Aj v tieto predvianočné dni našťastie nie každý rozmýšľa len o tom, kde kúpi svojim blízkym čo najexkluzívnejšie či najvychytenejšie darčeky, ale sú aj takí, čo prerátajú peniažky a pošlú nejakú korunku nazvyš pre ľudí v núdzi. Po Vianociach možno aj zabudneme, že sme v sviatočnom naladení prispeli na dobročinné ciele. Poďme sa práve preto pozrieť dnes do jednej slovenskej dedinky, kde práve vďaka tisíckam darcov a sponzorov budujú stavbári netradičný detský domov. Prestavba a prístavba bývalej školy v Kocuriciach stála doteraz 7,5 milióna korún. Ani halier z týchto peňazí nešiel zo štátnej kasy. Išiel z vrecák ľudí, ktorí uverili myšlienke, že za výchovu a starostlivosť o opustené deti nezodpovedá len štát.
O Kocuriciach i o manželoch Braníkovcoch a ľudí združených okolo piešťanskej nadácie Rodinný detský domov sme už písali. Pred poldruha rokom sme sa stretli s Kamilou Braníkovou a Michalom Braníkom. V júli 1994 potom vyšiel článok o tom, čo pár nadšencov chystá v dedinke pri Piešťanoch. Že tu pripravujú detský domov, kde pod jednou strechou budú žiť jednak deti, ktoré potrebujú náročnejší prístup, ako poskytujú klasické internátne detské domovy či rozvrátené rodiny, a jednak dôchodcovia, ktorí chcú týmto deťom vytvoriť pocit domova. Tá myšlienka vyzerala sľubne, ale nielen my v redakcii, ale zrejme aj mnohí čitatelia si vtedy povedali: "Projekt vyzerá pekne, ale je niečo také v našich pomeroch reálne?" Po roku 1989 sa však udialo viacero pozoruhodných udalostí na tomto poli: vznikli tri cirkevné detské domovy, súkromné výchovné zariadenie i jeden súkromný detský domov. A v Kocuriciach sa už tiež buduje vo veľkom. Napriek tomu, že projekt manželov Braníkovcov pôsobil na prvý pohľad ako priveľmi ideálny na večne provizórne slovenské pomery.
# l l
Manželia Braníkovci majú obaja za sebou dlhé roky odpracované v detských domovoch. Nikdy však neboli typmi, ktorým vyhovoval neosobný internátny spôsob výchovy detí zverených do štátnej opatery. V 1968. roku začali experimentovať s tzv. polorodinným detským domovom. Začiatok sedemdesiatych rokov však znamenal koniec všetkým experimentom a alternatívam - aj v detských domovoch. Znova sa i tam objavili rozkazy, predpisy, nariadenia a deti opäť chodili v šatách označenými pečiatkami domova a spávali v posteľnej bielizni s výrazným inventárnym číslom.
PaeDr. Kamila Braníková opustila detský domov a venovala sa radšej vedeckej a pedagogickej práci na vysokej škole. Ale sen o inom spôsobe náhradnej rodinnej starostlivosti Braníkovcov neopustil. "Vzniklo to z akejsi bezmocnosti v predchádzajúcom systéme. Uvedomovali sme si, že neprejdeme cez nekonečnú byrokraciu v štátnom zariadení, aby sme mohli realizovať svoje predstavy o náhradnej výchove," spomína Kamila Braníková. "Jedine keby sme si postavili na záhrade vlastný detský domov. A tak sme sa známych pýtali: idete do toho s nami alebo nie? Jasné, ideme do toho všetci!"
