Nedeľa, 17. november, 2019 | Meniny má Klaudia

Muž, ktorý chýba *Hovoríme s tvorcami dokument o A. Dubčekovi

Dvadsiateho siedmeho novembra by sa Alexander Dubček dožil sedemdesiatych šiestych narodenín. Nedožil. Zostáva spomínať a múdre z jeho diela si pripomínať, oživovať. My tak robíme rozhovorom s tvorcami celovečerného dokumentárneho filmu DUBČEK - scenárist

om JÁNOM UHROM a režisérom JURAJOM LIHOSITOM.

# Pochopiteľne, dokument treba nakrútiť, kým žijú súčasníci a pamätníci, ale aj tak: nie je priskoro na hodnotenie? Dozrel už čas vidieť veci z dostatočného odstupu a nadhľadu? Nepociťujete tlaky, ako by asi portrét Alexandra Dubčeka mal vyzerať?

JÁN UHER: Hodnotenie nemôže byť a ani nebude definitívne, a ani film nebude definitívnou, záverečnou bodkou za Dubčekovým životom. Predovšetkým treba zhromaždiť materiál pamätníkov. Tých, čo s ním pracovali, žili, čo o ňom niečo vedia. Chcem zdôrazniť, že nechceme vytvárať legendu. Legiend už bolo dosť, hoci Dubček bol už počas života, najmä od roku 1968, živou legendou. Nechceli by sme mystifikovať skutočnosť, ale ukázať ho ako človeka a politika v zložitých súvislostiach. Planému politizovaniu sa chceme v každom prípade vyhnúť.

JURAJ LIHOSIT: Ja v tomto zmysle nepociťujem nijaké tlaky. Skôr nezáujem, najmä v televízii.

# Kam vás zatiaľ zaviedli Dubčekove stopy?

JURAJ LIHOSIT: Hoci sme boli zatiaľ len na Ukrajine a v Poľsku, ideme vlastne po stopách ruských vojsk. Otrasné je napríklad prísť v Poľsku na vojenské letislo do Legnice. Stojí na kraji mesta, oddelené múrom; Rusi odtiaľ odišli asi pred dvoma rokmi, čo sa dalo, porozbíjali; letisko je zakonzervované tak, ako zostalo po ich odchode. Isť po Dubčekových stopách po 21. auguste 1968 je dobrodružstvo, už aj preto, že som to ako mladý človek sám intenzívne prežíval. Princíp tohto filmu je asi takýto: byť tam, kde bol Dubček, zhovárať sa s tými ľuďmi, ktorí boli pri tom. A to všetko doplniť archívnymi zábermi. Najdramatickejšie udalosti sa, prirodzene, odohrali 21. augusta. Prišli Rusi, odvliekli Dubčeka a ostatných na Ruzyň, potom ďalej. Toto všetko rekonštruujeme. Pravda, nepoužívame hrané scény, pýtame sa ľudí, ktorí pri tom boli, oni nám odpovedajú. Zatiaľ najatraktívnejšie je, že na Zakarpatskej Ukrajine sme našli daču, kde Dubčeka jeden deň internovali.

# A Legnica?

JURAJ LIHOSIT: Som prekvapený, že len veľmi málo ľudí vie, ako to vtedy prebiehlo, i keď sa o tom dosť napísalo. Dubčeka a spol. po istom čase zadržiavania v budove ÚV v Prahe odviezli na letisko Ruzyně. Až vo večerných hodinách, keď už bolo jasné, že sa nepodarí zostaviť tzv. revolučno-robotnícku vládu, odviezli ich civilnými lietadlami do Legnice v Poľsku, ktorá bola jedným z nástupných leteckých punktov invázie. Leží v blízkosti českých hraníc. V Legnici ich preložili do vojenských lietadiel. Lietali s nimi dve až tri hodiny, aby si podľa dĺžky letu nemohli vyrátať, kde pristanú, napokon pristáli v Mukačeve, čo môže byť z Legnice tak pol až trištvrte hodiny letu. Nevedeli teda, kde sú. Nevedeli, čo s nimi chcú urobiť. Nevedeli, čo sa deje doma. Veľmi dobre však vedeli, čo sa v päťdesiatom šiestom stalo s Imrem Nagyom v Maďarsku. Dubčeka so Šimonom zaviezli do straníckeho rekreačného strediska v blízkosti Užhorodu, ktoré volajú Kamjanica, ďalší boli kúsok odtiaľ, v Dubkách. Tu trávil Dubček jediný deň. Prezident Svoboda letel 23. 8. do Moskvy a vyžiadal si ho. Šimon sa k nim pripojil nasledujúci deň na zásah Dubčeka. Dubček i Šimon opisujú v pamätiach daču. Našli sme tú daču. Ďalej Dubček píše o svojom telefonáte do Moskvy z nejakého oblastného sekretariátu strany. Zistilo sa, že to bolo v Užhorode, boli sme tam, boli sme v kancelárii, z ktorej telefonoval, a nakrútili sme i vtedajšieho oblastného tajomníka strany Iľnického, ktorý nám to všetko porozprával na kameru. Ale o tom už bola vo vašich novinách v auguste obsiahla reportáž redaktorky E. Čobejovej, ktorá tam bola s nami.

