A potom klipkajúce viečka v školskej lavici a márne vypytovanie v stránkoch PNS: "Teta, nedostali ste ešte rýchle šípy?"
Nedostali. Pretože prišla doba, kedy persona non grata Foglar v ideologickej terminológii "uvádzal mládež do sveta neskutočných dobrodružstiev".
# Pán Foglar, vaše diela kedysi hltali dnešní "ciatnici". Oslovujú aj súčasných "násťročných", nekupujú ich len rodičia (niekdajšie deti) svojim potomkom?
- Isteže nie, pretože dostávam kopy listov, mesačne tisícky. Mám celé hory korešpondencie. Odpovedanie na listy ma zdržuje, je to neproduktívny výkon. Potreboval by som písať knižky pre tisícky detí. Času mám málo, návštev veľa, neviem, kam skôr skočiť.
# Ak by sme mali stroj času a premiestnili sa do súčasnosti hrdinov z Rýchlych šípov, boli by tí chlapci rovnakí, mali by rovnaké záujmy a koníčky, alebo...
- Boli by rovnakí. Veď aj dnes existuje celý rad klubov, ktoré žijú podľa zásad chlapcov od Bobrej rieky. Tie príbehy som samozrejme písal pred polstoročím, sú iného rázu, ale napriek tomu sú stále živé. Deti mi píšu stále, chcú vedieť, aké sú skutočné mená Rýchlych šípov, koľko majú dnes rokov a čo robia.
# Mali Rýchly šípy nejaký predobraz?
- Nie. Sú len výsledkom skúseností, ktoré som nazbieral.
# Vy ste sa neprestali stretávať s mladými ľuďmi. Vedeli by ste posúdiť, v čom sú iní, v čom sú rovnakí?
- Sú výbojnejší. Vedia oveľa viac, než sme vedeli my. Napomáha tomu rozhlas a televízia. Je to mládež, s ktorou, ak sa s ňou vľúdne zaobchádza, sa dá dohovoriť.
# Z vašich knižiek cítiť vôňu lesa, ktorý akoby vyrastal za poslednou zastávkou pražskej električky...
- Uznávam, príroda už nie je taká, aká bývala. Všeličo sa už nesmie, všade máte ceduľky s označením FAJČIŤ ZAKÁZANÉ, OHNE KLÁSŤ ZAKÁZANÉ, VŠETKO ZAKÁZANÉ. V okolí Prahy máme ešte niekoľko táborov a obmedzene sa čosi z pôvodného dá prežívať i naďalej.
# Vašej tvorbe nemožno uprieť zidealizovanú podobu. Zidealizovanie sa však s neúprosnou zákonitosťou dostáva do rozporu s realitou. Nikdy ste pred ňou necúvli?
- Ach, bolo to veľmi ťažké, lebo som bol v jednom kuse pod dohľadom. Museli sme poloilegálne živoriť. O skautingu sme nesmeli ani len hovoriť, to by bola hotová velezrada. Boli sme zakuklení skauti, ktorí žili po skautsky. Prítomnosť štátnej bezpečnosti som mal zahrnutú v dennom programe. Každú chvíľu som vypovedal pod prísahou, výsluchy trvali dve-tri hodiny a policajti si všetko zapisovali. Ani mamička nevedela, kam chodím. Ešteže som sa uchránil pred tým najhorším - neposlali ma do Leopoldova alebo podobného zariadenia.
# Nedostali ste niekedy chuť vztýčiť bielu zástavu?
- Nie. Nemohol som. Bolo vo mne také horúce, pálivé... svoju činnosť som nemohol zanechať len tak. Mládež, ktorá verila našim ideám, ma inšpirovala. Preto som robil pre ňu všetko, preto som jej obetoval všetok svoj voľný čas, svoj život.
# Neučili ste deti čomusi, čo v teritóriu súčasnej džungle nemôže fungovať? Nedostali sa vám do uší slová výčitiek priamo od svojich už odrastených zverencov?
- Nie. Chlapcov som učil tak, aby som ich pripravil na život, ktorý neraz býva tvrdý, ale napriek tomu sa musia správať podľa našich zásad: nesmú klamať, musia byť pravdovravní, žiť podľa občianskych cností. To všetko musia mať v sebe. Klub Chlapcov od Bobrej rieky vediem doteraz. Prijímame medzi seba nováčikov od dvanásť rokov. Záujem o členstvo je veľký, zakaždým môžeme prijať len dvoch-troch, namiesto tých, ktorí odchádzajú na vojnu alebo idú študovať mimo Prahu. Teraz som však mimo prevádzky. Moja očná choroba mi nedovoľuje osobne sa zúčastňovať na všetkých podujatiach.
# Vedeli by ste zrátať, koľko detí sa môže nazývať Chlapcom od Bobrej rieky? Boli v ich radoch aj známejšie osobnosti?
- Sedemsto? Osemsto? A tie osobnosti.... napríklad Rudolf Zahradník, predseda Českej akadémie vied a umení. Potom hudobný skladateľ a muzikológ... prepáčte, mám sklerózu, nespomeniem si na mená. Mnohí z nich sú lekári a inžinieri. Každý rok trinásteho januára sa tradične stretávame. Rozprávame si o tom, čo máme nové, takže kontinuita naďalej pretrváva.
