e v dvoch-troch zamestnaniach, na fuškách, brigádach, vypomáha, spája sa s ďalšími, sebe podobnými. O chvíľu však nemusí mať žiadne zamestnanie. Deprimuje ho to. Psychicky ho to ničí. Nezvykli sme si, že aj nezamestnanosť je stav, ktorý sa dá prežiť a nemusí ísť hneď o katastrofu. Nemusí ísť ani o zlyhanie človeka, či degradáciu jeho schopností. A už vôbec to nie je dôvod na požívanie alkoholu či drog. Na druhej strane to však nie je dôvod na návyk poberať sociálne príspevky v nezamestnanosti. Ktovie, či sa dá zvyknúť na stav neustáleho ohrozenia tak, že ho človek nebude prežívať ako stres, ale ako výzvu, podnet na to, aby pracoval na sebe ešte viac. Ktovie, či sa dá zvyknúť na dve-tri zamestnania a na záťaž, ktorá z toho vyplýva. Ktovie, ako toto všetko bude pôsobiť na deti, na ďalšie generácie... Preto človek priam s úľavou a chuťou číta listy, ktoré hovoria, že práve teraz, práve v týchto podmienkach dokáže človek veľké veci, že dokáže neuchyľovať sa k nadávaniu či k depresiám, že dokáže uniknúť osídlam demotivácie, znechutenia, a že robí veci nielen pre peniaze, ale aj preto, že v nich vidí obyčajný ľudský zmysel. Citujem z listu učiteľky: "Už mesiac nemôžem dobre spať, pretože moje myšlienky sa nedajú vypnúť. Celú ma pohltila práce na projekte detskej galérie. Dvadsiateho prvého novembra sme mali vernisáž "Kresli so mnou zvieratko". Nadchla ma téma a detská tvorivosť. Deťom sme rozprávali štyri príbehy, ktoré výtvarne spracovali. Práce poslalo 1500 detí a porota vybrala do galérie 190 výtvorov. Nainštalovali sme ich s pomocou skupiny nadšencov - tá práca nám zabrala takmer tristo hodín! Na vernisáži galéria praskala vo švíkoch - príšlo asi 130 ľudí, vrátane primátora Košíc, rodičia, učitelia... Krása. Už vtedy mi napadlo, prečo len jeden deň, prečo nemôže byť galéria otvorená stále. A tak po nociach tvorím harmonogram, a teraz už tretí týždeň chodia deti do galérie a zažívajú čosi zázračné. Majú netradičné hodiny výtvarnej výchovy, prvouky, prírodovedy. Majú kreslo pre hosťa, prichádzajú hudobné súbory, tanečné skupiny. A tak žijem v jednom krásnom chvení srdca, zo školy bežím do galérie, z galérie do ďalšej práce a potom unavená, vyčerpaná, ale úžasne šťastná, domov. To, čo zažívam v galérii, by vydalo na jeden román. Plánujem pozvať do galérie telesne postihnuté deti, urobiť pre nich program a vystaviť ich práce, z ktorých potom pripravíme album... Mám nad päťdesiat rokov a pocit, že tento čas pre mňa prišiel neskoro. Mám toho na rozdávanie toľko, že škodím sama sebe, svojmu zdraviu. Ale ten nepokoj duše neviem zastaviť. Je to bez východiska. Chcem napísať pedagogické čítanie na tému "slovné hodnotenie v hudobnej výchove". V škole som partnerom detí, som DIEŤA a to je jediný môj akumulátor. Deti ma inšpirujú, liečia, držia pri živote. A dospelí? Tým sa v mojej práci rozdávam, ako len môžem. Čo zostane mojim najdrahším? Večer jedna troska, ktorú nech nik nevidí, jedno vyčerpané telo, ale fungujúci mozog a srdce stále pripravené dávať; mozog, ktorý noc čo noc tvorí, pracuje spolu so srdcom s plným nasadením. Táto zem si to zaslúži...."

Toľko z listu pani učiteľky M. Fečovej z Košíc. Boli by sme radi, keby sa ozvali aj ďalší, ktorí si myslia, že ich život je kvalitný, alebo poznajú niekoho, kto napriek útrapám a ťažkostiam žije naplno, tvorivo, múdro, nenarieka, nešpekuluje, ako bez práce prísť k peniazom, kto skutočne robí všetko preto, aby bol múdrejším, dokonalejším. Pani Alena z Bratislavy píše Zite (SME na nedeľu z 27. 10. 1994) a radí jej, ako prekonať pocit osamelosti. Pani Alena má tridsaťtri rokov a samotu prekonáva so svojím sedemročným synom - chodia do divadla, na kolotoče, na oslavy, vyhľadáva akcie, kde by mohli zájsť. Odporúča Zite prihlásiť sa do kurzu, napríklad jazykového, dať si za cieľ štátnicu z jazyka... Potom uvádza: "Škoda, že nebývaš v Bratislave, hneď by som ťa pozvala na rozhovor." Ak Zita chce, v redakcii máme na pani Alenu telefón.

Podobne chce Zite pomôcť aj pán P. Prištiak z Banskej Bystrice. Podľa neho by Zita mohla nájsť východisko návštevami spoločenstva kresťanov, ktorí majú vzťah k Ježišovi Kristovi. Pán Prištiak a jeho rodina a blízki ľudia nachádzajú silu na prekonávanie ťažkostí a osamelosti v tomto svete práve vo viere v Boha. Pokiaľ bude mať Zita záujem, pán Prištiak pre ňu nechal kontaktné adresy kresťanských zborov.

Kvalita života sa rodí z kvality človeka, jeho osobnosti. Rodí sa v ťažkých časoch, aj z toho, aby sme práve teraz našli v sebe dosť síl na prekonávanie problémov, dosť odvahy na pohyb dopredu, dosť tvorivosti na hľadanie riešení aj zo zdanlivo bezvýchodiskových situácií. Uvedený príklad pani učiteľky je jeden zo spôsobov žitia, ktorý človeka nielen pohlcuje, ale aj napĺňa a upokojuje.

Ďalšie listy sú príkladom toho, že ešte neodumrela celkom chuť a ochota človeka nezištne pomôcť druhému človeku. Nože mi napíšte o ďalších príkladoch.

Autor: MIRON ZELINA