Na Ukrajine i v Poľsku som cítil, akoby sa za to, čo sa s Dubčekom u nich dialo, hanbili. Preto nás pustili nakrúcať i na miesta, kam ešte noha filmára nevkročila - napríklad na vojenské letisko v Mukačeve, na hranicu v Čope, kde nocovalo sovietske byro počas rokovania v Čiernej nad Tisou.

Postava oblastného tajomníka Iľnického je veľmi zaujímavá. Organizoval už rokovania v Čiernej nad Tisou, potom mal na starosti internovaných čs. predstaviteľov v auguste '68 a nakoniec pomáhal organizovať aj tajné stretnutie Brežneva s Husákom na letisku v Mukačeve tesne pred aprílovým plénom ÚV KSČ roku 1969. Husák prišiel do Mukačeva špeciálnym lietadlom, prestúpil do Brežnevovho lietadla a strávil tam s ním celú noc. Tajomník sedel vonku v aute.

# Čo ste nakrúcali doma?

JURAJ LIHOSIT: Stretli sme sa napríklad s babičkou, ktorá videla zraneného Dubčeka v Povstaní. Ponáhľali sme sa za ňou, pretože je veľmi stará, a my sme sa báli, že by sa čosi mohlo stať, a už by sme ju nenakrútili. Umrel Černík, a my sme s ním nehovorili, umrel Dubčekov tajomník z Federálneho zhromaždenia Jaroš. Z odvlečených 21. augusta je nažive tuším už len Bohumil Šimon.

# Hovorili ste už aj s ľuďmi z druhého brehu - Biľakom, Rigom...?

JÁN UHER: Nie. S viacerými z nich však hovorila vládna komisia pre skúmanie udalostí z rokov 1967-1970, z rozhovorov existujú magnetofónové aj písomné záznamy; niektoré materiály by sa dali použiť.

# Ktorí pamätníci na vás mimoriadne zapôsobili, ktorí obohatili vaše poznanie, získané v etape príprav na nakrúcanie?

JURAJ LIHOSIT: Predovšetkým Bohumil Šimon. Strávili sme s ním tri dni na Ukrajine, jeden deň v Poľsku, a verím, že pôjde s nami aj do Moskvy. Hovoril som aj s Mlynářom, Hanákom, Laluhom, Ťažkým a mnohými ďalšími, s priateľmi, známymi i príbuznými.

# A z obyčajných ľudí

JURAJ LIHOSIT: S obyčajnými ľuďmi je to neraz problematické. Dubčeka pokladajú za človeka spomedzi seba. Zmäkne im pohľad, momentálne ich zaujíma predovšetkým jeho havária a majú o ňom zväčša iba globálny pozitívny obraz. Sú však aj takí, ktorí majú živé spomienky. Pamätajú si na zaujímavé príhody.

# Tvorcovia filmu majú tiež "globálny pozitívny pohľad"?

JURAJ LIHOSIT: Áno. Iný ani nemôžu mať.

JÁN UHER: Ja by som to trochu skomplikoval. Prirodzene, chceme ukázať Dubčeka ako živého človeka, ako človeka zasadeného do istého historického kontextu, ako človeka, ktorý v živote musel zažívať aj veľmi zložité a protirečivé udalosti. Trpké politické prehry a sklamania. My ich, pravdaže, nechceme zatajiť.

# Skomplikujme "kauzu" ešte viac. Aj v šesťdesiatom ôsmom triezvi ľudia, tí, čo milovali slobodu a kadečo pamätali, tvrdili, že je to len komunistická reforma, nič viac. Odhliadnuc od nepochybnej Dubčekovej ľudskosti, tiež bol iba komunistický reformátor. V ktorých momentoch Dubček dokázal toto ohraničenie prekonať, vybočiť z neho?