# l l
V roku 1990 založili Braníkovci v Piešťanoch spolu s priateľmi a "ľuďmi dobrej vôle" nadáciu Rodinný detský domov. Základná myšlienka bola originálna - spojiť do jedného domova deti a dôchodcov. "Je v tom úžasný potenciál," tvrdí K. Braníková. "Dieťa v náhradnej starostlivosti potrebuje blízkeho človeka, potrebuje prijímať a na druhej strane nejeden dôchodca má v sebe veľa citu, ale nemá ho komu dať. Je tu prirodzený prebytok a nedostatok citu." Braníkovci dali svojej myšlienke podobu precízne spracovaného projektu a tento projekt sa ľudia rôznych povolaní združení v nadácii rozhodli oživiť. Braníkovci však boli nároční. Žiadne polovičné či provizórne riešenia. Naplánovali si domov, kde bude žiť šestnásť detí rôzneho veku, tri dôchodcovské páry, vychovávateľský pár, kde bude azylová izba pre deti z regiónu, ktoré sa ocitnú v krízovej situácii a kde nájdu ubytovanie aspoň na prechodný čas aj mladí ľudia z detských domovov, ktorí dosiahnu 18 rokov veku a zrazu nemajú kam ísť. Braníkovci však trvali na tom, aby tento rodinný detský domov nepripomínal internát či ubytovňu, aby to bol prosto spoločný domov starších ľudí, vychovávateľov, a najmä detí. Chceli v ňom mať jedáleň s masívnym dreveným stolom, za ktorým sa večer bude spolu popíjať čaj, rozprávať sa i riešiť problémy. Chceli veľkú obývačku s krbom, knižnicu, terasu s ohniskom, záhradu, fitness-centrum, dielničku a izby, v ktorých budú deti bývať po dvoch, najviac po troch... A chceli, aby každá miestnosť vyzerala trochu inak, aby neboli všade pravé uhly, aby v dome boli aj kútiky na čítanie či dôverné rozhovory. Výchovný projekt, ktorý Braníkovci vypracovali, nebol skromný či jednoduchý. Ľudia, ktorí sa združili v piešťanskej nadácii, museli už od začiatku tušiť, že jeho naplnenie nebude záležitosťou mesiacov, ale rokov. Až teraz - po šiestich rokoch od vzniku nadácie a hádam dvadsať rokov od vzniku myšlienky - sa v Kocuriciach jasne črtajú kontúry toho, čo by malo byť rodinným detským domovom v nekompromisnej podobe, akú si vymysleli manželia Braníkovci.
# l l
"Vypísali sme už výzvu, že hľadáme spolupracovníkov medzi dôchodcami, ale aj medzi normálnymi rodinami. Ozývali sa rôzni ľudia a už sme s nimi mali aj prvé stretnutie," hovorí K. Braníková. "Sama som bola zvedavá, akí ľudia sa zídu. Prevažovali ženy, ale s tým sme počítali. Sú to ženy od penzijného veku a veľmi domáckeho zamerania až po vysokoškolsky vzdelané ženy s umeleckým potenciálom. Každý, kto chce pomôcť, do nášho projektu dobre zapadne. Nie všetci však budú v domove bývať. Hľadali sme pre deti totiž aj široké príbuzenstvo - ujov, tety, ktorí by domov pravidelne navštevovali." Najsilnejšou stránkou domova by mali byť práve kontakty s ľuďmi z dediny, kontakty so spriatelenými rodinami a dôchodcami.
Po otvorení domova by náklady na jeho činnosť mal z 80-90 percent hradiť štát, nadácia bude poskytovať zvyšok. Domov však nebude podporovať iba finančne, ale najmä ľudsky. Nadácia totiž nefunguje len preto, aby zohnala dostatok peňazí, ale najmä aby sústredila okolo seba ľudí, ktorí veria, že aj náhradná rodičovská starostlivosť môže opusteným deťom poskytnúť láskyplné prostredie. "Máme už aj dve záujemkyne-dôchodkyne, ktoré sú ochotné sa do domova nasťahovať a stať sa jeho stálymi obyvateľkami. Uverejňovali sme teraz ďalšie oznamy v miestnej tlači a v januári urobíme nové kolo výberu. €o sa týka detí, tie si vyberať nebudeme," tvrdí K. Braníková. "V diagnostických centrách už majú pre nás vytipované deti, ktoré by potrebovali výrazne individuálnu starostlivosť. Dvoch mládencov-stredoškolákov s nariadenou ústavnou starostlivosťou už máme medzi čakateľmi aj tu v Piešťanoch. Zatiaľ býva jeden v internáte, druhý s matkou. A nevedia sa už dočkať."
