Nechápem, ako mohla časť verejnosti, časť politikov, ale aj časť novinárov pristúpiť na Ľuptákovu hru. Akosi samozrejme začali prijímať Ľuptákovo sebavedomé - my, robotníci. Pravda je predsa taká, že Ľuptáka (možno to zistiť len metódami štatistického prieskumu, v tomto prípade navyše nepresne, pretože voľby boli tajné) volili len sčasti robotníci. Medzi Ľuptákovými voličmi sú aj príslušníci iných tried či skupín voličstva, ktorým imponovali silácke reči o politike (a tým je Slovensko dosť dlho príslovečné), jeho extrémizmus a extravagancie.
Na vlastné uši som počul nejedného robotníka, ako sa od samozvaného vodcu slovenskej robotníckej triedy dištancuje, ako ho posiela tam, kam podľa neho patrí, k poctivému remeslu, ba dokonca som počul hovoriť murárov, ktorí sú toho názoru, že im v spoločnosti kazí reputáciu.
Začudovaniahodná je aj samozrejmosť, s akou Ján Ľupták hovorí za všetkých robotníkov celej krajiny; nemá na to mandát, nemá na to poverenie - jednoducho si ich ukradol. Až také zasa volebné výsledky jeho strany neboli. Nie, Ján Ľupták nie je reprezentant slovenského robotníctva, to by na tom robotníctvo bolo veľmi zle, neslávne. To, čo z jeho úst počuť, je demagógia, ktorej sa naučil počas zlobinovskej etapy svojho života a počúvaním istého slovenského politika, ktorý svoju kariéru založil na podobnom princípe, pravda, podporenom celkom inými schopnosťami.
Tí, čo prijali Ľuptákovu hru, jeho dikciu, robia aj ďalšiu chybu. Súdiac Ľuptáka, súdia aj robotníctvo, obracajú sa naň namiesto toho, aby sa obracali len na politika, ktorého reprezentatívnosť je prinajmenej pochybná. Ba dokonca robotníctvo z kadečoho obviňujú. Okrem toho, že mnohým rozumným a statočným ľuďom krivdia, dopúšťajú sa aj taktickej chyby - ľudí, ktorých by mali osloviť, prípadne zorientovať, urážajú a zaháňajú do apriórnej pozície ľudí dotknutých a urazených. S takými sa potom už veľmi diskutovať s racionálnymi argumentami ani nedá. Dnes totiž ide o to, aby robotníci naplno pochopili, že ich zastáncom nie je ten, kto ich meno berie nadarmo, kto ich má plné ústa (a napokon je aj tak na predaj), ale ten, kto rozvinie ekonomiku, trh, kto im dá prácu. Sociálnej demagógie a balamutenia táto krajina zažila už dosť. Aj politikov, ako je Janko Ľupták so srdcom boľavým.