JÁN UHER: Pri bližšom skúmaní možno v Dubčekovom živote nájsť niekoľko dôležitých momentov, ktoré ho nepochybne determinovali a ktoré ho doviedli k reformám. Dubček mal reformizmus zakódovaný hlboko v sebe. Jeho rodičia sa nestali socialistami až v Československu, ale už v USA, pred 1. svetovou vojnou. Dubčekovho otca ovládli socialistické idey v čase, keď Socialistická strana bola v USA na vrchole a mala okolo stotisíc členov. Pravdepodobne je náhoda, že Alexander Dubček sa narodil v tom istom dome ako Ľudovít Štúr, ale je v ňom zakódovaná istá protestantská tradícia., rodinná, aj tradícia rodnej evanjelickej obce. Teda aj isté reformátorstvo, ktoré neskôr nazývali revizionizmom. Mladé roky prežil v ZSSR vo veľmi zložitej situácii. Zažil tam najbrutálnejšie roky kolektivizácie. V Gorkom, na výstavbe automobilky, pracoval Dubčekov otec s americkými špecialistami. Veľa videl, veľa počul. Na konci svojho života Dubček zdôrazňoval, že socializmus treba spojiť s demokratickými ideami. Veľkým oblúkom sa tak na konci života vrátil do sociálnodemokratickej strany. A ešte čosi Dubčeka výrazne charakterizuje: nedokázal byť cynik. Čomu veril, tomu veril celou bytosťou. Naozaj veril aj socialistickým ideálom, snažil sa podľa nich žiť a aj ich uskutočňovať v živote. Pritom si z nich vyberal to, čo pre život pokladal za najdôležitejšie, za potrebné pre ľudí, za humanistické. Aj keď bol odchovaný komunistickou ideológiou, na tieto momenty rodinného, protestantského zázemia nezabúdal a tie v ňom niesli reformné zmýšľanie.

# Je jednoznačné, že Dubček stál na samotnom začiatku reformných zmien roku 1968, ale neskôr sa dostával do rozporov so silami, ktoré vtedy nazývali pravicové, a ktoré sa chceli dostať ďalej ako len za reformný socializmus s ľudskou tvárou. Aké boli jeho limity? Keby neprišiel august, kam by sa až dostal, kam by ho vývoj pustil?

JÁN UHER: Je to čisto hypotetická otázka, ťažko na ňu odpovedať. Pravda je, že šesťdesiaty ôsmy rok sa hodnotí na jednej strane pozitívne, ale aj veľmi protirečivo. Podľa mňa to bol rok, ktorý otvoril cestu k ďalším reformám. Nič viac, ale ani nič menej. Ťažko povedať, čo by sa stalo, keby neprišiel august; ťažko povedať, či by jeho demokratické reformy v totalitnom obklopení prekročili rámec vládnúcej ideológie. Svoje by k tomu isto povedali mnohé činitele domáce aj medzinárodné. Naše reformy boli hlbšie ako predtým obdobné reformy v maďarsku alebo v Poľsku, už aj preto, že trvali dlhšie a existovala aj istá demokratická koncepcia, vyjadrená v premyslenom Akčnom programe, na ktorom pracovalo veľa vedcov a ktorý do značnej miery prekračoval jestvujúcu komunistickú ideológiu.

# Tlaky boli zrejme obrovské, svedčí o tom záznam telefonátu s Brežnevom, ktorý nedávno odtajnili; zrejme aj Dubček by pod týmto tlakom musel v mnohom ustúpiť...

JÁN UHER: Zaujímavé je, že ohlasy na Dubčeka - napríklad recenzie na jeho knihu - sú v zahraničí oveľa priaznivejšie ako u nás doma. Práve preto, že ľudia v zahraničí vidia dosah Pražskej a celej československej jari 1968 v širšom rámci a nezaujímajú ich až tak detaily a nástrahy ako nás.

# Ako relikt komunistického reformizmu ho prijímala aj časť vodcov nežnej revolúcie v Čechách, ktorí v ňom videli opäť "iba komunistu". Narazili ste pri nakrúcaní aj na tento moment?

JÁN UHER: Náš film nehodlá byť ideologizujúcim ani filozofickým dielom. Chcem vypovedať o Dubčekovi človekovi a politikovi v reálnych historických kontextoch. Mnohé z týchto otázok vo filme riešiť nemôžeme a ani ich neriešime. Rozpory však zastrieť nehodláme.

