h autoriek Ilonu Némethovú (1963) a Annu Fedákovú (1961), ktorých výtvarným prezentáciám dala názov Dve podoby labyrintu. Ako v úvode svojho vernisážového príhovoru povedala J. Geržová, interpretácia labyrintu ako mýtickej stavby vybudovanej sochárom Daidalom, ktorá ukrývala netvora Minotaura, nie je jeho jediným prerozprávaním. Dvadsiate storočie dalo tomuto pojmu nový obsah. Spomeňme len borgesovskú hru rozumu a intelektu i jeho víziu sveta a ľudského osudu, ktoré svojím vetvením a symetriami akoby splývali s víziami človeka uväzneného nočnou morou v labyrinte, či Ecov labyrint knižnice ako pamäti ľudstva, kde sa knihy odkazujú jedna na druhú. Tohto chápania sa dotýka vo svojej inštalácii s názvom Tajomstvo (kde dominuje Veľká kniha) Anna Fedáková. Hoci podobnú metaforu labyrintu sveta, zostavenú z rôznych kníh, priniesol už pred časom a s veľkým medzinárodným uznaním vo svojom variabilnom Idióme Matej Krén, Anna Fedáková pripravila cez svoje "tajomstvo" posun v čítaní labyrintu. Nielen ako metafory hĺbky poznania, "ale i ako možnej pasce, vťahujúcej nás do nebezpečných zákutí prepadliska (labyrintu)". (J. Geržová)

Ilona Némethová vo svojom Labyrinte ponúka agresívnejší útok na divákovo vnímanie. Jej vrecia s pieskom fyzicky zapĺňajú priestor synagógy, pohlcujú jej magickú atmosféru, no zároveň vyžarujú povestné fluidum aury. Divák ho nemôže

obísť, musí do labyrintu vstúpiť, dotknúť sa jeho stien, prísť do jeho enigmatického stredu, aby zložitou cestou a s novou skúsenosťou vyšiel očistený von...

Ako je známe, J. Geržová reaguje vo svojom projekte okrem iného na tézu Waltera Benjamina z roku 1936 o "strate aury umeleckého diela". I piate pokračovanie v trnavskej synagóge potvrdilo, že s umením na konci tisícročia to nie je až také zlé.

Autor: Ľudo Petránsky Ml.