Z hľadiska profesionálnej nezávislosti je pohľad na našu tlač smutný: Haló noviny sú vestníkom politbyra KSČM. Právo je názorovou arénou politikov zo sociálnej demokracie a pestrej zmesi tých, ktorí kedysi dosť aktívne potláčali slobody. Jeho hlavný politický komentátor Dostál je priamo volebným vicelídrom tejto strany. Politické ambície majú aj ďalší komentátori Práva: Dr. Jičínský, tieňový minister spravodlivosti, kandiduje za ČSSD, kritik Boček za Levý blok. V novinách sa tvária ako nezávislí komentátori. Do Svobodného slova začal jeho šéf vkladať stranícky bulletin SD-LSNS. Na Telegrafe sa majetkovo podieľa priamo štát. Zástupca jeho šéfredaktora Musílek kandiduje za ODS. Prácu si kúpil podnikateľ Stehlík a odvtedy píše dobre predovšetkým o ňom. O Lidových novinách nech píšu iní - každopádne žiaden z redaktorov nekandiduje vo voľbách a nemá funkciu v stranách a denník nepredstiera abstraktnú nezávislosť. Sú prorežimné, niekedy provládne, inokedy proti, podľa toho, čo vláda urobí. Uverejňuje Klausa a uverejňuje aj polemiku s ním. Ani Klub nezávislej žurnalistiky nevyzerá sľubne: jeho popredný činiteľ Egon Lánský je hovorcom sociálnych demokratov. Človeku sa na jazyk tlačí slávna veta Jaroslava Haška: J. H. Domažlický vydával plátok Nezávislosť, od ktorého bol závislý.
L. Ferlingheti napísal: Iba mŕtvi sa neangažujú. Dodajme v jeho duchu: iba mŕtvi sú nezávislí. Živí závisia od všeličoho - od svojho presvedčenia, od svojich lások a nenávistí, od svojho okolia. "Nezávislosť" je výraz z jedohlasných totalitných čias, v normálnom živote nemá veľký zmysel. Mnohí novinári by išli radi do politiky, niektorí sa tam asi dostanú a niektorí tlačia svoje denníky príliš blízko k názorom nejakej strany. Nech je tak, potom však neklamme čitateľov niečím o objektivite a nezávislosti, keď stačí povedať: som ten, ktorý som. Nie je dôležité len to, čo sa píše, ale aj kto to píše. Čitateľ si už vyberie sám. Dôležité pritom je, že o slobode novinára neustále hovoria predovšetkým tí, ktorých žurnalistické duše najviac planú za určité politické vyznanie. Rozdávajú mravné ponaučenia napravo aj naľavo a nad závislosťou kolegov sa rozhorčujú tak silno, že to vyzerá, ako keby iba oni sami bdeli nad slobodou. Nakoniec ich však vždy komicky prezradia ich vlastné činy: sedia v nejakom straníckom politbyre, kandidujú vo voľbách, píšu krkolomné články, ktoré vychvaľujú práve tú ich jedinú...
Autor: KAREL STEIGERWALD, Lidové noviny, 29. 2.