# l l
Pripomeňme, že budovu bývalej školy získala nadácia do prenájmu na 66 rokov od mesta Piešťany koncom roka 1992. Kocurice, dedinka s ani nie tristo dušami, ale od Piešťan čo by kameňom dohodil, je presne to pravé miesto, ktoré Braníkovci hľadali. Dalo im síce prácu presvedčiť miestnych, aby sa nebáli detí, ktoré neprídu len z detských domovov, ale aj z diagnostických centier a rozhodne to nebudú bezproblémové deti. (Aj keď Braníkovci neuznávajú pojem "problémové deti", lebo mnohé deti v domovoch sa už vraj s rolou problémového dieťaťa stotožnili, keď im to okolie stále pripomína.) Ale Kocurice sa s myšlienkou rodinného detského domova vyrovnali a Kocuričania, z ktorých na verejnej schôdzi ani jeden nezdvihol ruku proti domovu, už celkom netrpezlivo obzerajú stavbu v centre svojej obce. Na nových susedov čakajú o to netrpezlivejšie, že v priestoroch domova bude aj materská škôlka pre deti z Kocuric a tunajšia kuchyňa bude variť aj pre miestnych dôchodcov. Obec a detský domov by vďaka týmto väzbám mali mať k sebe ešte bližšie. "Počítame s tým, že by sa v domove vytvorila časom aj akási miestna subkultúra, že by sme usporadúvali kultúrne podujatia a pozývali ľudí z dediny k nám a naopak, zúčastňovali sa aj na ich kultúrnom živote," plánuje K. Braníková. "Ale nemalo by to byť nič umelé, žiadne predvádzanie sa, iba obyčajný vzťah a normálny život. Práve naši dôchodcovia z domova by mali pomáhať nadväzovať prirodzené vzťahy s ľuďmi v obci."
Kocurice sú výhodné aj tým, že tu každý každého pozná a deti z domova v nich nebudú anonymné ako vo veľkom meste, ale nebudú ani vo vystrčenom kaštieli na samote, kde naokolo niet normálnych rodín a deti nikoho nezaujímajú.
Neveľká obecná dvojtriedka si žiadala rozsiahlu rekonštrukciu a najmä prístavbu. "V roku 1993 sme pracovali na získavaní príspevkov, oslovovali sme sponzorov," hovorí K. Braníková. Veľkým dňom bol 4. marec 1995. Nadácia Rodinný detský domov získala z Konta nádeje šesť miliónov korún. "Vtedy sa mohlo všetko spustiť. V marci sme už stavali." Za tieto peniaze a za pomoci ďalších sponzorov ako Slovenská poisťovňa, VÚB, Slovenské liečebné kúpele a vďaka stovkám jednotlivcov, ktorí prispeli na konto nadácie, sa stavbári mohli dať do práce. Hoci ešte týždeň pred Vianocami pracovali v plnom tempe, ľudia z nadácie sledovali svoju stavbu s obavami. Chýbajú im asi dva milióny na dokončenie domova - na dlažby, obklady, podlahoviny, vonkajšie úpravy...
# l l
Napriek tomu, že celý ten zápas o nový typ domova trvá už šesť rokov, na ľuďoch v nadácii nevidno únavu či rozčarovanie. Naďalej trpezlivo obchádzajú sponzorov a predstavujú svoj projekt, presviedčajú ich, že ide o dobrú vec. Naučili sa už, že je tu demokracia a každý môže odmietnuť ich prosby či žiadosti. Naučili sa už chápať, že sponzor môže pokojne povedať: "Nič vám nedám." Je to jeho právo a netreba sa naň preto hnevať. Najpodstatnejšie je vraj to, aby nikdy nezabudli, prečo to vlastne robia. Ľudia z nadácie Rodinný detský domov si to, čo chcú presadiť do reálneho života, uvedomujú už desiatky rokov. Šesť rokov majú šancu svoj projekt pomaličky meniť na skutočnosť. Stále sú presvedčení o tom, že myšlienka rodinného detského domova obklopeného desiatkami spriaznených ľudí pomôže vychovať aj z detí v klasických detských domovoch už odpísaných napokon slušných normálnych ľudí. Stále veria, že je to možné. Táto viera im dáva ďalšiu silu na to, aby klopali na ďalšie a ďalšie dvere s prosbou o pomoc či sponzorský dar.
Ak by niekto chcel založiť na Slovensku podobný detský domov, ľudia z piešťanskej nadácie im odkazujú jediné: "Na Slovensku ešte stále žije väčšina opustených deti vo veľkých internátnych domovoch, hoci trend vo svete je úplne iný - profesionálne rodiny, adopcie, pestúnska starostlivosť i rodinné detské domovy. Neváhajte a pustite sa do toho čím skôr!"
P. S.: Informácie o projekte rodinného detského domova môžete dostať na adrese: Nadácia Rodinný detský domov, Lipová 65, 921 01 Piešťany. Nadácia nemá žiadnu kanceláriu, preto ak napíšete adresu, resp. telefónne číslo, okamžite sa ľudia z nadácie ozvú.
Autor: EVA €OBEJOVÁ
