Nech už bývalý taliansky premiér Silvio Berlusconi obviňuje svojho nástupcu Lamberta Diniho zo zrady, bude musieť jeho vládu v prechodnom období podporiť. Pravdaže za predpokladu, že začiatkom budúceho týždňa sa so svojimi poslancami a časťou bývalej koalície vysloví v parlamente za schválenie jej programovového vyhlásenia. Ak by svojich ľudí poslal hlasovať proti Dinimu, Taliansko by sa ocitlo v novom politickom chaose.
Otázkou ostáva, či Berlusconi ako populista par excelance, nie je pripravený aj na takú možnosť. Podobný postup však nesie v sebe riziko nielen znovuvyvolania politickej krízy, ale jej ďalšieho vyhrotenia. Už sa vyjadril povestný Cesare Previti, koordinátor Berlusconiho hnutia Forza Italia: "Ak vláda hlasovaním neprejde, bude musieť Scalfaro premýšľať o svojej demisii." Nuž Oscar Luigi Scalfaro ako prezident republiky musí v najbližších chvíľach použiť všetky svoje politické svaly, aby ho nestihol osud, aký sa mu chystá uštedriť vodca Forza Italia vo svojej neukojenej túžbe po odplate.
Aké paramatre má teda výraz zrada na spôsob, ako sa to snaží vsugerovať Talianom cez svoje televízne stanice, časopisy a denníky Silvio Berlusconi. Lamberta Diniho považoval až do dvadsiateho druhého decembra za svojho muža. Dini vykonával do dňa demisie Berlusconiho vlády funkciu ministra štátnej pokladne a nič nenaznačovalo, že si nerozumie s premiérom. Lenže nie všetko, čo sa odohrávalo v paláci Chigi, sa dostalo aj na verejnosť. Obaja muži sa nepohodli najmä v otázke, akým spôsobom znížiť štátny deficit, patriaci v Európe medzi najvyšší. Ak sa prezident napokon rozhodol vymenovať Diniho za predsedu prechodnej vlády, tak práve pre jeho prijateľné ekonomické kalkulácie. A nevolil zle. Lamberto Dini je naslovovzatým odborníkom. Desať rokov bol generálnym riaditeľom Talianskej banky a predtým dlhý čas pôsobil ako výkonný expert v Medzinárodnom menovom fonde. Takže ide o muža, ktorý požíva veľkú dôveru v talianskych finančných kruhoch. To sa ukázalo po niekoľkých hodinách po jeho vymenovaní za premiéra vyslovene technokratickej vlády. Líra sa znovu na burze stabilizovala.
Podľa Berslusconiho siaha Diniho zrada ešte ďalej. Dal sa vraj do služieb bezfarebnej vlády, ktorá viac vyhovuje talianskej ľavici než pravici. Lenže Berlusconiho politické videnie vychádza len a len z jeho pohľadu ako vodcu Forza Italia. Kto "zrádza" vodcu je politický nepriateľ. Stabilizácia pomerov v Taliansku je podľa Berlusconiho možná len za jeho vodcovstva. Ale sedemmesačné pôsobenie tohto mediálneho magnáta zasialo medzi Talianov toľko rozporov, zla a napätia, že mu v ďalšom parlamentom víťazstve môže pomôcľ len skorý termín volieb. O nič iné teraz Berlusconimu nejde. Chce voľby a chce ich čo najskôr. Obáva sa, že by Diniho vláda mohla splniť v plnom prechodnom období svoj štvorbodový program, vrátane reformy volebného systému, čo by oklieštilo doterajší proporčný model.
Proti skorým parlamentným voľbám sa vyjadrujú viaceré politické strany, ktoré boli za Berlusconiho kabinetu v opozícii, ale aj časť jeho bývalého koaličného partnera, Ligy severu. Šéf Umberto Bossi, ktorý bol jedným z hlavných strojcov premiérovho pádu, sa vyjadruje, že skoré voľby by priniesli krajine zničujúce napätie. Bossi potrebuje preskupiť sily a až potom sa vydať k volebnej urne. Za rýchle voľby sa po boku Berlusconiho vyjadruje len vodca neofašistickej Národnej aliancie Gianfranco Fini, ktorý tiež s ním fungoval v koalícii.
Berlusconiho postoj je teda klasickým postojom všetkých populistov. Majú ústa zaplnené sľubmi, a keď sa im nimi podarí obalamutiť nič netušiacich voličov, nie sú schopní urobiť nič poriadne. To je už nad ich sily a schopnosti. A preto teraz Berlusconi vraví o zrade, preto sa vyhráža ako malý urazený chlapec charakternému a čestnému mužovi, akým je prezident Oscar Luigi Scalfaro.
