ych prezentáciách v Spojených štátoch, sa v súčasnosti predstavuje na svojej prvej samostatnej výstave v Prahe v Slovenskom inštitúte. Výstava je výberom z tvorby z posledných troch rokov, pričom jej ťažiskom sú kresby, grafiky a maľby. Je zaujímavé, že tvorba s ústredným motívom zobrazenia človeka vznikla práve v neoficiálnom centre svetovej výtvarnej scény, kde figúra na umeleckom trhu nie je vysoko cenená. "Som presvedčený o humanistickom poslaní človeka a jeho začlenení do umeleckej tvorby," vysvetľuje pre SME svoje výtvarné motivácie Robert Hromec. "Viem, že predstavitelia postmodernej filozofie (Derrida, Lyotard, Habermass) majú iný názor na miesto človeka v umení a často ho z tejto sféry vyčleňujú. Niektorí si však ešte kladú otázku, či je nádej pre humanizmus a ľudskú budúcnosť. V USA ide o akýsi boj medzi touto chladnou, od človeka odosobnenou filozofiou a pre Európu charakteristickým humanizmom. I v New Yorku však žijú umelci, ktorí cez ľudskú figúru vidia srdce a chcú sa dostať do života. A hoci o mojom spôsobe maľby vediem s umelcami a umeleckými kritikmi mnohé diskusie, verím v návrat figúry."

Do akej miery si pripúšťate názory umeleckých kritikov? "Myslím, že kritika je pre umelca veľmi dôležitá, často ho môže posunúť dopredu. Samozrejme, treba zhodnotiť každé slovo a treba si z nej vybrať to, čo cítim, že je pozitívne. Pre umelca je dôležité, aby mal svoj program, na ktorom pracuje, a tomu má podriadiť a upraviť aj všetky kritiky. V Spojených štátoch majú kritici veľkú silu. Umenie začína byť zaobaľované kritickými textmi, v ktoré ľudia uveria skôr, ako sa pozrú na obraz. Tým sa umenie stáva až druhým stupňom. Kritici majú dokonca takú veľkú moc, že rozhodujú o tom, či príslušný umelec sa stane hviezdou a jeho akcie na trhu prudko stúpnu."

Z európskeho pohľadu sa zdá, ako keby centrálne dianie na svetovej výtvarnej scéne sa uskutočňovalo v New Yorku? "Je to možné, lebo tradičné európske centrá z prvej polovice storočia (Paríž, Berlín, Rím) majú už svoj zenit za sebou. Na druhej strane je zaujímavé, že mnohí renomovaní americkí výtvarníci (J. Schnabel, C. Twombly) sa snažia presadiť v Európe a najmä v Nemecku, kde je veľmi výrazný trh s umením. Presadenie sa na novom trhu sa však do značnej miery odvíja od aktuálnej filozofie umenia, ktorá sa zaoberá otázkou, čo reprezentuje estetická hodnota. Ako hovorí americký multimilionár Michael Forbes, všetko je podriadené ekonomike a hoci sa ľudia pracujúci v kultúre tomu bránia, pre umenie to platí dvojnásobne. Platí to aj pre undergroundové umenie, ktoré jeden z filozofov postmoderny F. Jameson označuje za schizofrenické. Súčasná scéna amerického umenia je v značnej miere reprezentovaná inštaláciami a týmto schizofrenickým umením, ktoré berie inšpirácie zo 60. rokov - najmä od J. Beuysa, ale i od M. Duchampa zo začiatku storočia. Výtvarné východiská sa tak stále opakujú, pretože umelci sa nesnažia viac pozrieť do hlbšej minulosti."

Obrazy Roberta Hromca túto pamäť vedome zachytávajú: sú tu odtlačky Altamíry, ale i motívy egyptského a antického umenia. Prelínanie historických vrstiev sa objavuje aj na obrazovej ploche, ktorej čítanie nikdy nie je prvoplánové. Vnímateľ je navyše aktivizovaný textúrami odtlačkov povrchov rôznych nájdených predmetov (dreva, umelých hmôt, textílií), medzi ktorými sa vinie povestná Ariadnina niť - linka ľudského tela. Jednoduchá, komunikatívna, niekedy až naliehavo existenciálna. Slovami kurátorky z newyorského Metropolitného múzea Tone Ann Serratelli je to úsilie zachytiť, vyzdvihnúť, vyjadriť a zhmotniť úplne nehmotnú podstatu ľudského bytia... "Mám veľmi rád prekrývanie sa, keď človek vidí cez obraz, keď sa pozrie cez jednu vrstvu a vidí niečo nové, čo vytvára tú pomyselnú hĺbku obrazu," dodáva Robert Hromec, ktorý by mal svoje hmotne povznášajúce umenie v najbližšej dobe predstaviť aj v Bratislave.