V období prvej svetovej vojny sa začal vkus filmových divákov meniť. Nevyhovala im už Pickfordovej infantilnosť, túžili na filmovom plátne vidieť zrelšie ženstvo. Preto Pickfordovú vymenila zvodnejšia, žiadostivejšia LILIAN GISHOVÁ, ktorá počas svojej hereckej kariéry hrala dievča-ženu, obeť mužskej žiadostivosti, mužskej zúrivosti a vášne. Hrala sentimentálne úlohy s nefalšovanou citlivosťou. Jej romantický šarm bol autentickejší ako detinský pôvab Mary Pickfordovej, ale aj ona sa vyhýbala obrazu "živočíšneho" ženstva. Vrchol dosiahla ako Mimi v Boheme (1926) a potom v jednom z posledných nemých filmov Krajina večného cyklónu (1928). Jej filmové premeny na filmovom plátne diváci akceptovali skôr, lebo nebola zviazaná s rolami mladých dievčat ako Pickfordová. Preto mohla vstúpiť aj do zvukovej éry filmu.
Kópiou Lilian Gishovej bola jej mladšia sestra Dorothy, ktorá dosť dôsledne kráčala v jej stopách. Zosobňovala viktoriánsku nevinnosť, ale bola veselá, trochu robustnejšia ako jej sestra a oveľa viac ženskejšia ako Pickfordová. Obe sestry Gishové predstavovali typ ženy-priateľky, ktorú môže muž pozvať na piknik, prechádzku alebo do kina, môže jej roztúžene zamávať na rozlúčku, poslať vzdušný bozk. Nič viac a nič menej. Tento typ ženskej "vyzývavosti" sa prežil a zmizol v nenávratne s érou nemého filmu.
