ch Viedenčanov. Máloktorá tušila, že vedľa za sklenenou stenou sa rozcvičujú hokejisti pred medzištátnym zápasom Rakúsko - Slovensko. Dokonca ani to, že o dva mesiace sa tu rozpúta svetový šampionát. Skôr príde Deep Purple a iks ďalších veličín z kultúrneho súdka. Častejšie než hokejky tu koncertujú mikrofóny, tanečné súbory, cirkusové čísla, tenisové rakety, konské kopytá na parkúre, motorky. Hoci mestská hala oslávi o rok tridsiatku, jej zvodné obrysy nestrácajú eleganciu a útroby poskytujú stále špičkový komfort pre rozmanité činnosti. Stadthalle žije plnými dúškami a vonkoncom nevyzerá na to, že sa strachuje pred konkurenciou vzdušného projektu bratislavského Národného športového centra. Kým tento zatiaľ imaginárny skvost s dvadsaťtisícovým hľadiskom vygumuje viedenskú krásku, zrejme zažije po tohtoročných štvrtých majstrovstvách sveta v hokeji aj piate. V Bratislave sa najprv musia obvodní richtári dohodnúť, či dielom budúceho storočia omráčime Európu na Vajnorskej alebo v Petržalke. Potom stačí už len pozhŕňať potrebné miliardy a prestavať sladký sen na skutočnosť.
V konfrontácii Viedeň - Bratislava ostaňme radšej pri hokeji, v ňom prešporáci namútili viac vody. Na prvom viedenskom šampionáte v roku 1967 už pučala atmosféra a nasledujúcej pražskej jari. Československí hokejisti sa pobili s ruskými a po zápase si nepodali ruky. Vtedy to bol väčší hriech než prehra 2:4. Československý tréner Gusto Bubník po vykonštruovanej "vlastizrade" trénoval Fínsko a práve vo Viedni jeho zverenci prvýkrát v histórii zdolali ČSSR (3:1). Švajčiarov zasa trénoval Bratislavčan (s liptáckym rodným listom) Rastislav Jančuška. Aktéri ďalších dvoch šampionátov sedeli v sobotu v hľadisku a zhodli sa, že to všetko bolo ako včera... Tréner Ján Starší má lepšie spomienky na rok 1977: "Prvýkrát v histórii pripustili na majstrovstvá kanadsko-amerických profíkov. Tí nás v poslednom zápase zbili 8:2 a vidina zlata sa rozplývala." V poslednom zápase za nás však zabojovali Švédi, ktorí šokujúco "urobili" Rusov a zlaté medaily ozdobili aj Dzurillu, Mariána a Petra Šťastného, Vinca Lukáča. Na rozlúčkovom večierku na viedenskej radnici predseda organizačného výboru Walter Wasservogel v oficiálnom príhovore našim reprezentantom "vtipne" pripomenul, že Švédi nám vybojovali titul podobne ako Rakúšania v roku 1947 a darčeky máme posielať tam. Pán Wasservogel sa za svoj žartík odmietol ospravedlniť a naša výprava odišla z radnice predčasne. O to vítanejšia bola doma u ideologicky inak stavaných pohlavárov. V osemdesiatom siedmom mal tréner Ján Starší za reprezentačného kapitána súčasného manažéra Dušana Pašeka. Vtedy sme niečo vyše sedem minút pred koncom posledného zápasu šampionátu s Rusmi boli ešte majstri, ale Krutov bol krutý a odsúdil nás do roly bronzovej. Okrem Pašeka bol pri tom aj Šejba, Božík, Liba.
V sobotu hrala prvýkrát vo Viedni reprezentácia Slovenska. Hoci mnohí profíci prebrúsili európske ľady krížom-krážom, v Stadthalle korčuľovali prvýkrát v živote. Cennejšie než športová konfrontácia s budúcim súperom v A skupine, ktorý má najväčší hokejový problém v hernej tvorivosti, bola možnosť ohmatať si prostredie, v ktorom sa na prelome apríla bude písať ďalšia kapitola viedenských šampionátov. Generálka by mala pomôcť aj organizátorom - aby do apríla našli správnu verziu slovenskej hymny, vlajku bez ležiaceho dvojkríža a namiesto skratky SK naťukali do počítačov i do pamäte parádnej novej svetelenej tabule SVK.
Autor: VOJTECH JURKOVIČ, VIEDEŇ