partnerov. Nepríťažlivosť a nedôveryhodnosť nového vládneho kabinetu pramení z nevyspytateľnosti dôsledkov pokusu o spojenie trhovej ekonomiky a voľnej politickej súťaže so záujmami vedení štátnych podnikov a predstavami o výlučnosti "národnodemokratického" prúdu v politickom procese.
Čím väčšmi je nová vládna garnitúra intelektuálne nudná, tým väčšmi prejavuje zmysel pre (z minulosti dobre známe) nezdravé obcovanie politických strán so štátnymi inštitúciami, spoločenskými organizáciami a naopak. Produktom toho je napríklad projekt privatizačnej "trojky", pozostávajúcej zo zástupcu príslušného rezortu, odborov a zamestnávateľov, ktorého právne opodstatnenie podpredseda vlády S. Kozlík nepovažuje za dôležité, pretože pri priamom predaji, podľa neho, ide vždy o "politický" akt. (Mimochodom, za výkon svojich funkcií nesie vláda ústavnú zodpovednosť a nemá právo ju prenášať na odbory a zamestnávateľov.) Ak si v tejto súvislosti pripomenieme slová V. Mečiara o predstihu Slovenska pred ČR v štrukturálnych zmenách, je namieste insitná štrukturalistická otázka mojich kolegov : Je povaha systému daná jeho pravidlami, alebo povahou prvkov v systéme? Doterajšia prax, ako aj spomínané "trojky" či privatizácia ako "politický" akt dokazujú, že na Slovensku odpoveď na túto otázku znie: Povahou prvkov v systéme (čítaj: predstaviteľov moci). A ak je slovenský politický systém ohraničený pravidlami (ústavou, právnym poriadkom alebo imaginárnou vôľou po reforme), ich tvorcovia, v prípade potreby, prispôsobia svoje správanie voľnému pohybu prvkov alebo záujmom podnikových manažmentov.
Napokon: otázka možno neznie tak, kto a ako buduje systém; ale o aký systém tu vlastne ide.
