O tom, že má Česká republika šancu stať sa členom EÚ okolo roku 2000, dnes pochybuje len málokto. Naše prijatie do EÚ nebude predovšetkým politickým problémom. Oveľa zložitejšie budú nepochybne rokovania o konkrétnych podmienkach nášho vstupu, najmä v oblasti ekonomickej, obchodnej a technickej. S naším členstvom v NATO je to však inak. Relatívne technicky jednoduchej procedúre predchádzajú zložité politické a strategické úvahy. Členstvo v NATO ako v aliančnom zväzku predstavuje politicky úplne odlišný typ záväzku. Pristúpením k Severoatlantickej zmluve sa členské krajiny zaväzujú chápať útok proti jednej krajine ako útok proti všetkým a prijímajú záväzok prípadne sa zúčastniť na bojových akciách, nutných na obranu bezpečnosti ktorejkoľvek z nich. To je záväzok veľmi vysokej kategórie.
Začlenenie krajín strednej Európy do NATO sa stáva objektom zložitej politickej diskusie, v ktorej často znejú silné slová. Rusko nikdy nemalo výhrady proti vstupu krajín strednej Európy do európskych integračných zoskupení, ale opakovane sa vyjadruje negatívne k členstvu v NATO. Tento názor sa stal silnou rokovacou kartou Ruska - zo slov "krajiny strednej Európy sa nikdy nestanú členmi NATO" možno za vhodné politické ústupky zľavovať a ešte zostane dosť na výhodnú politickú dohodu.
Čoraz viac sa presadzuje myšlienka, že záporný názor na rozšírenie NATO sa stal silnou rokovacou kartou Ruska a čas na prijatie niektorých stredourópskych krajín do NATO by sa mohol naplniť podstatne skôr než v roku 2000, teda podstatne skôr, než sa stanú členmi EÚ. Tento obrat v uvažovaní je pre ČR veľmi významný. Členstvo v aliancii a možnosť podieľať sa jej prostredníctvom na zodpovednosti za bezpečnosť v Európe sú jedinou skutočnou zárukou vonkajšej bezpečnosti, ktorú môže náš štát dostať. Skoré členstvo ČR v NATO, ešte pred vstupom do EÚ, je preto bytostným národným záujmom Českej republiky.
