Priznám sa, že som pred rokmi chcel nazvať tieto príhovory Slovákom súcim na slovo "Vidím vám do kariet". Viete čo ma odradilo? Gramatika. Za Boha (za Národ) som si nevedel spomenúť, či je správne po slovensky "do kariet" alebo "do karát"! Kvôli pohodliu - aby som nemusel obtelefonovať Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra, známych redaktorov, ministerstvá školstva i kultúry - nazval som tieto balábile radšej "Vidím vám do žalúdka". A mám pokoj. Ako ten policajt, čo pri spisovaní zápisnice o zlodejovi, ktorý vylomil dvere na trezore, nevedel, aké "i" sa píše v slove VYLOMIL a napísal radšej ROZDRÚZGAL. Žijem v krajine bohatej na dvojtvary, bohatej na homonymá a synonymá - o citoslovciach a časticiach ani nehovorím! A ešte k tomu všetkému vládne v otčine demokracia! Takže aj policajt aj ja máme pocit dobre vykonanej práce.
Mňa - ako starého kartára - skôr v súčasnosti znepokojuje, že naša vláda drží karty tak nešikovne, že jej vidíme do karát! To sa jednoducho nepatrí. Príležitosť robí zlodeja. My sa navzájom obviňujeme, čo sa patrí a čo nepatrí. Keď už sme sa dali na karty, musíme sa venovať kartám a ničomu inému. Aspoň počas rozohratej partie. Mečiar je skvelý kartár a má ambície vyhrať. Bohužiaľ, má roztržitých spoluhráčov. Držia karty tak ledabolo, že im do nich - my, karetní spoluhráči z druhej strany stola - vidíme. Ja by som si to na jeho mieste aj vyprosil. Keby masmédiá nevideli vláde do karát - bol by väčší pokoj. Nemali by sme ani tušenie o tom, že vláda vyfasovala pri rozdávaní dosť dobré karty. Nemrzelo by nás, ako s tými dobrými kartami nevie zahrať nový riaditeľ televízie, nová ministerka školstva. Prvý odhadzuje satirické esá, druhá vysokoškolské... nedržia pritom karty pevne v rukách... hrajú ako "ponocní". Nás - kartárov na druhej strane stola - to inšpiruje k šarmantnému braniu štichov. Chápem pokojného, profesionálneho kartára - premiéra. Namiesto toho, aby priznal kartu, musí sa tváriť, že mu ide karta... hoci pravda je taká, že mu tá karta nejde. Tým, že jeho spoluhráči držia karty nešikovne, stačí nám "letmý pohľad" a nemusíme dlho rozmýšľať, aby sme pochopili, o čo v partii ide. (Nie v "Kommunistíčeskoj pártii" - ale v našej demokratickej karetnej partii.) Samozrejme - my, čo mu vidíme do karát - sa domnievame, že On si naschvál pribral do partie takých hráčov, o ktorých vedel, že nebudú vedieť správne držať karty... Aj ja by som na jeho mieste hral istý čas s kartármi, ktorým vidia novinári do karát. Túto taktiku by som zvolili predvídavo preto, aby som v istej chvíli mohol vyhlásiť renons. "Končíme! Nehrám! Dívate sa do kariet! To je proti pravidlám!" Protihráči boli prichytení pri čine, niet o čom s nimi debatovať - hrajú nepoctivo, poškodzujú dobré meno kartárskeho dúpäťa, nazerajú do karát! Ako skúsený hráč poznám ľudské slabôstky: ak hráč drží karty nešikovne a ledabolo, protihráčovi to nedá a fľochne mimovoľne jedným okom do kariet... Urobí to, čo sa evidentne nepatrí. Ale ja sa pýtam: "Držať karty tak lajdácky, aby bolo do nich vidieť - to sa patrí?" Keby som bol kráľom všetkých kartárov, vydal by som nové pravidlo: držať karty tak, aby mi nikto do nich nevidel. Stav našej "kartárskej únie" je unikátny: my, čo nazeráme do karát, o tom vieme, že nazeráme, ale tí, čo nedržia poriadne karty, nevedia o tom, že ich poriadne nedržia...
Nové pravidlo o "renonse" za ledabolé držanie karát by pomohlo. Inak - taktika to nie je zlá! Hlavný hráč hrá so spoluhráčmi, ktorí hrajú ako "ponocní", a preto ich môže kedykoľvek vymeniť. Ich preto, že nevedia držať karty, nás preto, že "špízujeme". On sa vracia do hry po každom renonse. A čo je hlavné - nepustí z ruky bank!
Robil by som to presne tak isto. Len neviem, čo z toho budú mať tí, čo nehrajú karty. Učitelia, dôchodcovia, deti, živnostníci, matky, invalidi, roľníci, železničiari, profesori, hoteliéri, vojaci, zamestnanci štátnej televízie, rozhlasu, aerolínií, lekári, lekárnici a sústružníci. Tí, čo majú čoraz menšie šance privatizovať "bank" a presadiť "renons". Tí, čo nevidia do kariet a chodia do volebných miestností čoraz častejšie...
