť len slabnúcu ozvenu. Napriek tomu dúfam, že sa tam dá ľahko nájsť - poskladaný zo sklíčok zamyslení, nálad, dotykov. Je to skôr príbeh pocitu ako príbeh akcie, alebo deja. A pri všetkej pokore: hádam aj príbeh duše. O to sa usilujem v každej knižke."
# Jednotlivé sklíčka sú opäť postavené na poetických obrazoch, ktoré poznáme z vašich poviedok, no celkový dojem ako keby občas zabiehal až k hranici banality. Nie je toto balansovanie riskantné?
"Slovo banálny prijímam vo význame obyčajný. Tieto básničky naozaj nehovoria o ničom objavnom alebo úžasnom. Naopak, vychádzajú z toho najvšednejšieho, čo sa motá okolo človeka, alebo okolo čoho sa môže motať človek. Sú to vzájomné odrazy: sveta vo mne a mňa vo svete. Neviem, nakoľko je to vyvážené šťastím pri písaní, ale tieto texty, na rozdiel od prózy, sú textami okamihov, kde je pre mňa rozhodujúca iskra nečakanej chvíle. Nepracujem na nich ďalej ako na poviedkach, nepokúšam sa ich epicky rozvíjať, sú viac-menej autentickým záznamom."
# Nie je však nakoniec tento okamih predsa len prostriedkom, ktorý rozvíjate v próze?
"Asi áno, ale pri próze treba nájsť aj epickú nitku a všetky okamihy na ňu navliecť ako korálky, kým v týchto básničkách je z tej epiky iba tenká linka reflexie."
# Napriek tomu z nej občas presvitne úzkosť pred vonkajším svetom - pred jeho nadmernou agresivitou...
"Nazdávam sa, že celá literatúra je prostriedkom na ľudskú komunikáciu - a tam, kde sa preruší, kde nie je rozhovor, začína nešťastie. Od nekomunikácie sa veľmi ľahko prechádza do ďalších fáz - až po agresivitu, násilie a utrpenie. Verím, že každý normálny človek odmieta násilie. Aj preto ma znepokojuje, že sa u nás vytráca a hasne možnosť dohovoru - slušná a jasná reč. Práve na to striehne diabol. Práve preto som do jednej básničky vpustil svojho anjela strážneho. Problémy budú vždy, no vrúcne si želám, aby sa o nich nikdy neprestalo zodpovedne hovoriť. Nesmieme dopustiť ani prvé stupienky procesu, ktorý vedie k násiliu. Tam niekde má šancu aj literatúra: fúkať do pahreby komunikácie a vyžadovať používanie ľudského rozumu."
# Ste členom slovenského PEN klubu. Na poslednom kongrese medzinárodného PEN klubu v Prahe sa, okrem iného, diskutovalo o vzťahu spisovateľa a štátnej moci. Mal by byť podľa vás spisovateľ apolitický?
"Spisovateľ by mal byť apolitický v zmysle zdržiavania sa straníckosti, ale nemôže byť apolitický, čo sa týka jeho svedomia a základných princípov ľudského života. Ak pociťuje potrebu, má mať možnosť vstupovať do politiky, no myslím si, že dobrá knižka má väčšiu možnosť - hoci tichšie - ale predsa len oslovovať a hádam aj nasmerovať ľudí k pozitívnemu vnímaniu sveta."
# Do motta knižky ste si dali motto básnika Ivana Laučíka: Nech sú spolu trávy a vietor! Je to vyznanie k tomuto básnikovi, Osamelým bežcom, alebo...
"Predovšetkým sa mi táto veta zdá naozaj krásna. A ešte aj krásne erotická. A potom: presne vystihuje zámery a túžby tejto knižky. Keď sú spolu trávy a vietor, je to obraz prírodnej harmónie - a o nič iné nejde ani v týchto básničkách. Aj keď nás niečo zabolí, vždy môžme byť spolu, komunikovať, či ako vraví Dominik Tatarka, obcovať, vždy môžme byť trávou vo vetre alebo vetrom v tráve."
# Máte blízko k výtvarnému umeniu a filmu, teda k vizuálnemu prejavu. Vaše písanie sa snaží prekročiť limity textu a stať sa komunikatívnejším. Je tá vizuálnosť naozaj taká naliehavá?
"Možno to vyplýva z mojej scenáristickej roboty. Niečo sa naozaj lepšie vyjadruje obrazom, či už namaľovaným alebo obrazom vo filme a televízii. Žiaľbohu, maľovať neviem - a aj preto píšem scenáre, aby som sa aspoň takto dotýkal výtvarného umenia, ktoré mám naozaj rád. Som dosť hluchý na hudbu, ale na obrazy nie - tie počujem celkom dobre. A tak sa niekedy pokúšam písať príbehy obrazov - maľujem ich písaním."
Autor: Ľudo Petránsky Ml.