Tragické na knihe Dubčekových pamätí je to, že musela vyjsť až po jeho smrti. Viacero kapitol už nestačil revidovať. Z rozhovorov s ním viem, že sa chcel vrátiť najmä k päťdesiatym rokom, aj k svojej účasti v nich. Chcel sa vrátiť k rehabilitáciám v šesťdesiatych rokoch, no nie iba k rehabilitáciám komunistov, ale k zločinom, ktoré sa páchali na predstaviteľoch a prívržencoch cirkvi, na občianskom odboji, na iných stranách. Mnohé dopovedať jednoducho nestačil. Najťažšie obdobie prežíval po návrate z Moskvy v auguste 1968, k otázkam, ktoré na neho veľmi ťaživo doliehali.

# Kedy nastal v Dubčekovom živote najväčší zlom?

JÁN UHER: Obdobie XX. zjazdu prežíval Dubček priamo v Moskve. Detstvo prežil v Rusku, vedel veľmi dobre po rusky, a tak sa mohol dostať k informáciám, ktoré mu pomohli preniknúť k otázkam, o ktorých sa v sovietskej spoločnosti viedli obrovské diskusie, oveľa hlbšie než napríklad niektorí iní jeho spolužiaci zo socialistických krajín. Spomínal mi otrasné stretnutia s navrátilcami z gulagov. Všeličo o týchto udalostiach tušil už na konci tridsiatych rokov, ale nevedel o nich naisto a bol na ich hlbšie pochopenie ešte príliš mladý. Otrasné odhalenia priamo z tribúny XX. zjazdu na neho zapôsobili natoľko, že sa odhodlal svoj ďalší život zasvätiť tým ideálom socializmu, ktorým veril, očistiť hnutie od deformácií a nánosov. Nielen dištancovať sa od zločinov, ale odstraňovať ich príčiny a naprávať dôsledky. A to aj zásadnou zmenou politického systému a jeho režimu. Spôsobu moci. Tento čas bol veľmi významným, ba priam kľúčovým obdobím v jeho živote. Zásadným osobným zvratom.

Determinovala ho už predtým aj účasť v Povstaní. Je to ďalší dôkaz o tom, že ideu odboja, reformátorstva mal v sebe, že si ju so sebou niesol. Viac či menej ju uplatňoval v celom svojom živote.

Zaujímavé sú súvislosti s pohrebom Karola Šmidkeho, ktorý ako významný povstalecký činiteľ umrel v čase odhaľovania buržoázneho nacionalizmu. Nenašiel sa nikto, kto by nad jeho hrobom predniesol reč. Dubček sa na takúto úlohu podujal. Predniesol reč, ktorá sa síce nevymykala z oficiálneho rámca, ale pamätníci tvrdia, že to bola veľmi statočná reč.

# Dubček mal pozvanie do Moskvy na proces so zločinmi komunizmu...

JÁN UHER: Viem, že to pozvanie bolo v kufríku, ktorý mal pri sebe v aute a ktorého niet. Neviem však, a zhovárali sme sa na túto tému, či bol rozhodnutý do Moskvy ísť.

JURAJ LIHOSIT: Moje informácie hovoria, že rozhodnutý bol, a odcestovať mal o štyri dni po nešťastnej havárii.

# A čo povie film na margo Dubčekovej smrti? Nehoda, náhoda, atentát, vražda...?

JÁN UHER: Film zachytí skutočnosť tak, ako sa udiala. V tomto filme nemožno o Dubčekovej smrti špekulovať, hádať, čím bola. Viac od filmu čakať nemožno.

Vieme o veľmi vážnom podnete Sociálnodemokratickej strany, ktorý žiada určiť parlamentnú komisiu na vyšetrenie Dubčekovej smrti; musíme počkať na objektívne vyšetrenie, ktoré sa doteraz, žiaľ, neuskutočnilo.

# Ďalšia otázka je z hľadiska filmu len hypotetická: máte pocit, že Dubček mohol v tomto štáte komusi prekážať, možno nie ako veľmi aktívna politická sila, vzhľadom na vek, ale ako akýsi morálny imperatív?

JÁN UHER: Dubček už počas politickej činnosti prekážal mnohým, a prekážal aj neskôr. Vyplývalo to z diferencovanosti spoločnosti. Nemám však dôkazy, aby som dával jeho smrť do súvislosti s takýmito predpokladmi.