Na dvere klubovne zaklope asi šesťdesiatročný pán. Ospravedlňujúca podá Foglarovi akýsi papier. Pripomenie mu vianočné posedenie, poinformuje o výsledkoch hry, povypytuje sa na politickú situáciu na Slovensku a úctivo odíde. Nechce vyrušovať. Starý pán položí na stôl tabuľku s kostrbato narysovanými linkami.
# Tú tabuľku ste robili vy?
- Áno. Je k jednej hre, ktorú som vymyslel ešte roku 1929. Od tej doby som ju ani raz nevynechal. Hráme ju vždy na jeseň a výkazov z nej mám už celý štós. Volá sa "Vyzvedači". A aký je jej princíp? Vysvetliť ho je veľmi zložité. Hra trvá asi štyri hodiny.
# Prednedávnom vás v byte prepadli dvaja ľudia, paradoxne vo veku čitateľov a hrdinov vašich kníh. Nebol to zúfalý pocit?
- Otrasný zážitok. Boli to šestnásťroční učni. Najprv prišiel len jeden s tým, že chce so mnou urobiť rozhovor. Bolo mi čudné, že mi kladie také hlúpe otázky, napríklad či fajčím, a vôbec si nerobil poznámky. Chvíľu po odchode opäť zazvonil. Keď som mu otvoril, vrhol sa na mňa aj s kamarátom. Kričali "daj sem prachy, daj sem prachy", zhodili na ma zem a hlavu tĺkli o dlážku. Nebyť toho, že o poschodie nižšie býva jeden z mojich odchovancov, ktorý práve prišiel z nočnej smeny a okamžite volal stopäťdesiatosmičku, neviem, neviem.
# Prejdime radšej k príjemnejšej téme. Čo bolo hnacím motorom vašej tvorby?
- Ťažko povedať. Bolo to vo mne. Niekto má snahu vyniknúť v štúdiu na vysokej škole a stať sa konštruktérom alebo inžinierom. Ja som už od detstva chcel byť spisovateľom, písal som poviedky pre kamarátov zo školy. Väčšinou to boli chlapci z nášho domu. Túžil som sa stať spisovateľom a podarilo sa mi to.
# Z čoho ste čerpali námet pri písaní vašej "vlajkovej lode" - knižky Chlapci od Bobrej rieky?
- Pozrite, práve som dostal pozvánku na matiné k šesťdesiatemu výročiu prvého vydania Chlapcov od Bobrej rieky. Písal som ju vo veku dvadsať rokov. Na rozdiel od Rýchlych šípov, vyviera zo skutočnosti, z táborenia na hornom toku rieky Sázavy. Kniha údajne vyšla v štrnástich vydaniach. Preložili ju aj do slovenčiny. Je to rekord v Čechách aj na Slovensku, veď len máloktorá kniha sa dožije toľkých reedícií.
Vydaní bolo v skutočnosti viac, pretože prvý nakladateľ v Plzni ju tlačil bez toho, aby ju čísloval. (Spoznal som to podľa toho, že ku mne prichádzali ľudia kvôli autogramu do knihy, a ja som videl úplne inú tlač ako bola pôvodná.) Z jednoduchej príčiny - nechcel mi vyplatiť honorár. V Prahe si zo ziskov z mojich knižiek kúpil tlačiareň, ktorá dodnes stojí na Školskej ulici číslo trinásť. Nedal som ho na súd. Jeho syn bol mladý skaut a môj priateľ.
Nakladateľstvo Olympia mi vydáva zobrané spisy. Nedávno som čítal, že len v tomto nakladateľstve mi vyšlo viac ako milión výtlačkov. A to nevravím o predchádzajúcich nakladateľstvách.
# Hovoríte, že píšete naďalej. Ako vyzerá váš pracovný deň dnes?
- Je nabitý. Pracujem dvanásť až štrnásť hodín. Chcem napísať knižku, ale jednostaj ma ktosi vyrušuje. Vy ste dnes už šiesta návšteva, a to musím ešte napísať článok do novín.
# Máte úctyhodný vek, vyvíjate úctyhodnú aktivitu. Čomu vďačíte za tieto dary?
- Intenzívne pracujem, nefajčím, nepijem alkoholické nápoje. Trvale žijem medzi mládežou a tým sa udržujem v činnosti.
# Ak by ste mali žiť ešte raz...
- Keby som mal žiť ešte raz, tak opäť žijem tak, ako som žil.
# Neľutujete nič?
- Známosť, ktorú som mal. Neopustil by som ju, zobrali by sme sa a mali by sme deti... Ale, možno by som zasa nenapísal knihy, nestvoril Rýchle šípy, ktoré vyšli v náklade stopäťdesiattisíc kusov, a ďalšie veci, ktoré majú trvalú platnosť.
Je to preč a ja sa chystám písať novú knižku. Tá moja známosť je jediné, čo ľutujem. Prakticky som veľmi osamelý človek. Všetci moji príbuzní pomreli. Brat na rakovinu. Matka, najstaršia občianka v našej štvrti, zomrela vo veku stodva rokov a dvoch mesiacov.
Všetci pomreli, ostal som tu sám.
* *
V decembri vyšla Jaroslavovi Foglarovi dvadsiata piata kniha v poradí - Modrá rokle - v náklade tridsaťtisíc výtlačkov. Podstatnú časť z nej napísal už pred štyridsiatimi rokmi. Keďže nebolo nádeje na vydanie, Jaroslav Foglar ju založil do zásuvky.
Už dnes sa pripravuje druhé vydanie.
