stickej sociálnej spravodlivosti. Dnes však znova väčšina ľudí verí podobným populistickým demagógiám. Spomínajúc na to, "ako bolo dobre" - čiže pohodlne, v klietke bez rozmýšľania a zodpovednosti a zabúdajúc na cenu, ktorú za to spoločnosť platila.
ZÁKLADNÉ PRINCÍPY
PRÁVNEHO ŠTÁTU
Spoločnosť, kde by mal každý rovnaký majetok, nie je možné uskutočniť pre prirodzenú rôznosť ľudskej osobnosti a individuality. Spravodlivosť spočíva v tom, že každý bez rozdielu má mať rovnaké možnosti, práva i povinnosti. Sociálna spravodlivosť normálneho štátu sa realizuje tým, že štát umožní bezpečnosť, právnu ochranu, zdravotnú starostlivosť a vzdelanie i tým, ktorí by si to z vlastného zárobku nemohli dovoliť. To je financované z daní, pričom platí zásada, že čím sú väčšie príjmy, tým sú vyššie dane (tým by mali byť aj daňové a colné úrady dôslednejšie). Spravodlivé je, aby boli možné rôzne druhy vlastníctva vo vzájomnej konkurencii, a aby každý dostal zaplatené podľa kvality, množstva a náročnosti práce. Tak sa vytvára prirodzené prostredie napomáhajúce cez osobnú iniciatívu a zodpovednosť všeobecný rozvoj i rast životnej úrovne. To sú základné princípy demokratického právneho štátu s trhovou ekonomikou, ktoré - nie náhodou - v podstate súhlasia i so sociálnou náukou cirkvi. V politike rovnako ako v hospodárstve konkurencia rovnoprávnych subjektov je tým najlepším prostriedkom na povzbudenie pozitívnych a potláčanie negatívnych tendencií i hľadanie najlepších riešení. Miera, nakoľko demokracia slúži všeobecnému dobru, je závislá od kultúrnej, duchovnej a morálnej úrovne spoločnosti. Preto je užitočné čo najviac podporovať školstvo a kultúrne i cirkevné inštitúcie. (Minimálne preto, že prevencia je lacnejšia ako liečenie následkov kriminality, narkománie, rozvodov a pod.). Nedokonalí ľudia však nikdy nemôžu vybudovať absolútne dokonalú spoločnosť. Môžu však voliť medzi rôznymi spôsobmi spoločenských vzťahov a nadobúdania i rozdeľovania majetku.
DÔVERA K FALOŠNÝM
PROROKOM
Ak politicky a ekonomicky vedúca vrstva príliš nedbá na spravodlivosť a dobročinnú lásku voči najslabším, ľud sa stáva náchylnejším veriť vo falošných prorokov. Nedostatky spoločnosti sa proti prirodzeným spôsobom snažia liečiť totalitné ideológie sľubujúce istej časti davu (robotnícka trieda, rasa, štát, národ) raj na zemi. Vychádzajú z mechanickej predstavy materialistického determinizmu, keď tvrdia, že po zlikvidovaní nepriateľa a nastolení štátom, stranou, či vodcom dirigovanej zmeny v spoločensko-politických alebo vlastníckych vzťahoch začne všetko dobre fungovať. Ich neoddeliteľnou súčasťou jej účelová morálka, podľa ktorej je dobré to, čo prospieva tomuto cieľu, vrátane "znárodnenia" a potláčania základných ľudských práv. Zákonitým dôsledkom tejto falošnej spravodlivosti je pokles osobnej iniciatívy a zodpovednosti, bezprávie, korupcia a všeobecný hospodársky, morálny i kultúrny úpadok. Socializmus akéhokoľvek druhu - od komunistického cez nacionálny až po moderne demokratický - síce odkrojí pospolitému ľudu väčší kus zo spoločného, ale zároveň spôsobí, že spoločný produkt je oveľa menší. Je lepšie mať štvrtinu z desaťkilového chleba (kapitalizmus) alebo polovicu z jednokilového (socializmus)?
NARKOMAFIA,
NOMENKLATÚRA
A BANÁNOVÉ REPUBLIKY
Existuje v súčasnosti ešte jeden aktuálny druh politicko-ekonomických vzťahov. Začína sa vtedy, keď v krajine, kde platia základné demokratické zákony, sa väčšina politickej či ekonomickej moci skoncentruje v rukách malej skupiny ľudí, ktorí majetok získali nespravodlivým spôsobom, napr. korupciou. Tí získajú mocenský a informačný monopol. So znižovaním kontrolnej sily oznamovacích prostriedkov a konkurencieschopnosti malých opozičných strán sa ďalej zhoršuje korupčné prostredie. Ak prevažná časť majetku je získaná nespravodlivo, vzniká oligarchia, ktorá v prípade potreby ďalej používa zlé prostriedky. Snaží sa ovládnuť verejno-právne inštitúcie, akými sú televízia, súdy, armáda, bezpečnosť a v prípade potreby aj násilne likvidovať protivníkov. Výsledkom je podobne ako v totalitnej diktatúre hospodársky úpadok a výrazné zväčšovanie sociálnych rozdielov medzi zbohatlíkmi a väčšinou obyvateľstva. Tento výsledok zvyčajne nazývame banánovými republikami. Keďže je druhoradé, akým druhom nespravodlivosti v získavaní majetku sa to začína a všetky mafie pracujú v podstate na tých istých princípoch, tento vývoj je najväčším nebezpečenstvom postkomunistických krajín. Medzi bossmi narkomafie, komunistickými funkcionármi totalitnej diktatúry a veksláckymi zbohatlíkmi totiž niet podstatných rozdielov.
Normálna demokratická spoločnosť sa tomuto nebezpečenstvu bráni dôsledným oddelením zákonodarnej (parlament), výkonnej (vláda) a kontrolnej moci (súdy), protimonopolnými zákonmi, nezávislosťou tlače a zákonom o strete záujmov, podľa ktorého členovia vlády a parlamentu nemôžu konať niektoré podnikateľské aktivity. Snaha o kontrolu tzv. špinavých peňazí je tam samozrejmosťou. Pokiaľ ide o Slovensko, je chybou, že takýto zákon nebol vydaný v roku 1990 so spätnou platnosťou od roku 1948, lebo to napomohlo poskomunistickým mafiám. Mlieko už nikdy nebude stáť dve koruny. Pomôže nám iba dôsledné budovanie demokratického právneho štátu s trhovou ekonomikou bez prívlastkov. Iba to môže zabezpečiť platy a sociálne zabezpečenie úmerné západným, pre všetkých, čo poctivo pracjú.
Pre tých, ktorým sa to zdá príliš zdĺhavé, mám ešte jeden návrh. Už je tomu asi rok, čo J. Čarnogurský verejne vyhlásil, že kto nájde majetok, ktorý on alebo blízki príbuzní neuviedli v daňovom priznaní, dostane z neho polovicu. Som prekvapený, že toľkí o ňom závistlivo hovoria a nikto sa neprihlásil. Ak by podobné vyhlásenie spravilo HZDS a SNS, stačilo by mi prelistovať dennú tlač, aby som sa stal milionárom. A keby som sa mohol prihlásiť o polovicu toho, čo bolo rozkradnuté a preflákané za komunistickej vlády, mojimi finančnými partnermi by sa stali naftoví šejkovia a ministri financií G7.
Autor: P. MARTINICKÝ, ml. podnikateľ