JURAJ LIHOSIT: Dubček prekážal všetkým najsilnejším politickým silám. Tak napríklad ODS presadzovala "funkčnú" federáciu namiesto rovnoprávneho vzťahu Čechov a Slovákov, "národniarom" musel ísť na nervy neustálou obhajobou spoločného štátu a SDĽ mohla vtedy dosť ťažko presvedčiť ľudí, že sa vyrovnala s minulosťou, keď vo svojich radoch nemala Dubčeka.

# Určite aj dokumenty, svedectvá, s ktorými ste sa stretli a s ktorými pracujete, hovoria, že Dubčekov život nebol idyla. Čím bol viac? Drámou, tragédiou?

JURAJ LIHOSIT: Dubček rástol s úlohami, ktoré pred neho história stavala. Najskôr plnil uznesenia, príkazy, ale keď sa sám dostal hore, nebol ochotný plniť uznesenia Sovietov. V tom bol celý problém. Veci chápal postupne, a keď ich pochopil, konal podľa svojho presvedčenia. Nedokázal ho účelovo prispôsobiť situácii ako mnohí iní.

JÁN UHER: Dubček vstupoval do politického života nie ako profesionál. Niesol si so sebou skúsenosti a zázemie z rodiny, a ideály. Do určitého času nebol profesionálnym politikom. Postupne získaval a zdokonaľoval si vlastnú profesionalitu. Bol to prostý, priezračný človek, nesporne charizmatická osobnosť, ktorá priťahovala ľudí. Dôveru si získaval tým, že tomu, čo robil, aj veril. Nebol a nevedel byť cynik. Ani intrigánsky politik. Veril, že šľachetné ciele nemožno dosiahnuť špinavými prostriedkami. Pre masy, aj pre mnohých intelektuálov bol príťažlivý, ale ako politik bol veľmi zraniteľný.

Dubčekov život bol dramatický a jeho záver bol tragický. Ale ktorý zo slovenských politikov, ktorý čosi znamenal, nemal tragický osud? Vyplýva to zrejme aj z položenia tejto krajiny v tomto geopolitickom priestore; krajiny, o ktorú sa vždy ktosi usiloval, ktorá si nikdy nemohla robiť vlastnú politiku tak, ako by bola chcela.

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Sloboda na Slovensku oslavuje 30 rokov
  2. Noc divadiel má okrúhle výročie a je v znamení Nežnej revolúcie
  3. Už iba dnes: Predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu
  4. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Thajsku?
  5. Raj prírodného snehu Aflenzer Bürgeralm v regióne HOCHsteiermark
  6. Dlhopisy a zmenky: fixný výnos 5,5 - 7 % p.a.
  7. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku?
  8. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček
  9. Darčeky sa dajú tento rok kúpiť výhodnejšie
  10. Obyčajné dáta sa dokážu premeniť na neobyčajné veci
  1. Sloboda na Slovensku oslavuje 30 rokov
  2. O2 opäť pripomína, že sloboda nie je samozrejmosť
  3. Čo funguje v českom obchodnom registri lepšie ako na Slovensku
  4. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Thajsku?
  5. Noc divadiel má okrúhle výročie a je v znamení Nežnej revolúcie
  6. Už iba dnes: Predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu
  7. Laserovou terapiou proti chorobám z povolania
  8. Policajti bili študentov, chceli sme ich podporiť
  9. Zdarma doživotně radary a zľava 23 % na autokamery Mio MiVue 731
  10. Tri základné kroky: Ako sa starať o pacienta s inkontinenciou
  1. Už iba dnes: Predplatné SME.sk za mimoriadnu cenu 9 912
  2. Vysokoškolský bedeker: Na ktorú univerzitu poslať prihlášku? 9 497
  3. Hodnotenie profesionála: Aká je dovolenka v Thajsku? 9 448
  4. Kedy sa vám jazda na LPG oplatí, ako servisovať a kde netankovať 9 069
  5. Ako efektívne doplniť železo? Odpovedá MUDr. Radovan Juríček 7 357
  6. 5 prekvapivých vecí, ktoré menia náš svet a ani o tom nevieme 7 307
  7. 5 najúčinnejších tipov, ako sa zbaviť bolesti hlavy 5 454
  8. TOP pätnásť miest v Spojených arabských emirátoch 5 303
  9. Príbehy z raketovej základne, ktoré ste nikdy nemali počuť 4 695
  10. Limitovaná ponuka: balík SME.sk + DIGI GO so zľavou až 52 % 4 086