a každoročne vyberie dvadsať štipendistov z asi tridsiatich transformujúcich sa krajín, najmä zo strednej a východnej Európy a Ázie. Tohto roku sa i autorovi týchto riadkov ako jedinému záujemcovi Slovenska dostalo cti zúčastniť sa tohto programu.

Ide o mimoriadne zaujímavý študijný pobyt spojený s praxou vo významných amerických alebo medzinárodných inštitúciách a s niektorými získanými postrehmi a skúsenosťami sa podelím aj s čitateľmi denníka SME.

Okrem akademického programu sú súčasťou pobytu i stretnutia, diskusie a besedy s významnými činiteľmi svetovej ekonomiky, obchodu alebo politiky. Prvou takouto akciou, ktorú organizátori pripravili pre všetkých štipendistov, bola slávnostná večera za účasti zainteresovaných profesorov, predstaviteľov nadácie i univerzity s príhovorom významného hosťa, ktorým nebol nik menší ako výkonný riaditeľ Medzinárodného menového fondu pán Michel Camdessus. Aj keď sa nemôžem chváliť, že je to môj osobný priateľ (ako to povedal už niektorý iný Slovák), môžem sa pochváliť, že som pri večeri, príhovore a v diskusii s ním strávil mimoriadne zaujímavé viac ako tri hodiny.

V prvom rade musím zdôrazniť, že pán Camdessus okrem toho, že je jedným z "najsilnejších" mužov svetovej ekonomiky, je aj odborníkom na svojom mieste, nás presvedčil o tom, že je vynikajúcim rečníkom. Témou jeho vystúpenia bola úloha MMF v procese transformácie krajín s plánovanou ekonomikou na ekonomiku trhovú. Túto transformáciu možno zjednodušene zhrnúť do troch krokov, ktoré je nutné urobiť podľa možnosti súčasne a čo najrýchlejšie.

Prvým je liberalizácia ekonomiky. To zahŕňa uvoľnenie cien, uvoľnenie zahraničného obchodu, vrátane prístupu ekonomických subjektov k devízam, uvoľnenie možností súkromného podnikania.

Druhým je stabilizácia ekonomiky, čo znamená predovšetkým stabilizáciu cien, teda zníženie inflácie, ktorá býva sprievodným javom vyššie spomenutej liberalizácie. Ide aj o stabilizáciu úrokovej miery a devízového kurzu.

Tretím krokom je vybudovanie inštitúcií trhu, ako sú banky, nezávislá centrálna banka, burza, obchodné súdy, ale aj celková reštrukturalizácia hospodárstva, čo znamená rozsiahlu privatizáciu štátneho sektora.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že pre našinca, päť rokov zmietaného ekonomickou reformou, sú to už samozrejmosti a frázy, ktoré netreba brať vážne. Je však dobré si to niekedy takto systematicky usporiadať a urobiť si malú inventúru, čo sme vlastne od roku 1990 prekonali. Všetci si pamätáme tie negatíva, ktoré reformu sprevádzali od prvého zvýšenia cien potravín v júli 1990 až trebárs po dovoznú prirážku zo začiatku roku 1994. Oveľa menej však vnímame to, že vlastne väčšinu systémových krokov máme už za sebou a už by nás vlastne žiadny nepríjemný šok nemal čakať (myslím ekonomický, odhliadnuc od našej politickej situácie). Jediné, čo nám ešte treba dokončiť, je privatizácia štátnych podnikov a aj v tejto oblasti sme už mohli byť pri konci cesty, keby nebolo toho viac ako ročného výpadku po voľbách v roku 1992, keď sa vymýšľali koncepcie a nerobilo sa nič.

Z tohto zorného uhla nie je také prekvapujúce, že v roku 1994 sa už konečne dosiahol rast HDP, že sme sa snáď skutočne už odrazili od toľko spomínaného dna.

Tomu zodpovedá i hodnotenie pokroku v ekonomickej transformácii, ktoré uviedol pán Camdessus. Približne tridsať reformných krajín zoradil do troch kategórií. Prvá zahŕňa krajiny, ktoré už majú za sebou hlavné prvky reformy a v roku 1994 už vykázali aspoň minimálny rast HDP. Tých krajín bolo už 15 (pred rokom len 7), medzi nimi boli krajiny V 4, baltské krajiny, ale napríklad aj Albánsko, Čína, Vietnam.

V druhej skupine bolo 7 krajín, ktoré síce už urobili niektoré významné systémové zmeny, tieto sa však zatiaľ z rozličných dôvodov neprejavili vo výkonnosti ekonomiky. Sem MMF zaradil napríklad Rumunsko, Bulharsko, Rusko, Kazachstan, Kirgizsko a Macedóniu.

V tretej, poslednej skupine sú krajiny, ktoré doteraz neukončili ani niektoré významné systémové alebo inštitucionálne zmeny. Sem patria najmä zvyšné krajiny bývalého ZSSR.

K úlohe MMF jeho výkonný riaditeľ povedal najmä to, že MMF je tu na to, aby reformným krajinám pomohol nájsť správnu cestu, pomohol stabilizovať ich zahranično-obchodnú bilanciu a devízové rezervy. V žiadnom prípade však nechce a nemôže rozhodovať za tieto krajiny. Zodpovednosť za úspech reformy nesie v plnom rozsahu domáca vláda a je na nej, aký postup zvolí, ako zoradí jednotlivé kroky a predovšetkým ako vysvetlí svojim občanom ich význam a potrebu priniesť určité obete. Odborníci z MMF môžu len radiť, môžu poskytnúť za určitých podmienok stabilizačné úvery, navrhnúť určité riešenia. Vždy sa však usilujú, aby čo najviac urobila každá krajina sama. Aj vás napadá parafráza príslovia "pomôž si, človeče..."

V následnej diskusii sme prebrali ešte niekoľko zaujímavých tém, z ktorých sa teraz obmedzím len na jednu. Nadväzujúc na myšlienku, že systémové zmeny smerom k trhovej ekonomike bezprostredne súvisia so zmenou politického systému a s budovaním demokratických inštitúcií, sa ktorýsi účastník spýtal, ako potom môže trhové hospodárstvo fungovať i v niektorých diktátorských režimoch? Podľa pána Camdessusa ide o zdanlivé fungovanie, pretože je len otázkou času, kedy náklady na udržanie diktátorskej moci presiahnu isté prijateľné hranice a obyvateľstvo toho bude mať dosť. Náklady na vojenský alebo policajný aparát sú veľké a v konečnom dôsledku hospodárstvu škodia. Ako príklad uviedol Chile, kde sa takisto v osemdesiatych rokoch zdalo, že krajina funguje, ale nakoniec aj tak prevládli demokratické sily, ktoré sú schopné viesť krajinu efektívnejšie.

Bolo by dobre, keby si toto uvedomili aj naši "politici" volajúci po vláde silnej ruky, ktorá by Slovensko vyviedla zo slepej uličky.